Vedúcou krajinou, kde moderné umelecké smery a hnutia vznikali bolo Francúzsko a jej metropola Paríž, odkiaľ sa s menším, či väčším oneskorením rozšírili do ostatných krajín. Základný pojem „moderné umenie“ nie je jednoznačný, jeho historické vymedzenie sa postupne posunulo z 19. st. do 20. st.V polovici 80-tych rokov 19. st. sa začali vo francúzskom maliarstve prejavovať tendencie kriticky reagujúce na impresionizmus a usilujúce sa prekonať jeho názorovú základňu. Tieto tendencie označujeme súhrnne postimpresionizmus.

Tento pojem nevyjadruje len historickú následnosť voči impresionizmu, ale aj opozičnosť a protikladnosť k nemu.Postimpresionizmus nebol nikdy presne definovaným hnutím, skôr len retrospektívnym označením umelcov, ktorí z impresionizmu vychádzali alebo naň negatívne reagovali. Kritici používali toto označenie na diela, ktoré vznikali v období rokov 1880 až 1905. Slovo vymyslel Guillaume Apollinaire k označeniu niečoho, čo presahovalo skutočnosť. Rovnako dôležité boli pre toto obdobie aj diela umelcov, ktorých zaraďujeme do postimpresionizmus.Ide predovšetkým o umelcov, ktorí nadviazali na impresionizmus ale nehlásili sa priamo k tomuto hnutiu, ale prebrali niektoré jeho prvky a vytvorili tak variantu svojho vlastného štýlu, poznačeného impresionizmom. Diela týchto maliarov sa neskôr stali základom moderných umeleckých štýlov dvadsiateho storočia – kubizmu, fauvizmu, expresionizmu, atď.

Trojicu najvýznamnejších postimpresionistov: Gauguina, Van Gogha a Cézanna doplňuje tvorba Henriho de Toulous-Lautreca. V dielach najznámejších postimpresionistov sa začínajú prejavovať symbolistické, expresívne i konštruktívne tendencie.Postimpresionistov nespája rovnaký štýl tvorby, skôr naopak. No cez všetky rozdiely medzi nimi, dané ich špecifickými názormi, zámermi a metódami, možno vysloviť niektoré ich spoločné všeobecné rysy: 1, Všetci postimpresionisti svojou tvorbou reagovali na impresionizmus, 2, ich snahou bolo nájsť pre umeleckú tvorbu pevnejšiu a trvalejšiu základňu ako bol zrakový dojem (vnútorná umelecká predstava, idea, symbol...), 3, umenie malo zodpovedať modernému psychickému a spoločenskému ustrojeniu človeka a jeho postaveniu v spoločnosti a v prírode, 4, umenie sa stavalo do opozície proti spoločnosti a jej vládnúcej vrstve – niektorí tvorcovia prijali osud „prekliatych umelcov“ nie ako exhibicionizmus, ale ako životnú nutnosť (V. v. Gogh, P. Gauguin, T. Lautrec), 5, Aj cez vzájomné rozpory boli postimpresionisti spätý vplyvom a dokonca spoločnými motívmi.

Protikladné postimpresionistické tendencie vytvárajú dopĺňajúci celok. V poňatí plastiky a priestoru prináša postimpresionistické hnutie zásadné zmeny. Impresionistický priestor bol priestor objektívny, naplnený skutočným svetlom, pozorovaný človekom v určitom časovom momente a v určitej, jedinečnej psychickej nálade. Teraz ju vystriedala celá rada typologických modifikácií.Cézanne dospel k monumentálnej, heroicky pôsobiacej priestorovej skladbe, viac sa zaujímal o umelecké vyjadrenie kvality a štruktúry ako o kopírovanie prírody. Maľoval krajinky, pričom zachytával farebné prechody a vzťahy medzi farbami. Van Gogh podriadil priestorovú skúsenosť expresii subjektívnych stavov, znázorňoval prirodzenosť živými farbami, ktoré evokovali silné emócie. Jeho subjektívny výraz bol neskôr označený ako expresionistický. Gauguin vytvoril obrazový priestor autonómny, založený na dekoratívnych rytmoch farebných plôch. Jeho výrazovým prostriedkom boli striedajúce sa dekoratívne farebné plochy.

Štvoricu uzatvára De Tolouse-Lautrec, ktorí bol silne pod vplyvom lineárnej kompozície japonských tlačí, a jeho prácu charakterizujú silné čiary a ploché vzory a farby. Práce postimpresionistov sú teda charakterizované voľnejším a expresívnejším použitím farieb a formy. Ich plátna sú naplnené znekľudňujúcim dojmom, umenie sa často uberá cestami skrytými pred logikou a rozumom pričom deformácia tvarov priamo závisí od osobnosti umelca. Škvrna je základným prvkom obrazu, klasický impresionistický spôsob jej využitia je však prekonaný a plátna pôsobia ako pozvánky do nového sveta odkrývajúce maliarovo vnútro. Nejde o snahu zachytiť čo najvernejšie prírodu v tradičných poňatí svetla a tieňa, maliar tu priamo zapojuje svoju tvorivú osobnosť a do obrazu tak začleňuje svoje vnútorné zážitky a pocity v závislosti na prenikaní do hĺbky prírody.Paul Cézanne (* 19. január 1839 - † 23. október 1906)-bol francúzsky postimpresionistický maliar, často nazývaný aj Otec moderného umenia, ktorý jedinečne skĺbil prezentáciu prírody, osobnú expresiu a abstraktnú obrazovú kompozíciu.

Počas svojej tvorby sa usiloval svoje obrazy konštruovať podľa skutočnosti pomocou farebných modulácií.Cézanne sa narodil 19 januára 1839 v Aix-en-Provence na juhu Francúzska v zámožnej a vzdelanej rodine. Do roku 1852 študoval na Gymnáziu, kde sa spriatelil s Emilom Zolom, Jeanom Baptistom Baillom a Lousom Marguerym, ktorí mali, podobne ako Paul, veľký záujem o umenie. V roku 1857 sa Cézanne zapísal do bezplatnej školy kresby v meste Aix, kde spoznal mnoho umelcov. Obzvlášť obdivoval romantického maliara Eugéna Delacroixa a mladíkov Gustava Couberta a Édouarda Maneta.Po maturite sa Cézanne na žiadosť otca zapísal na právnickú fakultu - podľa predstáv svojich rodičov sa mal stať bankárom, ale napriek tomu stále študoval na Škole kreslenia. Neskôr, keď sa Zola presťahoval do Paríža odišiel za ním aj Cézanne, kde nastúpil na Akadémiu Suisse. Okamžite bol vtiahnutý do parížskeho umeleckého sveta.Postupne sa začal venovať maľovaniu naplno v Paríži, avšak ani okolie, ani on sám nie je s prvými prácami spokojný.

Povahovo Cézanne stále hľadal sám seba. Stretával sa s Hortensiou Fiquetovou, ktorú si neskôr zobral za ženu. Jeho hlavná impresionistická tvorba bola v obdobiach od roku 1874 do roku 1877, kedy tvorí v prenajatom ateliéry na Anjouskom nábreží v Paríži. V tých istých rokoch sa zúčastnil výstavy impresionistov, kde sa jeho diela stávajú terčom kritiky a posmechu. Stále viac sa uťahuje do sebe a odchádza späť do rodného. V roku 1897 umiera jeho matka. V Aixe žije len so svojou slúžkou. Izoláciu považuje za prostriedok, ktorí mu umožňuje efektívne pracovať. V tomto období začal byť Cézanne známí.15. októbra 1906 maľoval Cézanne v plenéri. Náhle stratil vedomie. Po mnohých hodinách, počas ktorých ležal v prudkom daždi ho nakoniec našli. Jeho stav bol natoľko vážny, že Cézanne umrel o osem dní neskôr. Bolo mu šesťdesiatsedem rokov. Množstvo Cézannových raných prác je nemotorných, ale plných energie, maľovaných v tmavých tónoch, jeho postavy sú často nabité emóciami, v duchu romantizmu. Cézanne pociťoval potrebu maľby reality bez idealizácie či štylistickej afektácie. Najbadateľnejší vplyv v jeho rannej dospelosti sa pripisuje Camilovi Pissarovi.

NAJZNÁMEJŠIE DIELA v období jeho impresionistickej tvorby : -Modrá váza- za jednoduchosťou tohto obrazu sa skrýval revolučný maliarsky názor. Zatiaľ čo napríklad kopec sa neustále mení pod tieňmi mraku zátišie je tu len pre neho, nehybné a pripravené. Toto zátišie zachytil zvláštnym spôsobom, ako zmenšenú krajinu-Doktor Gachet -Veľká borovica-Olympia - vystavil na prvej prehliadke impresionistov v roku 1874 a obraz vzbudil taký istý výsmech ako predtým dielo, ktoré parodoval-Obesencov dom - jasne sa líši od predošlých obrazov napriek tomu ho kritika prijala veľmi sarkasticky. Jednako znamená obrat v Cézannovej tvorbe, maliar odvtedy prehlboval svoje úsilie, smerujúce k tomu, čo nazýval „stavbou podľa prírody“.-Jablká a pomaranče, Kartári – na tento námet vytvoril Cézanne ešte päť ďalších variantov.„Kontaktom s ňou sa okolo cvičí.

Tým, že sa díva a pracuje, stáva sa sústredeným. Chcem povedať, že v určitom pomaranči, jablku, guli, hlave je jeden vrcholný bod a tento bod je – napriek strašnému účinku svetla, tieňa, farebných vnemov – vždy najbližšie nášmu oku.“-More pri Estaque – určitý návrat ku klasickému videniu, pretože umelec urobil ústupok perspektíve. Cézanne sa zrieka krátkych ťahov, začína maľovať v celkoch, zvýrazňuje objemy, usiluje sa o jednotnú kompozíciu, čím strácajú jeho diela impresionistické znaky.-Autoportrét-Fašiangový utorok-Zátišie s cibuľou-Päť kúpajúcich sa žien – séria plátien - na prví pohľad nás môžu odradiť svojou veľkosťou, neforemnosťou. Vyžarujú však odvahu, ktorá z obrazu robí najemocionálnejší a možno najsilnejšie dielo, aké kedy tento maliar vytvoril.-Mládenec v červenej veste – „Keď farba dosiahne svoju nádheru, tvar nadobudne plnosť“-Žena s kanvicou na kávu-Dom doktora Gacheta-Nádrž v Jas de Bouffan-Ubrus pripomína vodopád a džbán s misou týčiacou sa na stole. Sú zobrazené s ohromnou majestátnosťou.