Romantizmus
Romantizmus je umelecký smer, určujúca je ideovo estetická koncepcia v 1. polovici 19. storočia. Vznikol vo Francúzsku ako reakcia proti suchému a triezvemu klasicizmu. Charakteristikou romantizmu je predovšetkým vyzdvihovanie ľudského citu, cítenia s prírodou. Pretože zvýšený citový život sa pripisoval ako charakteristická vlastnosť. Zasiahol výtvarné umenie(E, Delacroix, F. Goya a i.) a predovšetkým hudbu (F. Schubert, R. Schumann, F. Chopin, F. Liszt, H. Berlioz a i.). Romantizmus bol v podstate reakciou na strohý racionalizmus a na sociálno-politické zmeny Francúzskou revolúciou. Proti konvenciám racionalistického klasicizmu postavil dôraz na vypätý subjektivizmus tvorivého indivídua, na pretvárajúcu silu jeho vôle interpretovať v univerzálnych polohách impulzy vychádzajúce z racionálnych zdrojov citu a fantázie. Odklon od antických ideálov klasicizmu aktivoval v romantizme sklony k zovšeobecneniu individuality, ktorá sa ponímala ako súčasť prírodného diania. Vedúca úloha tzv. filozofie prírody oživila v romantizme iracionálne zretele, cit pre bizarný historizmus a subjektívny výklad konfliktných protirečení skutočnosti (tzv. výnimočné charaktery vo výnimočných okolnostiach). Vzhľadom na konkrétnu situáciu či širších, národných celkov, v romantizme sa v rovnakej miere uplatňoval tak aktívno-progresívny, ako aj pasívno-rekreačný zreteľ. Termín sa neskôr interpretoval vo viacerých významoch ako svetonázor, programové hnutie, smer, štýl a metóda umeleckej tvorby. Preto zahŕňa celý komplex ideových a estetických príznakov rozličných oblastí spoločenského, politického filozofického, umeleckého a kultúrneho života, ale zasiahol aj výtvarné umenie a najmä hudbu.
Maliarstvo

Romantizmus v hudbe bol organickým pokračovaním hudobného klasicizmu po roku 1820. Akcentoval výraznosť ako určujúci štýlový prvok. V dielach R. Schumanna, F. Mendelssohna-Bartholdyho, F. Chopina prevláda malá inštrumentálna tvorba a umelá pieseň, veľké symfonické diela zaznamenala tvorba J. Brahmsa,. I. Čajkovského. Po roku 1859 sa začal vývoj symfonickej básne (F. Liszt, H. Berlioz a i.). Operu v tomto štýle reprezentovali diela G. Verdiho, R. Wagnera a i. Romantizmus sa v slovenskej hudbe prejavil záujmom o ľudovú pieseň a postupne aj úsilím o vytvorenie slovenskej národnej hudby. Zo začiatku išlo o zberateľskú činnosť textov piesní (J. Kollár, P. J. Šafárik a i.). Vlastnú romantickú hudobnú tvorbu prejavujú piesne A. H. Krčméryho na texty slovenských básnikov (A. Sládkoviča, J. Kalinčiaka), zborová tvorba J. Kadavého a najmä dielo J. L. Bellu, ktorý vytvoril už v tomto štýle operu Kováč Wieland, symfonickú báseň Osud a ideál, v svojom neskorom období kanáty Svadba Jánošíkova, Divný zbojník a i. Európska romantická tvorba je dodnes význačnou súčasťou koncertného repertoáru na Slovensku.