Od vynálezu dagerotypie sa jej schopnosť vytvárať len ojedinelé obrazy pociťovala ako prednosť i ako nedostatok. Prednosť preto, lebo tak nadväzovala na spôsob obvyklý maľbe, kde sa tvoria obrazy v jedinom exemplári a sú teda vzácne. Nedostatok zase preto, že jej rýchlejší a cenove prístupnejší spôsob zobrazovania nutkal používať ňou vytvorené obrazy ako pamiatky, ale aj ako formu šírenia vedomostí, najmä zemepisných. Hneď od prvých týždňov po zverejnení vynálezu sa dagerotypisti rozchádzali do ďalekých krajín Európy, Ázie, a Ameriky a prinášali odtiaľ obrazy, ktoré fascinovali svojou vernosťou a presnosťou. Aby sa dostali čo k najväčšiemu okruhu záujemcov, rozmnožovali sa dagerotypické obrazy tak, že kresliari a rytci z nich robili lepty, akvatinty, litografie, či xylografie a potom sa tlačili ako grafické listy. Na americkom kontinente bola rozšírená variácia tohto riešenia, tzv. plumbotypia, v princípe tiež ručné prekresľovanie dagerotypických snímok na litografický kameň. Postup po roku 1840 vyvinul John Plumbe, majiteľ siete ateliérov v najväčších mestách východnej časti USA. Všetky tieto metódy boli zdĺhavé, nákladné a výsledkami neuspokojovali. Preto dagerotypisti hľadali spôsob, ako dagerotypy upravovať tak, aby sa mohlo tlačiť priamo z nich. Pokračovali v pôvodnej myšlienke Nicéphora Nipcea z dvadsiatych rokov. S prvým riešením prišiel hodonínsky rodák Joseph Berres, profesor anatómie vo Ľvove a neskôr vo Viedni. V apríli 1840 oznámil že sa mu dagerotypy podarilo vyleptať kyselinou dusičnou, takže sa dali tlačiť ako bežné lepty.

Obrazy nazýval fototypmi. Už v predchádzajúcom roku sa podarilo dagerotypy leptať a tlačiť parížskemu dagerotypistovi Alfrédovi Donnému. Podrobnosti svojho postupu oznámil akadémiam vied v Paríži a Petrohrade až v júni 1840, keď už bola všeobecne známa technológia Josepha Berresa. Roku 1840 ohlásil parížskej Akadémii vied nový spôsob úpravy dagerotypov na priamu tlač aj Moskovčan A. F. Grekov, ktorý pri úprave využíval už od mája 1840 galvanoplastiku. Aj A. H. Fizeau od roku 1841 pripravoval dagerotypy pre tlač pomocou galvanoplastiky. Niektoré takto spracované a vytlačené snímky zaradil tiež do knihy Excursions daguerriennes z roku 1842. Jeho metóda sa potom rozšírila i do Anglicka. Aj napriek dosiahnutým výsledkom tieto riešenia nevyhovovali. Výsledné obrazy neboli pravé fotografie, ale len ich prevody do grafickej tlačovej techniky. Bol to kompromis, v ktorom sa veľa zo svojskosti, pôvabu a výrazovej novosti fotografie strácalo. Novú možnosť rozmnožovať fotografické snímky, ktorá už tieto nedostatky nemala, priniesol ďalší vývoj. Táto nová možnosť však nevychádzala z dagerotypie.
S riešením, ktoré myšlienku zobrazovania pomocou svetla a chémie otvorili iné obzory, prišiel britský vedec William Henry Fox Talbot. So zámerom vytvárať obrazy pomocou svetla a chémie sa zaoberal od roku 1834. Hľadal možnosti vytvárať obrazy len svetlom a látkami citlivými na svetlo, bez kreslenia rukou. Na scitlivený papier kládol čipky, rastliny, vtáčie perie, maľby na skle, grafiky, ktoré osvetľoval, a tak získal obrazce v negatíve, ich fotogramy. Od roku 1935 sa pokúšal vytvárať obrazy aj pomocou camery obsury.

Negatívy, ktoré v tomto čase vytváral boli veľmi malé. Keď sa dozvedel o Daguerroom a Niepceovom vynáleze, nechcel stratiť slávu prvého a 31. januára 1839 predložil pred Kráľovskú spoločnosť vied v Londýne správu o svojom postupe a ako doklad obraz, ktorý ním získal. Podrobnosti technológie, ktorú používal nezverejnil, pretože si ju mienil dať patentovať. Jej podstatou bolo rozčlenenie procesu vytvárania obrazu na dve fázy: na prípravu negatívu a na vyhotovenie pozitívu z negatívu. Papierový negatív Talbot pripravoval tak, že listy papiera napúšťal roztokom kuchynskej soli a dusičnanu strieborného. Ako ustaľovač používal najprv čpavok, alebo jodid draselný, potom kuchynskú soľ a neskôr tiosíran sodný. Papier s negatívnou snímkou pred kopírovaním spriesvitňoval roztopeným voskom. Ako pozitívny materiál používal chlórostrieborný papier. Pri kopírovaní ho kládol pod spriesvitnený negatív a na slnku osvetľoval tak dlho, kým sa obraz neobjavil úplne. Postup vyvolávania, ktorý trval neúmerne dlho, sledoval a kontroloval voľným okom. Na rozdiel od Niepceovho a Daguerrovho postupu Talbotove riešenie umožňovalo získať prakticky neobmedzený počet exemplárov z každého záberu.

Roku 1854 sa súdnym rozhodnutím skončil Talbotov monopol nad jeho vynálezom. Od roku 1851 sa uvádzal vynález iného Angličana, ktorý svoju myšlienku veľkoryso uvoľnil pre všeobecné používanie: vynález koloidového procesu od Scotta Archera. Nazýva sa aj mokrým procesom, podľa toho, že koloidové dosky sa museli exponovať ešte za mokra, pretože ako negatív uschýnal, tak sa zmenšovala jeho citlivosť. Koloidový postup znamenal pre rozvoj fotografie závažný prínos. V období koloidového procesu sa fotografie spravidla nezväčšovali, ale kopírovali kontaktom. Preto sa negatívy museli vyhotovovať vo veľkosti zamýšľaných obrazov. Neboli zriedkavé ani sklenené dosky veľkosti 50x60 cm. Výrobná cena fotografií bola nízka a prístupná aj širokým vrstvám. To spôsobilo aj prvú vlnu rozšírenia fotografie ako živnosti. Do toho obdobia spadá aj rozmach fotografie na Slovensku, okrem väčších centier sa ateliéry zakladali aj v menších a malých vidieckych mestách.