Napriek tomu trávil šťastné chvíle pri plátne, kde ťahmi štetca vyjadroval pocity svojho srdca.Paul Gauguin (* 1848 - † 8. mája 1903)-bol francúzsky maliar, grafik a rezbárPaul Gauguin sa narodil v roku 1848. Ako malý chlapec žil v Peru a mládenecké roky strávil ako námorník obchodného loďstva. Neskôr po návrate z vojenskej služby žil usadlým životom a pracoval ako burzový zamestnanec. Tu sa oženil a mal päť detí. V roku 1885 bol Gauguin v Dánsku na návšteve u manželkinej rodiny. Tu si uvedomil, že nie je schopný podrobovať sa spoločenským konvenciám, a keďže už predtým v sebe objavil sklony k maliarstvu, vrátil sa naspäť do Francúzska. Neskôr bol zasvätený do impresionizmu, do ktorého ho pritiahol Pissaro. Zúčastnil sa na 5. výstave impresionistov. Tento umelecký smer ho však nenapĺňal. Gauguinova povaha a jeho rôzne životné okolnosti ho veľmi rýchlo poznačili dobrodružnosťou, a preto ťažko znášal vnútené obmedzenia.Tu sa po nejakom čase dostal do veľkej finančnej tiesne. Chcel ju prekonať tým, že sa odsťahoval do Bretónska a žil tam čo najskromnejšie.

Neskôr ho ohúrila exotika Panamského prieplavu kam sa odsťahoval. Ani tam však nenašiel viac šťastia a išiel na Martinique, kde navyše ochorel a keď vyčerpal aj posledné prostriedky, vrátil sa naspäť do pohostinnejšieho Bretónska. V jednom hostinci v Pont-Avene sa začal stretávať s inými chudobnými maliarmi, ktorí mali podobný osud ako on. Začal sa zaujímať o umelecký postup, ktorý presadzoval Émile Bernard. Tento umelecký postup spočíval v maľovaní veľkých farebných plôch, v ohraničovaní tvarov silnými kontúrami. Tu Gauguin vytvoril dnes slávnu kompozíciu Videnie po kázni a Jakubov zápas s anjelom. Gauguin v tom období napísal výrok: „NEKOPÍRUJTE PRIVEĽMI SKUTOČNOSŤ. UMENIE JE ABSTRAKCIA. VYVODZUJTE HO Z PRÍRODY TÝM, ŽE ZOČI-VOČI NEJ BUDETE SNÍVAŤ, A MYSLITE SKÔR NA TVORBU AKO NA VÝSLEDOK.“ V roku 1889 vytvoril známe obrazy Žltý Kristus a Zelený Kristus. Na týchto obrazoch sa uplatnila jeho myšlienka syntézy krajiny. Bolo to obdobie, kedy Gauguin žil v Arles. Tu sa delil sa o ubytovanie s Vincentom Van Goghom. Paul zdieľal van Goghovo presvedčenie, že maľba by sa mala snažiť vyjadrovať vnútorné pocity.Našiel krajiny, ktorých ráz i osvetlenie ho podnecovali, aby pokračoval vo svojich pokusoch v smere, ktorý si predtým vytýčil. Neskôr sa však vzťahy medzi nimi zhoršili natoľko, že si Gogh odrezal z rozrušenia vlastné ucho britvou, potom čo s ňou ohrozoval Gauguina.

Po tejto nešťastnej udalosti sa Gauguin vrátil naspäť do Pont-Avene a neskôr do Pouldu. Keďže ho ešte stále veľmi ťažila finančná kríza usporiadal dražbu v Drouotovom paláci, kde predal tridsať plátien, a tak si zarobil na cestu na vysnívané Tahiti. Tunajší domorodci ho veľmi dobre prijali medzi seba - nadviazal s nimi veľmi dobré vzťahy. Učil sa ich jazyk a snažil sa pochopiť ich náboženstvo. Tu Gauguin tvoril obrazy, na ktorých uplatňoval svoje nové nápady a myšlienky. Na obrazoch sa občas pokúšal postavy idealizovať a nenamaľoval ich také, aké v skutočnosti boli. Po nejakom čase Gauguinovho života na Tahiti sa dosť zhoršila jeho finančná situácia. Rozhodol sa vrátiť ešte raz naspäť do Francúzka. Po vylodení vo Francúzku sa dozvedel, že pred nejakým časom zomrel jeho strýko a on po ňom zdedil 10000 frankov. Aj s pomocou týchto peňazí sa mu podarilo usporiadať v novembri v roku 1893 veľkú výstavu, ktorá vzbudila u ľudí živý záujem, no jej finančný efekt nebol opäť postačujúci. Po ďalších neúspešných výstavách a dražbách sa Gauguin rozhodol odísť opäť na Tahiti, kde sa znovu usadil.

Na Tahiti, okrem toho, že mal podlomené zdravie, mal aj problémy s úradmi, pretože sa zastával tunajších domorodcov. Kvôli mnohým problémom, ktoré ho ťažili sa koncom roku 1897 pokúsil otráviť, avšak zachránilo ho to, že dávka, ktorú si pripravil bola prisilná a jeho organizmus ju ihneď vyvrátil. O ďalšie siahnutie si na život sa nepokúšal. Po podpore viacerých zberateľov sa zlepšila aj jeho finančná situácia. Napokon sa ešte odsťahoval na ostrovček Hiva-Oa v Markézach, kde 8. mája v roku 1903 s podlomeným zdravím tento umelec zomrel.NAJZNÁMEJŠIE DIELA: -Pohľad na Seinu s Jenským mostom – obraz má ešte klasickú kompozíciu, konvenčnú farebnosť, obloha s obláčikmi je prežiarená impresionistickým svetlom-Videnie po kázni alebo Jakubov zápas s anjelom – obraz dokazuje, že maliar už vtedy hľadal vlastný výtvarný názor a pokúšal sa vyhnúť vychodeným cestám impresionizmu. Jeho osobnosť sa prejavovala hlavne vo výbere námetu, v ktorom sa tu spája náboženstvo s poverou. -Alyscamps – žiarivé plátno namaľované „v pásoch“, ktoré podľa všetkého vzniklo iba sčasti v plenéri-Žltý Kristus-Ta matete (Dnes nepôjdeme na trh) – zobrazil aspekty života domorodých žien-Tahitské ženy-Arearea-Nafea faa ipoipo (Kedy sa vydávaš?) – obraz poznačený Gauguinovou záľubou v primitívnom umení a vo veľkých plochách čistej farby

Autoportrét v klobúku – autor zdôrazňuje trochu neurčitý, dovnútra obrátený pohľad človeka, ktorý sám seba doposiaľ nenašiel, hoci si už ako talentovaný umelec získal uznanie – symbolisti ho prijali-Nave nave mahana (Rozkošné dni) – obraz má symbolický ráz, ako objektivizácia umelcovho subjektívneho sveta-Te tamari no atua (Narodenie Krista, syna božieho) – zapodieval sa problémami viery-Te rerioa (Čupiace ženy a spiace dieťa v chalupe) – motívy z maorskej mytológie s výjavmi z tahitského života-Never more – dáva sa do súvislosti s Manetovou Olympiou, ktorú Gauguin kopíroval akvarelom-A zlato ich tiel – neobyčajná pôsobivá farebnosť, ktorou Gauguin neskôr ovplyvnil nielen Henriho Matissa, ale i expresionistov-Dve tahitské ženy – hymna na zmyslovú krásu – siluety takmer reliéfne vystupujú z pozadia, ktoré tvorí bohatá škála zelených, modrých a žltých farieb – autor modeluje tvary jemnými gradáciami svetla a tieňa – v celkovej farebnosti dospel k harmóniiPre jeho tvorbu je typický najmä symbolizmus. Predmety i postavy vymedzuje silnými líniami. Farebnosť a perspektíva jeho obrazov sú nezvyčajné. Gauguin pri maľbe využíva veľké farebné plochy a kontrasty medzi nimi.

Nesústredí sa iba na kresbu krajiny, ale znázorňuje aj určitý dej. Ďalšími charakteristickými znakmi jeho diel sú harmónia teplých farieb, zjednodušenie objemov a potlačenie tieňov.Vo svojej tvorbe hľadal spôsob, ako skĺbiť presnosť tónov a impresionistické stvárnenie svetla s prísnosťou tvarov a priestoru. Gauguinove maľby sú často presýtené mystickou symbolikou. Dielo Paula Gauguina sa skladá z figurálnych kompozícií s námetmi zo života prostých ľudí, krajiny Pont- Aven a hlavne obrazov, drevených plastík a reliéfov s motívmi z Martiniku a Tahiti.Ovplyvnený bol predovšetkým impresionizmom, C. Pissarrom a japonskými výtlačkami. Vo svojej tvorbe opustil impresionistický záujem o premeny atmosféry a negoval maľbu farebnou škvrnou, ktorú nahradil pevnou obrysovou líniou a rytmizovanými plochami farby redukovanej na niekoľko tónov.

Jeho zmysel pre stavbu sa stal východiskovým bodom maliarstva 20. storočia, predovšetkým fauvismus a expresionizmus. Henri de Toulouse-Lautrec (* 24.november 1864 - † 9. september 1901) -bol maliar a litograf s pôvodným menom Henri-Marie-Raymond de Toulouse-Lautrec-Monfa, ktorý sa preslávil hlavne svojimi najslávnejší plagátmi Moulin Rouge , ale v dnešnej dobe sú aj jeho maľby parížskej spodiny vysoko cenené. Toulouse-Lautrec do svojich obrazov a litografii navracia prioritu línii. Prejavil sa ako vnímavý a ostrý, až uštipačný pozorovateľ. Bol priekopníkom umenia plagátu, jeho práce ovplyvnili všetkých tvorcov prvej polovice 20. storočia. Narodil sa 24.novembra 1864 v Albi vo Francúzsku. Bol synom kniežaťa Alphonse de Toulouse-Lautec-Monfa a kňažky Adéle rodenej Tapié de Céleryan. Otec pochádzal zo starého šľachtického rodu. Matka bola z vplyvnej rodiny vysokých štátnych úradníkov. Maliarovi rodičia boli príbuzensky spojení, pretože nezriedka dochádzalo k uzatvárania manželstva medzi rodinami Lautrec a Tapié.

Tento fakt do určité miery vysvetľuje, prečo sa Henri, jemný a od narodenia stonavý chlapec, stal neskôr mrzákom. Nehoda v detstve zastavila navždy jeho rast a spôsobila , že musel nosiť palicu. Na doporučenie René Princeteaua, maliara a zároveň rodinného riaditeľa, začína Toulouse-Lautrec na počiatku roku 1882 študovať u slávneho akademického maliara, Léona Bonnata. Bonnat núti mladého umelca k intenzívnemu kresleniu, domnieva sa totiž, že jeho kresby sú „jednoducho príšerné“. Napriek tomu priznáva, že „má v sebe čosi ako farbu…“.V lete roku 1884 opúšťa Lautrec parížsky dom svojich rodičov a sťahuje sa na Montmartre do bytu Alberta Greniera, mladého maliara, ktorého poznal na Bonnatových kurzoch. Maliarova matka nieje s jeho rozhodnutím príliš spokojná. Obáva sa, že sa bez nej syn dá na špatnou cestu. Dopisy, ktoré dostáva, jej obavy však rozptyľujú. Čoskoro ale vyjde najavo, že obavy rodičov sú opodstatnené, pretože život mladého umelca podľahne zmene.Ku koncu 19.storočia je Montmartre popretím takzvaného „ustáleného poriadku“, stáva sa tiež centrom obchodu s láskou.

Toulouse-Lautrec tam objavuje svet, aký do tej doby nepoznal, čo pravdaže nezostavá bez následkov pre jeho maľovanie. V liste z decembra 1886 zisťuje, že to, čo maľuje je v príliš zreteľnom „nesúlade so zákonom“. Dojde až k tomu, že sa na nich podpisuje pseudonymom, aby nekompromitoval česť rodiny.Na počiatku roku 1896 organizuje parížska galéria Manzi-Joyant veľkú výstavu prác Toulouse-Lautreca. Umelcov zdravotní stav sa však zhoršuje, čo má výrazný vplyv na jeho tvorbu.V poslednom období sa Toulouse-Lautrecov život mení na drámu. Spôsob, akým umelec funguje už viac ako desať rokov, nezostavá bez následkov pre jeho krehké zdravie. K tomu sa pripojuje alkoholizmus a dedičné ochorenia.Behom nasledujúcich dvoch rokov sú jeho obrazy stále temnejšie a melancholickejšie. V tomto období mu robí spoločnosť jeho príbuzný Paul Viaud. Na jar 1901 Lautrec cíti blížiaci sa koniec, dáva do poriadku svoj ateliér, signuje všetky práce, ktorým dovtedy chýbal jeho podpis.15. júla opúšťa spolu s Paulom Viaudom Paríž. Jeho zdravotní stav sa prudko zhoršuje. Je čiastočne ochrnutý.