Dalí sa vrátil do Paríža s množstvom svojich diel a pripravuje ďalšiu výstavu. Chce sa pridať k surrealistom.
Dalí zmenil obraz Anjel pána (Milleta) na krajne erotický obraz. Neskôr z povesti o Wilhelmovi Tellovi vytvoril príbeh incestuózneho zmrzačenia a interpretuje ho v obrazoch Wilhelm Tell (1930), Záhada Wilhelma Tella a Starecké roky Wilhelma Tella (1931).
Dalího už od detstva priťahoval Vermeer van Delft. Raz ho požiadali o vytvorenie kópie jedného z jeho obrazov. Po dvadsiatich rokoch sa na to podujal a vyhotovil kópiu tohoto obrazu. Námet tohoto obrazu sa vyskytuje aj na obraze Puknutá hlava od Raffaela. Veermerov vplyv je čitateľný aj na iných obrazoch ako: Krajiny so záhadnými prvkami, Duch Vermeera van Delftvhodný ako stôl a iné.
Jedlo bolo vždy jednou z jeho obsesií. Jeho časti sa často vyskytujú v Dalího opisoch diel. Je zobrazené aj na plátne jeho obrazov ako: Vidina tváre a ovocnej misy na pláži, či Odvykanie od nábytkovej stravy.

Fascinovali ho aj skryté obrazy v jednej maľbe. Prejavuje sa to v dielach: Nekonečná záhada, Staroba, dospelosť, detstvo, alebo v spise Viditeľná žena.
Dalí maľoval aj dvojité obrazy ako obrazy Španielsko, alebo Narcisova metamorfóza.
Od ďalšej jeho výstavy sa jeho obrazy už nepredávali tak dobre ako predtým. Pripisuje to „slobodomurárstvu moderného umenia“.
V roku 1939 mal svetovú výstavu v New Yorku. Dalí tu predstavil svoj obraz Venušin sen. Kvôli nemu zhromaždil na výstave pätnásť živých morských panien.
Okolo roku 1934 sa začal zaujímať o tzv. „momentálne“ postavy. Boli inšpirované svetelnými efektmi slnečného svetla na pláži v Rosas, vzdialené len pár míľ od Figueras. Zjavné je aj výrazné priblíženie k estetickým hodnotám v dielach: Paranoicko – astrálna vízia (1934), Vidina na pláži v Rosas, Poludnie(1954) a iné.
Vo vtedajšej politickej klíme začal surrealizmus zastávať kladný postoj voči kapitalizmu, čo sa dostalo do konfrontácie s Dalím, ktorého sympatie viedli ku aristokracii, monarchii a katolicizmu.