Postimpresionizmus

Vedúcou krajinou, kde moderné umelecké smery a hnutia vznikali bolo Francúzsko a jej metropola Paríž, odkiaľ sa s menším, či väčším oneskorením rozšírili do ostatných krajín. Základný pojem „moderné umenie“ nie je jednoznačný, jeho historické vymedzenie sa postupne posunulo z 19. st. do 20. st.V polovici 80-tych rokov 19. st. sa začali vo francúzskom maliarstve prejavovať tendencie kriticky reagujúce na impresionizmus a usilujúce sa prekonať jeho názorovú základňu. Tieto tendencie označujeme súhrnne postimpresionizmus.

Tento pojem nevyjadruje len historickú následnosť voči impresionizmu, ale aj opozičnosť a protikladnosť k nemu.Postimpresionizmus nebol nikdy presne definovaným hnutím, skôr len retrospektívnym označením umelcov, ktorí z impresionizmu vychádzali alebo naň negatívne reagovali. Kritici používali toto označenie na diela, ktoré vznikali v období rokov 1880 až 1905. Slovo vymyslel Guillaume Apollinaire k označeniu niečoho, čo presahovalo skutočnosť. Rovnako dôležité boli pre toto obdobie aj diela umelcov, ktorých zaraďujeme do postimpresionizmus.Ide predovšetkým o umelcov, ktorí nadviazali na impresionizmus ale nehlásili sa priamo k tomuto hnutiu, ale prebrali niektoré jeho prvky a vytvorili tak variantu svojho vlastného štýlu, poznačeného impresionizmom. Diela týchto maliarov sa neskôr stali základom moderných umeleckých štýlov dvadsiateho storočia – kubizmu, fauvizmu, expresionizmu, atď.

Trojicu najvýznamnejších postimpresionistov: Gauguina, Van Gogha a Cézanna doplňuje tvorba Henriho de Toulous-Lautreca. V dielach najznámejších postimpresionistov sa začínajú prejavovať symbolistické, expresívne i konštruktívne tendencie.Postimpresionistov nespája rovnaký štýl tvorby, skôr naopak. No cez všetky rozdiely medzi nimi, dané ich špecifickými názormi, zámermi a metódami, možno vysloviť niektoré ich spoločné všeobecné rysy: 1, Všetci postimpresionisti svojou tvorbou reagovali na impresionizmus, 2, ich snahou bolo nájsť pre umeleckú tvorbu pevnejšiu a trvalejšiu základňu ako bol zrakový dojem (vnútorná umelecká predstava, idea, symbol...), 3, umenie malo zodpovedať modernému psychickému a spoločenskému ustrojeniu človeka a jeho postaveniu v spoločnosti a v prírode, 4, umenie sa stavalo do opozície proti spoločnosti a jej vládnúcej vrstve – niektorí tvorcovia prijali osud „prekliatych umelcov“ nie ako exhibicionizmus, ale ako životnú nutnosť (V. v. Gogh, P. Gauguin, T. Lautrec), 5, Aj cez vzájomné rozpory boli postimpresionisti spätý vplyvom a dokonca spoločnými motívmi.

Protikladné postimpresionistické tendencie vytvárajú dopĺňajúci celok. V poňatí plastiky a priestoru prináša postimpresionistické hnutie zásadné zmeny. Impresionistický priestor bol priestor objektívny, naplnený skutočným svetlom, pozorovaný človekom v určitom časovom momente a v určitej, jedinečnej psychickej nálade. Teraz ju vystriedala celá rada typologických modifikácií.Cézanne dospel k monumentálnej, heroicky pôsobiacej priestorovej skladbe, viac sa zaujímal o umelecké vyjadrenie kvality a štruktúry ako o kopírovanie prírody. Maľoval krajinky, pričom zachytával farebné prechody a vzťahy medzi farbami. Van Gogh podriadil priestorovú skúsenosť expresii subjektívnych stavov, znázorňoval prirodzenosť živými farbami, ktoré evokovali silné emócie. Jeho subjektívny výraz bol neskôr označený ako expresionistický. Gauguin vytvoril obrazový priestor autonómny, založený na dekoratívnych rytmoch farebných plôch. Jeho výrazovým prostriedkom boli striedajúce sa dekoratívne farebné plochy.

Štvoricu uzatvára De Tolouse-Lautrec, ktorí bol silne pod vplyvom lineárnej kompozície japonských tlačí, a jeho prácu charakterizujú silné čiary a ploché vzory a farby. Práce postimpresionistov sú teda charakterizované voľnejším a expresívnejším použitím farieb a formy. Ich plátna sú naplnené znekľudňujúcim dojmom, umenie sa často uberá cestami skrytými pred logikou a rozumom pričom deformácia tvarov priamo závisí od osobnosti umelca. Škvrna je základným prvkom obrazu, klasický impresionistický spôsob jej využitia je však prekonaný a plátna pôsobia ako pozvánky do nového sveta odkrývajúce maliarovo vnútro. Nejde o snahu zachytiť čo najvernejšie prírodu v tradičných poňatí svetla a tieňa, maliar tu priamo zapojuje svoju tvorivú osobnosť a do obrazu tak začleňuje svoje vnútorné zážitky a pocity v závislosti na prenikaní do hĺbky prírody.Paul Cézanne (* 19. január 1839 - † 23. október 1906)-bol francúzsky postimpresionistický maliar, často nazývaný aj Otec moderného umenia, ktorý jedinečne skĺbil prezentáciu prírody, osobnú expresiu a abstraktnú obrazovú kompozíciu.

Počas svojej tvorby sa usiloval svoje obrazy konštruovať podľa skutočnosti pomocou farebných modulácií.Cézanne sa narodil 19 januára 1839 v Aix-en-Provence na juhu Francúzska v zámožnej a vzdelanej rodine. Do roku 1852 študoval na Gymnáziu, kde sa spriatelil s Emilom Zolom, Jeanom Baptistom Baillom a Lousom Marguerym, ktorí mali, podobne ako Paul, veľký záujem o umenie. V roku 1857 sa Cézanne zapísal do bezplatnej školy kresby v meste Aix, kde spoznal mnoho umelcov. Obzvlášť obdivoval romantického maliara Eugéna Delacroixa a mladíkov Gustava Couberta a Édouarda Maneta.Po maturite sa Cézanne na žiadosť otca zapísal na právnickú fakultu - podľa predstáv svojich rodičov sa mal stať bankárom, ale napriek tomu stále študoval na Škole kreslenia. Neskôr, keď sa Zola presťahoval do Paríža odišiel za ním aj Cézanne, kde nastúpil na Akadémiu Suisse. Okamžite bol vtiahnutý do parížskeho umeleckého sveta.Postupne sa začal venovať maľovaniu naplno v Paríži, avšak ani okolie, ani on sám nie je s prvými prácami spokojný.

Povahovo Cézanne stále hľadal sám seba. Stretával sa s Hortensiou Fiquetovou, ktorú si neskôr zobral za ženu. Jeho hlavná impresionistická tvorba bola v obdobiach od roku 1874 do roku 1877, kedy tvorí v prenajatom ateliéry na Anjouskom nábreží v Paríži. V tých istých rokoch sa zúčastnil výstavy impresionistov, kde sa jeho diela stávajú terčom kritiky a posmechu. Stále viac sa uťahuje do sebe a odchádza späť do rodného. V roku 1897 umiera jeho matka. V Aixe žije len so svojou slúžkou. Izoláciu považuje za prostriedok, ktorí mu umožňuje efektívne pracovať. V tomto období začal byť Cézanne známí.15. októbra 1906 maľoval Cézanne v plenéri. Náhle stratil vedomie. Po mnohých hodinách, počas ktorých ležal v prudkom daždi ho nakoniec našli. Jeho stav bol natoľko vážny, že Cézanne umrel o osem dní neskôr. Bolo mu šesťdesiatsedem rokov. Množstvo Cézannových raných prác je nemotorných, ale plných energie, maľovaných v tmavých tónoch, jeho postavy sú často nabité emóciami, v duchu romantizmu. Cézanne pociťoval potrebu maľby reality bez idealizácie či štylistickej afektácie. Najbadateľnejší vplyv v jeho rannej dospelosti sa pripisuje Camilovi Pissarovi.

NAJZNÁMEJŠIE DIELA v období jeho impresionistickej tvorby : -Modrá váza- za jednoduchosťou tohto obrazu sa skrýval revolučný maliarsky názor. Zatiaľ čo napríklad kopec sa neustále mení pod tieňmi mraku zátišie je tu len pre neho, nehybné a pripravené. Toto zátišie zachytil zvláštnym spôsobom, ako zmenšenú krajinu-Doktor Gachet -Veľká borovica-Olympia - vystavil na prvej prehliadke impresionistov v roku 1874 a obraz vzbudil taký istý výsmech ako predtým dielo, ktoré parodoval-Obesencov dom - jasne sa líši od predošlých obrazov napriek tomu ho kritika prijala veľmi sarkasticky. Jednako znamená obrat v Cézannovej tvorbe, maliar odvtedy prehlboval svoje úsilie, smerujúce k tomu, čo nazýval „stavbou podľa prírody“.-Jablká a pomaranče, Kartári – na tento námet vytvoril Cézanne ešte päť ďalších variantov.„Kontaktom s ňou sa okolo cvičí.

Tým, že sa díva a pracuje, stáva sa sústredeným. Chcem povedať, že v určitom pomaranči, jablku, guli, hlave je jeden vrcholný bod a tento bod je – napriek strašnému účinku svetla, tieňa, farebných vnemov – vždy najbližšie nášmu oku.“-More pri Estaque – určitý návrat ku klasickému videniu, pretože umelec urobil ústupok perspektíve. Cézanne sa zrieka krátkych ťahov, začína maľovať v celkoch, zvýrazňuje objemy, usiluje sa o jednotnú kompozíciu, čím strácajú jeho diela impresionistické znaky.-Autoportrét-Fašiangový utorok-Zátišie s cibuľou-Päť kúpajúcich sa žien – séria plátien - na prví pohľad nás môžu odradiť svojou veľkosťou, neforemnosťou. Vyžarujú však odvahu, ktorá z obrazu robí najemocionálnejší a možno najsilnejšie dielo, aké kedy tento maliar vytvoril.-Mládenec v červenej veste – „Keď farba dosiahne svoju nádheru, tvar nadobudne plnosť“-Žena s kanvicou na kávu-Dom doktora Gacheta-Nádrž v Jas de Bouffan-Ubrus pripomína vodopád a džbán s misou týčiacou sa na stole. Sú zobrazené s ohromnou majestátnosťou.
 Aby sme mohli vychutnať v plnej kráse všetko, čo je na stole zobrazené , ignoruje perspektívu a rovinu. Tento prístup prebrali neskôr kubisti.-Zátišie s Amorom-Hráči kariet-Blankytná vázaViac ako umelcov vtedajšej doby ovplyvnil maliarov a celé umenie 20. storočia. Najväčší vplyv mal na slávnych moderných maliarov - Henriho Matissa, ktorý prijal jeho farebné schémy a škály a Pabla R. Picassa, ktorý pretvoril Cézannovu plochú kompozičnú štruktúru do kubistického štýlu.Počas jeho najtvorivejšieho obdobia bol ignorovaný a preto tvoril v izolácii. Nedôveroval kritike, mál len pár priateľov a vystavoval zriedkavo. Odcudzil sa svojej rodine, ktorá považovala jeho správanie za nevhodné a nepovažovala jeho umenie za revolučné.Vincent Willem van Gogh (* 30. marec 1853 - † 29. júl 1890)-Van Gogh vytvoril revolúciu v maľbe práve tým, že kládol dôraz na vyjadrenie pocitov, než len na obyčajné kopírovanie presného tvaru. Dlho po svojej smrti bol označovaný za postimpresionistu, pretože obdobie impresionizmu zavŕšil spoločne s Paulom Gauguinnom, Paulom Cézannom.

Van Gogh sa narodil v Zunderte, v Holandsku, 30. marca 1853 ako syn protestantského kňaza Theodora van Gogha. Vincentov otec bol protestantský duchovný, zatiaľ čo jeho matka pochádzala z rodiny maliarov a obchodníkov s umením. Väčšinu života sa Vincent orientoval na budovanie kariéry v cirkvi, omnoho viac ako maľovaniu; stal sa rýdzim maliarom až v 1880-81, keď mal 27 rokov. Dokonca sa prihlásil na teologickú Fakultu na univerzite v Amsterdame a na Školu praktického náboženstva v Bruseli. Napriek tomu, že ho ani na jednu z nich neprijali, nevzdával sa. V rokoch 1880 – 1885 Van Gogh býval v mestečku Borinage, kde sa stáva kňazom. V tomto období tvrdohlavo odmieta vlastníctvo akéhokoľvek majetku, je pokorný a trpiaci. Práve zimný pobyt v tomto chudobnom prostredí veľmi ovplyvnil jeho umelecké cítenie a Van Gogh tu našiel svoje pravé poslanie v umení. V Borinage tiež začína intenzívne študovať severských majstrov. Jeho obrazy v tomto období sú ako priamy odkaz flámskym majstrom 17. storočia tj. Tmavé a plné farieb zeme.

Van Gogh venuje pozornosť detailom, neobyčajným rysom tváre, rukám a ľudským výrazom. Hlboko si uvedomuje problémy sveta a ľudskej spoločnosti. Tu vytvoril v roku 1885 svoj obraz „Jedáci zemiakov“. V tom istom roku odišiel Van Gogh do Paríža. Pri svojej prvej návšteve, o 11 rokov skôr, bol okúzlený vôbec prvou výstavou impresionistických malieb. Tieto vzrušujúce a originálne diela rozozvučala skrytú strunu vo vtedy dvadsaťjeden ročnom van Goghovi a on zatúžil priblížiť sa svojim umeleckým vzorom. Usadil sa so svojim mladším bratom Theom, ktorý platil za oboch nájomné, v Paríži na Montmartri. Impresionizmus nevyvolal valný záujem parížskej verejnosti, a tak niektorí umelci opúšťali Paríž. Stále tu však bolo veľa tých, ktorí Gogha povzbudzovali a sústredili sa okolo neho. Pripomeňme napríklad Cézanna, Toulous-Lautreca a i.Dôverným priateľom sa stal predovšetkým Paul Gauguin, ktorý zdieľal rovnaký názor na to, že maľby sa majú odvíjať od vnútorných pocitov. Van Gogh však do tohto prostredia nezapadol, bol častejšie opitý ako triezvy a pitky zákonite speli k nekontrolovateľným výstupom.

Čoskoro sa rozhodol opustiť aj toto miesto. V jeho hlave sa zrodila ďalšia mánia, ktorú začal postupne vyvíjať. Zamiloval si japonské umenie a túžil tvoriť v krajine podobnej Japonsku a zabudnúť tak na rušné ulice Montmartu. V roku 1888 sa presťahoval do Arles na juhu Francúzska neďaleko Marseilles, to bolo práve to miesto, ktoré spĺňalo jeho predstavy. Čoskoro našiel podnájom a spriatelil sa s miestnymi ľuďmi. Pracoval až 16 hodín denne. Van Gogh začal snívať o založení kolónie umelcov. Prehovoril Gauguina, aby sa k nemu pripojil. Gauguin prišiel v auguste 1888,ale obaja umelci sa takmer okamžite dostali do sporov. Gauguin si o van Goghovi myslel, že je neporiadny a mrzutý a van Gogh pokladal svojho spoločníka za príliš arogantného. Rozdielnosť ich pováh vyvrcholila veľkou hádkou tesne pred Vianocami, keď van Gogh hodil svoj pohár s pitím po Gauguinovi a potom ho napadol britvou.

Vystrašený Gauguin utiekol, zatiaľ čo si van Gogh v záchvatu pološialenstva odrezal časť pravého ucha, ktoré vzápätí daroval parížskej prostitútke. Vtedy si uvedomil, ako blízko má ku šialenstvu. V máji 1889 bol z vlastnej vôle prijatý do ústavu pre duševne chorých v meste Rémy. V období vyrovnanosti mal povolené maľovať a stačil dokončiť 200 plátien za dobu o niečo viac ako rok. Po okolí bol známi ako „ten šialenec ľudia sa mu otvorene vysmievali. Nakoniec, keď už to ďalej nemohol znášať, sa odsťahoval z južného Francúzska. Na začiatku roku 1890 sa usadil severozápadne od Paríža v Auvers, meste obľúbenom umelcami. Prenajal si izby nad kaviarňou a ponoril sa do tvorby. Namaľoval neuveriteľných 70 obrazov za 70 dní. Táto horúčkovitá činnosť nemohla mať dlhé trvanie. V nedeľu 27. júla 1890 odišiel van Gogh z domu a strelil si do hrudníka. Podarilo sa mu dostať sa späť do svojich izieb, kde ležal celú noc. V utorok o jednej hodine ráno zomrel na následky zranenia, vo veku nedožitých 37 rokov. Zomrel ako neznámy umelec. Dnes je považovaný za jedného z najväčších maliarov 19. storočia.

VRCHOLNÉ DIELA: -Korunky v medenej váze – prejavuje sa tu vlastný vyjadrovací spôsob umelca-Výletná reštaurácia-Odpočinok-Portrét Eugéna Bochea – autor sa usiloval zachytiť niekoľkými líniami podstatu pohybu určitej ľudskej postavy a podať presný výraz určitej tváre-Izba van Gogha v Arles-Autoportréty-Večerná prechádzka -Slnečnice-Malé dedinčanky-Záhrada doktora Gacheta – obraz svojim kŕčovitým rukopisom i hrozivou atmosférou svedčí o umelcovom duševnom napätí-Slečna Gachetová v záhrade – obraz plný jemných farebných harmónií skĺbený s prudkými vírivými ťahmi, ktoré svedčia o umelcovom vnútornom nepokoji-Portrét doktora Gacheta-Kostol v Auvers-Jedáci zemiakov, 1885,-Štyri odtrhnuté slnečnice, 1887-Hviezdna noc, 1888-Pole s cyprišami, 1889 -Autoportrét, 1890-Autoportrét, 1888 -Vincent van Gogh, vlastný portrét, 1886-Polia pšenice pod hroziacimi mračnami, 1890-Arlesianka (1888)-Kaviareň v noci, 1888-Slečna Gachetová pri klavíri, 1890Van Gogh je zaujímavý tým, že v psychickom napätí dokázal vytvoriť naj- lepšie diela svojho života.

Zaslúži si poklonu, lebo jeho diela vyžarujú zvláštnu energiu a predovšetkým sú ľahko spoznateľné. Svojím poňatím reality významne ovplyvnil najmä umenie prvej polovice 20. storočia. Vôľou vyjadriť vlastné pocity sa stal mimovoľne jedným zo zakladateľov nastupujúceho umeleckého smeru – expresionizmuVincent van Gogh vytvoril všetky svoje vrcholné diela v posledných piatich rokoch svojho života, tj. v relatívne malom časovom rozpätí desiatich rokov to bolo približne 900 malieb a 1 100 kresieb. Pracoval úporne. Dnes je považovaný za jedného z najväčších majstrov maliarskeho umenia všetkých dôb. Po jeho smrti však jeho sláva stúpala závratnou rýchlosťou, najmä po výstave v Paríži 17. marca 1901 (11 rokov po van Goghovej smrti). V roku 1987 si neznámy zberateľ kúpil na aukcii jeho obraz Slnečnice za 22,5 milióna libier.Autor sám krátko pred svojou smrťou v roku 1890 predal iba jeden z nich- obraz s názvom „Vinice v Arles“, iba za smiešnu čiastku 400 frankov. On bol vždy nesmierne chudobný. Jeho jediným príjmom bola súkromná apanáž u už spomínaného brata Thea.
Napriek tomu trávil šťastné chvíle pri plátne, kde ťahmi štetca vyjadroval pocity svojho srdca.Paul Gauguin (* 1848 - † 8. mája 1903)-bol francúzsky maliar, grafik a rezbárPaul Gauguin sa narodil v roku 1848. Ako malý chlapec žil v Peru a mládenecké roky strávil ako námorník obchodného loďstva. Neskôr po návrate z vojenskej služby žil usadlým životom a pracoval ako burzový zamestnanec. Tu sa oženil a mal päť detí. V roku 1885 bol Gauguin v Dánsku na návšteve u manželkinej rodiny. Tu si uvedomil, že nie je schopný podrobovať sa spoločenským konvenciám, a keďže už predtým v sebe objavil sklony k maliarstvu, vrátil sa naspäť do Francúzska. Neskôr bol zasvätený do impresionizmu, do ktorého ho pritiahol Pissaro. Zúčastnil sa na 5. výstave impresionistov. Tento umelecký smer ho však nenapĺňal. Gauguinova povaha a jeho rôzne životné okolnosti ho veľmi rýchlo poznačili dobrodružnosťou, a preto ťažko znášal vnútené obmedzenia.Tu sa po nejakom čase dostal do veľkej finančnej tiesne. Chcel ju prekonať tým, že sa odsťahoval do Bretónska a žil tam čo najskromnejšie.

Neskôr ho ohúrila exotika Panamského prieplavu kam sa odsťahoval. Ani tam však nenašiel viac šťastia a išiel na Martinique, kde navyše ochorel a keď vyčerpal aj posledné prostriedky, vrátil sa naspäť do pohostinnejšieho Bretónska. V jednom hostinci v Pont-Avene sa začal stretávať s inými chudobnými maliarmi, ktorí mali podobný osud ako on. Začal sa zaujímať o umelecký postup, ktorý presadzoval Émile Bernard. Tento umelecký postup spočíval v maľovaní veľkých farebných plôch, v ohraničovaní tvarov silnými kontúrami. Tu Gauguin vytvoril dnes slávnu kompozíciu Videnie po kázni a Jakubov zápas s anjelom. Gauguin v tom období napísal výrok: „NEKOPÍRUJTE PRIVEĽMI SKUTOČNOSŤ. UMENIE JE ABSTRAKCIA. VYVODZUJTE HO Z PRÍRODY TÝM, ŽE ZOČI-VOČI NEJ BUDETE SNÍVAŤ, A MYSLITE SKÔR NA TVORBU AKO NA VÝSLEDOK.“ V roku 1889 vytvoril známe obrazy Žltý Kristus a Zelený Kristus. Na týchto obrazoch sa uplatnila jeho myšlienka syntézy krajiny. Bolo to obdobie, kedy Gauguin žil v Arles. Tu sa delil sa o ubytovanie s Vincentom Van Goghom. Paul zdieľal van Goghovo presvedčenie, že maľba by sa mala snažiť vyjadrovať vnútorné pocity.Našiel krajiny, ktorých ráz i osvetlenie ho podnecovali, aby pokračoval vo svojich pokusoch v smere, ktorý si predtým vytýčil. Neskôr sa však vzťahy medzi nimi zhoršili natoľko, že si Gogh odrezal z rozrušenia vlastné ucho britvou, potom čo s ňou ohrozoval Gauguina.

Po tejto nešťastnej udalosti sa Gauguin vrátil naspäť do Pont-Avene a neskôr do Pouldu. Keďže ho ešte stále veľmi ťažila finančná kríza usporiadal dražbu v Drouotovom paláci, kde predal tridsať plátien, a tak si zarobil na cestu na vysnívané Tahiti. Tunajší domorodci ho veľmi dobre prijali medzi seba - nadviazal s nimi veľmi dobré vzťahy. Učil sa ich jazyk a snažil sa pochopiť ich náboženstvo. Tu Gauguin tvoril obrazy, na ktorých uplatňoval svoje nové nápady a myšlienky. Na obrazoch sa občas pokúšal postavy idealizovať a nenamaľoval ich také, aké v skutočnosti boli. Po nejakom čase Gauguinovho života na Tahiti sa dosť zhoršila jeho finančná situácia. Rozhodol sa vrátiť ešte raz naspäť do Francúzka. Po vylodení vo Francúzku sa dozvedel, že pred nejakým časom zomrel jeho strýko a on po ňom zdedil 10000 frankov. Aj s pomocou týchto peňazí sa mu podarilo usporiadať v novembri v roku 1893 veľkú výstavu, ktorá vzbudila u ľudí živý záujem, no jej finančný efekt nebol opäť postačujúci. Po ďalších neúspešných výstavách a dražbách sa Gauguin rozhodol odísť opäť na Tahiti, kde sa znovu usadil.

Na Tahiti, okrem toho, že mal podlomené zdravie, mal aj problémy s úradmi, pretože sa zastával tunajších domorodcov. Kvôli mnohým problémom, ktoré ho ťažili sa koncom roku 1897 pokúsil otráviť, avšak zachránilo ho to, že dávka, ktorú si pripravil bola prisilná a jeho organizmus ju ihneď vyvrátil. O ďalšie siahnutie si na život sa nepokúšal. Po podpore viacerých zberateľov sa zlepšila aj jeho finančná situácia. Napokon sa ešte odsťahoval na ostrovček Hiva-Oa v Markézach, kde 8. mája v roku 1903 s podlomeným zdravím tento umelec zomrel.NAJZNÁMEJŠIE DIELA: -Pohľad na Seinu s Jenským mostom – obraz má ešte klasickú kompozíciu, konvenčnú farebnosť, obloha s obláčikmi je prežiarená impresionistickým svetlom-Videnie po kázni alebo Jakubov zápas s anjelom – obraz dokazuje, že maliar už vtedy hľadal vlastný výtvarný názor a pokúšal sa vyhnúť vychodeným cestám impresionizmu. Jeho osobnosť sa prejavovala hlavne vo výbere námetu, v ktorom sa tu spája náboženstvo s poverou. -Alyscamps – žiarivé plátno namaľované „v pásoch“, ktoré podľa všetkého vzniklo iba sčasti v plenéri-Žltý Kristus-Ta matete (Dnes nepôjdeme na trh) – zobrazil aspekty života domorodých žien-Tahitské ženy-Arearea-Nafea faa ipoipo (Kedy sa vydávaš?) – obraz poznačený Gauguinovou záľubou v primitívnom umení a vo veľkých plochách čistej farby

Autoportrét v klobúku – autor zdôrazňuje trochu neurčitý, dovnútra obrátený pohľad človeka, ktorý sám seba doposiaľ nenašiel, hoci si už ako talentovaný umelec získal uznanie – symbolisti ho prijali-Nave nave mahana (Rozkošné dni) – obraz má symbolický ráz, ako objektivizácia umelcovho subjektívneho sveta-Te tamari no atua (Narodenie Krista, syna božieho) – zapodieval sa problémami viery-Te rerioa (Čupiace ženy a spiace dieťa v chalupe) – motívy z maorskej mytológie s výjavmi z tahitského života-Never more – dáva sa do súvislosti s Manetovou Olympiou, ktorú Gauguin kopíroval akvarelom-A zlato ich tiel – neobyčajná pôsobivá farebnosť, ktorou Gauguin neskôr ovplyvnil nielen Henriho Matissa, ale i expresionistov-Dve tahitské ženy – hymna na zmyslovú krásu – siluety takmer reliéfne vystupujú z pozadia, ktoré tvorí bohatá škála zelených, modrých a žltých farieb – autor modeluje tvary jemnými gradáciami svetla a tieňa – v celkovej farebnosti dospel k harmóniiPre jeho tvorbu je typický najmä symbolizmus. Predmety i postavy vymedzuje silnými líniami. Farebnosť a perspektíva jeho obrazov sú nezvyčajné. Gauguin pri maľbe využíva veľké farebné plochy a kontrasty medzi nimi.

Nesústredí sa iba na kresbu krajiny, ale znázorňuje aj určitý dej. Ďalšími charakteristickými znakmi jeho diel sú harmónia teplých farieb, zjednodušenie objemov a potlačenie tieňov.Vo svojej tvorbe hľadal spôsob, ako skĺbiť presnosť tónov a impresionistické stvárnenie svetla s prísnosťou tvarov a priestoru. Gauguinove maľby sú často presýtené mystickou symbolikou. Dielo Paula Gauguina sa skladá z figurálnych kompozícií s námetmi zo života prostých ľudí, krajiny Pont- Aven a hlavne obrazov, drevených plastík a reliéfov s motívmi z Martiniku a Tahiti.Ovplyvnený bol predovšetkým impresionizmom, C. Pissarrom a japonskými výtlačkami. Vo svojej tvorbe opustil impresionistický záujem o premeny atmosféry a negoval maľbu farebnou škvrnou, ktorú nahradil pevnou obrysovou líniou a rytmizovanými plochami farby redukovanej na niekoľko tónov.

Jeho zmysel pre stavbu sa stal východiskovým bodom maliarstva 20. storočia, predovšetkým fauvismus a expresionizmus. Henri de Toulouse-Lautrec (* 24.november 1864 - † 9. september 1901) -bol maliar a litograf s pôvodným menom Henri-Marie-Raymond de Toulouse-Lautrec-Monfa, ktorý sa preslávil hlavne svojimi najslávnejší plagátmi Moulin Rouge , ale v dnešnej dobe sú aj jeho maľby parížskej spodiny vysoko cenené. Toulouse-Lautrec do svojich obrazov a litografii navracia prioritu línii. Prejavil sa ako vnímavý a ostrý, až uštipačný pozorovateľ. Bol priekopníkom umenia plagátu, jeho práce ovplyvnili všetkých tvorcov prvej polovice 20. storočia. Narodil sa 24.novembra 1864 v Albi vo Francúzsku. Bol synom kniežaťa Alphonse de Toulouse-Lautec-Monfa a kňažky Adéle rodenej Tapié de Céleryan. Otec pochádzal zo starého šľachtického rodu. Matka bola z vplyvnej rodiny vysokých štátnych úradníkov. Maliarovi rodičia boli príbuzensky spojení, pretože nezriedka dochádzalo k uzatvárania manželstva medzi rodinami Lautrec a Tapié.

Tento fakt do určité miery vysvetľuje, prečo sa Henri, jemný a od narodenia stonavý chlapec, stal neskôr mrzákom. Nehoda v detstve zastavila navždy jeho rast a spôsobila , že musel nosiť palicu. Na doporučenie René Princeteaua, maliara a zároveň rodinného riaditeľa, začína Toulouse-Lautrec na počiatku roku 1882 študovať u slávneho akademického maliara, Léona Bonnata. Bonnat núti mladého umelca k intenzívnemu kresleniu, domnieva sa totiž, že jeho kresby sú „jednoducho príšerné“. Napriek tomu priznáva, že „má v sebe čosi ako farbu…“.V lete roku 1884 opúšťa Lautrec parížsky dom svojich rodičov a sťahuje sa na Montmartre do bytu Alberta Greniera, mladého maliara, ktorého poznal na Bonnatových kurzoch. Maliarova matka nieje s jeho rozhodnutím príliš spokojná. Obáva sa, že sa bez nej syn dá na špatnou cestu. Dopisy, ktoré dostáva, jej obavy však rozptyľujú. Čoskoro ale vyjde najavo, že obavy rodičov sú opodstatnené, pretože život mladého umelca podľahne zmene.Ku koncu 19.storočia je Montmartre popretím takzvaného „ustáleného poriadku“, stáva sa tiež centrom obchodu s láskou.

Toulouse-Lautrec tam objavuje svet, aký do tej doby nepoznal, čo pravdaže nezostavá bez následkov pre jeho maľovanie. V liste z decembra 1886 zisťuje, že to, čo maľuje je v príliš zreteľnom „nesúlade so zákonom“. Dojde až k tomu, že sa na nich podpisuje pseudonymom, aby nekompromitoval česť rodiny.Na počiatku roku 1896 organizuje parížska galéria Manzi-Joyant veľkú výstavu prác Toulouse-Lautreca. Umelcov zdravotní stav sa však zhoršuje, čo má výrazný vplyv na jeho tvorbu.V poslednom období sa Toulouse-Lautrecov život mení na drámu. Spôsob, akým umelec funguje už viac ako desať rokov, nezostavá bez následkov pre jeho krehké zdravie. K tomu sa pripojuje alkoholizmus a dedičné ochorenia.Behom nasledujúcich dvoch rokov sú jeho obrazy stále temnejšie a melancholickejšie. V tomto období mu robí spoločnosť jeho príbuzný Paul Viaud. Na jar 1901 Lautrec cíti blížiaci sa koniec, dáva do poriadku svoj ateliér, signuje všetky práce, ktorým dovtedy chýbal jeho podpis.15. júla opúšťa spolu s Paulom Viaudom Paríž. Jeho zdravotní stav sa prudko zhoršuje. Je čiastočne ochrnutý.
Vtedy ho matka odváža do rodinného sídla. Umiera v jej v náručí 9. septembraNAJZNÁMEJŠIE DIELA: -Grófka Adéle de Toulouse-Lautrec-Jockeyovia v Longchamp-Plagát pre Aristida Bruanta-Gabriel Tapié de Celeyran – umelcov bratranec zobrazený s veľkou ľahkosťou a prirodzenosťou-Jeanne Avrilová-May Belfortová-La Goulue-Yvette Guilbertová klaňajúca sa divákom-Klaunka Cha-U-Kao – jej meno znelo „chahut, chaos“ tzn. „zmätok, chaos“-V salóne – obraz vznikol na podklade mnohých štúdií slečien z verejného domu na ulici des Moulins-Toaleta – skica olejom k cyklu litografií nazvaného Ony, v ktorom dal umelec svojim modelom pôvab a pokojnú istotu antických bohýň-Angličanka z Le Star-Zrkadlo-Modistka-Plagát La Goulue a Valentin-le-Désossé. Dvojica umelcov je na vrchole svojej životnej dráhy. V popredí je Valentinova polofigúra ako šedozelená mihotavá silueta v profile. Plošné vyfarbenie ju potláča, no práve touto štylizovanou kresbou vnútorných obrysov prostredníctvom škvŕn je zdôraznená. Čiastočne zakrýva partnerku, ktorá za Valentinom víri v tanci.

La Goulue je jediná zobrazená „patrične“, teda nielen ako silueta. Pritom aj jej zjav je výtvarne zjednodušený a rafinovane zasadený do celkovej kompozície. A nad tým celým sú písmená signalizujúce, o čo tu ide: ide o Moulin Rouge, kde vystupuje La Goulue a kde sa každý večer tancuje. Tento plagát preslávil Lautreca doslova cez noc. Parížske steny ním boli obsypané. V októbri 1891 maliar píše svojej matke: „Môj plagát dnes nalepili na steny a ja budem onedlho robiť ďalšie.“ Lakonické slová, ktorých výtvarný dôsledok bol efektný ako úder na bubon. Strhol lavínu nového nadšenia. Plagát – to tu ešte nebolo, a Paríž už zažil kadečo. Pravda, litografia už mala za sebou storočnú históriu, ale s Lautrecom prišiel nový životný štýl.-Plagát Moulin Rouge sa stal najslávnejším plagátom v dejinách umenia. V jeho pozornosti sa objavovali hviezdy, ktoré vo vychýrenom lokáli na Montmartri účinkovali: tanečnica Jane Avrilová, šansoniéri Yvette Guilbertová a Aristid Bruant, speváčka May Belfortová, tanečnica May Miltonová.

Za všetkých spomeňme aspoň vyznanie Jane Avrilovej venované Toulouse-Lautrecovi: „Za slávu, ktorej sa teším od chvíle, keď sa objavil váš prvý plagát pre mňa, môžem nepochybne ďakovať vám.“-Angličan v Moulin Rouge, obraz, ktorý je nepriamo posudzovaný aj ako autoportrét. Ako šľachtický potomok dobre vedel o zmyselnosti a žiadostivostiach driemkajúcich pod panskou fasádou tohto svetáka. On, ktorý pre svoj telesný hendikep mohol u žien dosahovať len skromné či pochybné úspechy, sledoval svet zdravých z pozície outsidera. Tých, ktorí sa zabávajú, rozhadzujú mladosť alebo peniaze, nesú na trh svoju kožu alebo sa zmocňujú „čerstvého mäsa“.Život tohto umelca ničil, ale postavil mu i pomník na panteóne svetovej maľby. Pád z koňa v detstve mu pripravil trpasličí vzrast.Spod ochrany svojho šľachtického sídla vyrazil do bujarého sveta parížskej zábavy. Stal sa kronikárom divadla života. Maľoval jeho odvrátenú tvár. Viedol sebazničujúci život. Henri de Toulouse-Lautrec sa dožil necelých 36 rokov. Zanechal nezmazateľnú stopu. Lautrec chodil do lokálov na Montmartri aj preto, že sa chcel rozptýliť a prehlušiť pocit človeka z okraja spoločnosti. Každý večer posilňoval vizuálnu pamäť zachycovaním podnetov a ich pôsobenia. - spolu prežíval tak scény, v ktorých strede stál iný človek. Lautrec mal pôžitok z pohľadu na zhon, vzruch, krásne ženy, na mihotanie farieb a svetiel.

Cestu parížskych umelcov sprevádzalo a usmerňovalo viacero vedúcich aj nevýznamných osobností. Hlavným bol už spomínaný básnik Guillaume Apollinaire, ktorý podporoval každú avantgardu a zapájal sa do kultúrneho života mesta. Fungovanie avantgárd však ovplyvnili celú Európu, nie len Francúzsko. Nové myšlienky cítiť najmä v Nemecku, Taliansku a Rusku. V týchto odľahlejších častiach bolo riešením hlavne zakladanie skupín, ktoré sa k jednotlivým smerom hlásili, poriadali výstavy a združovali umelcov tvoriacich v zásadách príslušného smeru. Tak vznikajú spolky ako Die Brücke (Dražďany - Nemecko) so sklonom k expresionizmu. Skupina Der blaue Reiter (Mníchov – Nemecko) – nasledovali expresionizmus a z časti aj abstraktné umenie. Skupina OSMA ( Česko) a iné.Pod vplyvom Cézannovým, van Goghovým a Gauginovým používajú čisté a svietivé farby, ktoré pôsobia ako farebná explózia. Čisté farby sú nanášané na veľké plochy bez modelácie a tieňa. Na prapočiatku fauvizmu stáli Gauginove a van Goghove úniky od impresionizmu. Spolu s Cézannom , ktorého výraz geometrických foriem vyústil v nový smer - kubizmus sa stali vzorom pre prichádzajúcich umelcov.