Prvá etapa rozvoja fotografie splýva s dozrievaním duchovného a spoločenského prúdenia nazývaného romantizmus. Romantizmus ako celok je dôležitý medzník, ktorý otvoril pre národnú politiku, umenie, a kultúru nové cesty a nové priestory.
Fotografia tohto obdobia získala výrazné črty hlavne v Anglicku. Tu sa v dielach bývalých maliarov Oscara Gustava Rejlandera a Henryho Peacha Robinsona položili základy fotografickej tvorbe, ktorá sa usilovala získať hodnotu umeleckého diela pomocou napodobňovania maliarského spôsobu práce umelým vytváraním scén pre fotografické zábery, kolážami fotografií a viacerými osvitmi toho istého negatívu. Znaky romantizmu dosahovala hlavne obsahom, ktorý budoval na nadčasových témach dobra, pravdy, vášne, cnosti a večnosti, smrti, alebo na motívoch zo sveta náboženstva, mytológie a exotiky.
Fotografie 19. storočia sú pozoruhodnými dokumentmi o premene krajiny vplyvom priemyselného rozvoja ako aj o premenách ľudí stojacich tvárou v tvár novému fenoménu – technike. Fotografisti sa stále viac a viac zameriavajú na zachytenie sociálnych javov.

S uplatnením fotografie v tlači mohli byť plne docenené vlastnosti fotografie ako informačného prostriedku. Pokroky v tejto sfére sú spojené predovšetkým s Jakubom Husníkom a Karlom Klíčom. Technologické zmeny viedli k sprístupneniu fotografovania pre všetkých a rozšírili tematickú škálu fotografického prejavu. Citlivejšie materiály a pohotovejšie komory poskytli nové možnosti vedeckej a výskumnej práci dokumentárnej a reportážnej fotografie. Objavili sa aj fotografické štúdie pohybu, ktoré v konečnom dôsledku viedli ku vzniku kinematografie.
Koncom 18. a začiatkom 19.storočia fotograf už prestával byť pasívnym glosátorom javov, ale výberom tém a ich poňatím zaujímal určité stanovisko. Tak to bolo s etnografickými snímkami Indiánov Adama Clarka Vromana, alebo Edwarda Curtisa. Burcujúce svedectvo o deskej práci vytvoril sociológ Lewis Wickes Hine.
Protiváhou úsilia o realistické zobrazenie sú práce piktorialistov predstavujúce súhrn snahy a úsilia o umelecký výraz. Z maliarskej tradície sa preberali témy i spôsob spracovania, takže výsledok pripomínal maliarske a grafické diela.

Fotografia radikálne zasiahla do života človeka. Ešte skôr, ako mohla zachytiť a tlmočiť podobu jeho tváre začala formovať jeho myslenie a cítenie. Približovala ďaleké, umožňovala poznať nepoznané, počutému dávala viditeľnú tvár a neznámym veciam presnú podobu. Tieto úlohy, za ktorými spontánne siahala mohla plniť len tak, ako si postupne rozvíjala materiálnu, technickú, a organizačnú základňu. Petzvalov objektív a Goddardova úprava chemických zložiek umožnili znížiť dobu expozície a fotografovať bez závislosti počasia. Tým sa vyriešila základná existenčná otázka, otázka pracoviska. Portrétni fotografisti sa zo záhrad, terás a podstení nasťahovali do ateliérov. Sklenené strechy a steny im poskytli dostatok svetla a vnútorné priestory veľa možností na praktické a postupne až prepychové vybavenie. Prvý ateliér zriadil S. Wolcott v New Yorku v marci 1840. O tri mesiace neskoršie, v júni 1840 v Moskve vznikol prvý kabinet v Európe, ktorý si otvoril Alexander F. Grekov. V rokoch 1842 až 1843 bolo už v každom hlavnom či veľkom meste v Európe niekoľko fotografických ateliérov. Do menších miest zase prichádzali putovní fotografisti, ktorí tu zostávali nejaký čas. Záujem o človeka a o spôsob jeho života i forma obrazovej realizácie tohto záujmu predznamenávajú v snímkach dokumentárnu a reportážnu tvorbu. Život poznačený prácou a každodennými príhodami stretávame v snímkach, ktoré vytváral parížsky maliar Charles Négre. Fotografia sa usiluje vidieť veľkú tému človeka od začiatku v celistvosti a prispieť jeho kladným stránkam.