Dnešný význam zámku
Považské múzeum sa zaoberá výskumom a dokumentáciou na území mesta Žiliny a horného Považia. Založili ho roku 1936 pod názvom Múzeum Žiliny a okolia. Po získaní rozsiahlej a vzácnej zbierky drotárskych pamiatok v rokoch 1941-1942 bolo premenované na Drotárske múzeum. Od roku 1953 nieslo názov Krajské múzeum. Po zrušení Žilinského kraja bolo v roku 1960 premenované na Považské múzeum a galériu. Dnešný názov nesie od roku 1976. Sídlom považského múzea je historická, pamiatkovo chránená budova Budatínskeho zámku. V Považskom múzeu je pre verejnosť sprístupnená unikátna expozícia Slovenské drotárstvo, dokumentujúca zručnosť a tvorivú fantáziu slovenských remeselníkov, ktorí z drôtu vedeli vyčariť rôzne, väčšinou rozprávkové figúrky, sošky, vázy, lustre, klietky a predmety dennej potreby. K ďalším sprístupneným expozíciám patria Pravek severozápadného Slovenska, kde sú sústredené archeologické nálezy, dokladajúce osídlenie okresov Žilina a Považská Bystrica od staršej doby kamennej (20 000 rokov pred n.l.) až do obdobia Veľkomoravskej Ríše (9. storočie n.l.) a Dejiny Žiliny za feudalizmu (1208 až 1848), kde si pozornosť zasluhuje zbierka piatich katovských mečov – doklad o vykonávaní hrdelného práva v Žiline. Priestory na prvom poschodí sú inštalované ako zámocký interiér s ukážkami nábytkových slohov.
Niečo z histórie Budatínu
Budatínsky zámok je jednou z historických a architektonických dominánt Žiliny. Nachádza sa v miestnej časti Budatín, v tesnej blízkosti sútoku Váhu a Kysuce. V minulosti patril medzi vodné hrady, ktoré boli chránené tokom riek a vodnými priekopami. Jeho najstaršou časťou je mohutná ranogotická štvorposchodová valcovitá veža (výška 20 m, priemer 12 m, hrúbka muriva 2 m), ktorá pravdepodobne stála už v roku 1250, v čase opevňovania krajiny po tatárskom vpáde začiatkom 13. storočia. Hodnoverné písomné pramene hovoria však o Budatíne až v 14.storočí. Veža mala strážnu funkciu a nachádzala sa tu vojenská posádka, ktorá vyberala mýto, takzvaný kráľovský tridsiatok. Všetci obchodníci, ktorý prichádzali na trhy, museli zaplatiť 1/30 hodnoty prepravovaného tovaru. Veža bola majetkom uhorského kráľa a vítaným zdrojom prímov pre bezodnú kráľovskú pokladnicu. Začiatkom 14. storočia počas odboja miestnej šľachty proti uhorskému kráľovi sa zmocnil hradu Matúš Čák Trenčiansky, známy pod menom „pán Váhu a Tatier“, ktorý si počínal ako samostatný úspešný panovník vlastniaci 14 stolíc a 50 hradov. Pravdepodobne v tomto období vežu opevnili obvodovým múrom a vystavali gotický palác. Zámok sa tak stal významnou pevnosťou. Do nádvoria sa vstupovalo po vyvýšenej rampe a cez padací most. Od vchodu sa prechádzalo okolo veže k novému palácu. Palác bol postavený súčasne s opevnením vo východnej časti nádvoria. Po smrti Matúša Čáka sa zámok spolu s priľahlým územím opäť stal majetkom uhorského kráľa.
Roku 1323 sa ako majiteľ zámku spomína zvolenský a liptovský župan Dônč. Zúčastnil sa v družine kráľa Karola I. bitky pri Posade. V novembri 1330 uhorské vojsko utrpelo katastrofálnu porážku od valašského vojvodu Basaraba. Karol I. s hŕstkou najvernejších medzi ktorých patril aj magister Dônč, unikol len vďaka lsti, keď si vymenil zbroj s Deziderom s Héderváru, ktorého ako domnelého kráľa valasi dobúrali.
Neskôr ho spravovali kráľovský kasteláni. Po husitských vpádoch na Slovensko sa zámok roku 1429 spomína ako spustošený. Roku 1436 ho kráľ Žigmund I. Luxemburský daroval Jurajovi z Hatného (pri Považskej Bystrici) za preukázané verné služby v Taliansku. Mýto sa už v Budatíne nevyberalo, tridsiatková colná stanica bola v Žiline a opevnená veža mala najmä strategickú funkciu. Juraj nechal dobudovať dvojpodlažný palác medzi severným opevnením a valcovitou vežou. Roku 1451 zámok nakrátko obsadilo vojsko českého vojvodcu Jana Jiskru z Brandýsa a roku 1471 vojská poľského kráľoviča Kazimíra, bojujúceho proti uhorskému kráľovi Matejovi Korvínovi.
Majetkom rodu Szunyoghovcov (Sugoňovcov) bol zámok a panstvo Budatína v roku 1487 až 1798. Týmto rokom sa zaznamenávajú aj najväčšie stavebné úpravy. Dátum renesančnej prestavby je zaznamenaný na krbe prvého poschodia veže. Anton Szunyoghoň nechal pristavať kaplnku, viaceré hospodárske budovy a v bezprostrednej blízkosti zámku nechal vybudovať zámocký park v klasicistickom slohu. Szunyoghovský rod vlastnil zámok s menšími prestávkami do roku 1798.
Roku 1534 sa zámku zmocnili a do roku 1545 ho vlastnili známi lúpežní rytieri, bratia Jána a Rafael Podmanický. Roku 1683 zámok dobylo a vyplienilo trojtisícové Thökölyho vojsko pod velením kuruckých kapitánov Adama Rácza a Adama Nagya. Roku 1745 bola postavená kaplnka a neskôr, keď zámok už úplne stratil funkciu pevnosti, vznikol na zvyškoch západného renesančného opevnenia barokovo-klasicistický kaštieľ. Po vymretí mužskej línie sliezskej vetvy Szunyoghovcov prešiel do majetku spríbuzneného rodu Czákyovcov, ktorým patril až do roku 1945. V zámku realizovali viaceré stavebné úpravy, ale po veľkom požiari v januári 1849 až Ladislav Czáky nechal opraviť zničený zámok.
Zámok je pamätným miestom revolučných rokov 1848-1849. V bojoch medzi cisárskym vojskom a slovenskými dobrovoľníkmi s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Ľudovítom Štúrom na jednej strane a maďarským vojskom a košútovskými gardami na strane druhej (11. decembra 1848 a 2. januára 1849), bol zámok poškodený. 10. januára 1849 ho cisárske vojsko podpálilo, pričom zhorela cenná knižnica a bohatý archív. Po čiastočnej oprave zámku roku 1870 tu ubytovali časť 55. honvédskeho budatínskeho práporu. Rekonštrukciou, vykonanou v rokoch 1920-1922 posledným majiteľom Gejzom Czákym, dostal zámok súčasnú podobu. Po týchto úľavách sa Budatínsky zámok stal na svoju dobu moderným sídlom s elegantným osvetlením, vodovodom a ústredným kúrením.
K zámku patrilo aj Budatínske panstvo. Rozprestieralo sa najmä v regióne dnešných Kysúc. Podľa historických záznamov v roku 1658 bolo súčasťou panstva 12 mlynov, 2 píly, 3 majere a ročný príjem bol vtedy asi 10 000 zlatých. V uhorskom kráľovstve patrilo panstvo s takýmito príjmami medzi menšie.
Po prechode frontovej línie na jar roku 1945 ho nekultúrni občania vyrabovali. V tom istom roku sa stal majetkom česko-slovenského štátu. Generálna oprava budovy zámku sa uskutočnila v rokoch 1966-1976. V súčasnosti je Budatínsky zámok sídlom Považského múzea. V jeho areáli sídli tiež okresný archív. K bohatej histórii zámku sa viaže pekná a dojímavá povesť o krásnej Kataríne, dcére zámockého pána Gašpara Szunyogha, ktorú dal krutý otec zaživa zamurovať.
Zámocká veža
Mohutná veža je najstaršou časťou Budatínského zámku. Valcovitá obytná stavba je vysoká 20 m, má priemer 12 m a múry sú hrubé takmer 2 m. Bola vybudovaná v čase, keď uhorský králi opevňovali krajinu na obranu proti úrokom Tatárov na rozhraní druhej a tretej tretiny 13. storočia. Jej staviteľmi boli pravdepodobne Balašovci. V písomnostiach sa prvý krát spomína v roku 1323 ako „turist Budetin“. Veža mala strážnu funkciu a nachádzala sa tu mýtna stanica.
Kráľ Karol I. (1288-1342) uskutočnil revíziu mýt a upravil platenie cla, čo sa dotklo aj mýtnej stanice v Budatíne. Namiesto dovtedy zvyčajnej osemdesiatiny (1/80) z hodnoty tovaru, ktorý obchodníci viezli na trh, zaviedol vyberanie tridsiatku (1/30) hodnoty tovaru. Toto nariadenie znamenalo nemalý príjem pre kráľovskú pokladnicu.
Veža má 4 poschodia, suterén a podstrešie. Pôvodne sa do nej vchádzalo na úrovni prvého poschodia odtiaľ viedlo točité schodište vybudované priamo v stene. Prieskum potvrdil, že bolo podstatné zároveň s vežou, aj keď, pri pohľade zvonku, jeho vyčnievajúca časť pôsobí dojmom, že sa tak stalo až dodatočne. Základy veže sú zapustené do skalného podlažia. Z pôvodných architektonických prvkov sa zachovala len strieľňa na severnej strane vedľa krbu. Pôvodné okná boli buď zamurované, alebo prestavané. Dnešný vzhľad veže je renesančný.
Prvé poschodie má drevenú – hradovú povalu. Nachádzajú sa tu dva rozmerné obrazy: Lukrécia a Tarquinius a Smrť Sophonisbe. Jedná sa o kompozíciu s výjavom z antických dejín z okruhu talianskej maliarskej školy, namaľované okolo roku 1700. vzácna je aj olejomaľba na plátne od neznámeho autora: Immaculata, z polovice 18. storočia. Medzi zaujímavé exponáty patria žilinská mestská pokladnica zo 16. storočia a barokový sekretár. Z architektonických prvkov stojí za pozornosť kozub, na rímse ktorého je latinský nápis „Ignis et ars supleant nature defectum“(Oheň a umenie nahrádzajú nedostatky prírody) s dátumom 1551, ktorý datuje rozsiahlu renesančnú prestavbu zámku a kamenný erb rodiny Sugoňovcov zabudovaný do výklenku na vonkajšom obvode vežového telesa.
Na druhom poschodí je zaujímavá dáždniková klenba, nad ktorou je napojený ambit tretieho poschodia, uzavretý opäť hradovým stropom. Na druhom poschodí stojí za pozornosť ešte renesančný krb a južné okno s dodnes zachovaným kamenným ostením. Na druhom a treťom poschodí je inštalovaná zbierka sakrálnych barokových drevených ľudových plastík z 18. a 19. storočia a barokových obrazov od neznámych autorov, väčšinou domácich, pravdepodobne stredovekých maliarov, z 2. polovice 18. storočia. Z regionálneho hľadiska je najzaujímavejšia olejomaľba na plátne: Svätý Florián hasiaci Budatínsky zámok, na treťom poschodí veže. V pozadí patróna hasičov je totiž zachytená podoba Budatínskeho zámku, v druhej polovici 18.storočia. Ani štvrté poschodie nemá klenbu, ale nachádzajú sa tu drevené slncový strop. Veža je po vonkajšom obvode múru zakončené atikou a nízkou ihlanovitou strechou pokrytou šindľom. Na štvrtom poschodí veže je umiestnený stroj vežových hodín, preto je pre návštevníkov uzavreté.
O krásnej Kataríne
(Povesť o Budatínskom zámku asi zo 16. storočia)
Bolo to v čase, keď na Budatínskom zámku býval Gašpár Sugoň s rodinou. Mal dcéru, krásnu Katarínu. Zvesť o jej kráse šla široko-ďaleko. Matka na ňu dávala pozor a chránila ju pred zlobou. Napriek tomu padla do oka driečnemu mládencovi, rytierovi Frankovi Forgáčovi. Medzi mladými ľuďmi vznikla veľká láska. Franka si obľúbila aj Katarínina matka. Otec nebol doma. Mladý netrpezlivo čakali na jeho návrat, aby sa mohli zasnúbiť. Otca však Katarínina láska prekvapila. Nesúhlasil so zasnúbením - oznámil dcére, že ju sľúbil Jakušicovi, pánovi hradu Vršatec. Ten mal už zakrátko prísť do Budatína na zásnuby. Katarína odmietla, veď sa sľúbila Frankavi. Prosila, plakala, presviedčala, ale otcovou železnou vôľou pohnúť nevládala. Nepomohli ani matkine prosby.
Jakušic prišiel a na zámku sa slávili skvostné zásnuby. Len Katarína bola smutná a mala vyplakané oči. Veľké sklamanie zažil aj rytier Franko Forgáč, keď sa dozvedel o Kataríniných tajných zásnubách. Ešte aspoň raz chcel vidieť a objať svoju milú. Podplatil sluhu dukátmi, a ten ho v noci zaviedol ku Kataríne. No dozvedel sa to otec Sugoň a prekazil mu zámery. Rytier Franko chcel zachrániť seba a svoju česť smelým skokom z okna. Pri úteku ho prezradil tieň. Katarína od strachu zamdlela. Keď ju vzkriesili, musela všetko priznať. Otec konal prísne a dcéru chcel prísne odlúčiť od milého. Preto sa rozhodol pre krutý trest. Dal Katarínu zamurovať. Väzením sa jej stal výklenok pri hlavných schodoch smerom k Žiline. Takto ju otec nútil zabudnúť na Franka a jeho lásku, tu ju učil poslušnosti.
O Kataríninom krutom osude sa čoskoro dozvedel aj Franko. Zaplakal od ľútosti a rozhodol sa svoju milú oslobodiť. Tiahol na čele zbrojnošov do Budatína. Pod rúškom tmy zámok v noci prepadol a dobyl. Svoju milú vyslobodil z väzenia a uniesol na koni.
Keď sa Jakušic dozvedel o únose, vyzval Franka Frogáča na súboj. V krutom boji pán Vršatca rytiera zabil a plačúcu Katarínu násilím odniesol na svoj hrad. Tam sa napokon musela za neho vydať. Vzala si, zúfalá, toho, kto vrazil dýku jej milému do srdca.
Budatínsky zámok chátra. Budú finančné prostriedky pre jeho záchranu? To nevie ani kastelán...
Vážme si klenoty našej histórie?
Bolo to vlani v lete, keď pri príležitosti 60. výročia Slovenského národného povstania zavítali do areálu Budatínskeho zámku bývalí účastníci bojov pri Strečne, francúzski partizáni. Vekom už všetko pochopiteľne starší ľudia, ktorí počas svojho života veľa videli a prežili. V Budatíne na ich tvárach však v nejednom prípade bolo vidieť sklamanie. Nie z osláv SNP, či z ich uvítania, ale z poznania skutočnosti v akom stave sa nachádza areál Budatínskeho zámku, ktorý až do roku 1945 patril po jeho dcére, ktorá sa vydala do Francúzska, ich predkovi, grófovi Gejzovi Csákymu. Niekoľko desaťročí tento majetok starostlivo zušľachťoval, podarilo sa mu z neho urobiť rodinné sídlo so všetkým, čo k tomu patrí, aby neskôr za socializmu, zasiahli drsné osudy nielen jeho osobu, ale aj zámok. Aj keď od tých čias už prešlo viac ako desaťročie, zdá sa, prekliatie zámku trvá naďalej.
Začiatky v 13. storočí
S históriou Budatínskeho zámku nás oboznámil riaditeľ Považského múzea v Žiline PhDr. Marián Mrva. Sídlom Považského múzea je práve areál zámku, a tak M. Mrva je nepísaným kastelánom, či zámockým pánom. Ako nám povedal, počiatky Budatínskeho zámku sú pomerne neznáme, pretože jeho archív bol počas vojny odvezený, pravdepodobne do cudziny, nikto však nevie kam, a doteraz sa to ani nepodarilo zistiť. Veža zámku údajne stála už v 13. storočí a bola postavená v súvislosti s vpádom Tatárov, na ochranu brodu cez rieky Váh a Kysuca. Okrúhly typ veže sa vymyká tradíciám podobných stavieb na Slovensku, je to tzv. rýnsky typ, čo naznačuje, že staviteľmi mohli byť Nemci. Vzhľadom na svoju polohu v blízkosti sútoku Váhu a Kysuce plnila i funkciu kráľovskej tridsiatkovej stanice, kde sa vyberalo mýto od kupcov prichádzajúcich zo Sliezska, bola tam aj vojenská posádka. Veža stojí na skale, okolie bolo zaplavené oboma riekami. O ďalšom osude v nasledujúcich storočiach sa nič nevie, čo je na škodu veci.
Z novšej histórie: väčšina objektov často menila majiteľa. Bol to kráľovský majetok, ktorý získavali rôzni majitelia za rôzne služby, snáď najznámejším bol Matúš Čák, pre ktorého Budatín bol poslednou stanicou pred Poľskom a výpadmi tamojších vojsk. Vari aj preto v tejto oblasti je toľko rodokmeňov s poľskými menami. Od 15. storočia začína veľký rozkvet zámku, robia prístavby okolo veže, ktoré ju celkom obkrútili. V tom čase sa zámok dostáva do vlastníctva Juraja Zlatného, ktorý ho dostal od kráľa Žigmunda za verné služby. Na zámku bola vojenská posádka. Sobášnou politikou sa neskôr zámok dostáva do rúk Gašpara Suňoga. Jeho rod vdýchol zámku život, stal sa obývateľný a dostal definitívnu podobu. Z toho obdobia sa našla pôvodná studňa, žiaľ, už niet stopy po veľkom paláci, ktorý bol v susedstve veže. Bol to viacposchodový palác, ktorý v revolučnom roku 1848 –1849 bol zničený a zmizol zo sveta. Vyše 200 rokov bol zámok v rukách rodiny Suňogovcov a k ich rodu sa viažu rôzne povesti. Okrem iného sa hovorí aj o tom, že rodičia zamurovali svoju dcéru Katarínu do veže, keď sa nechcela vydať podľa ich predstáv. Malo by to byť v miestach, kde sa dodnes nachádza erb ich rodiny. To je však len povesť.
Neskôr zámok preberajú Csákyovci, jedna z vetiev obrovského rodu, a Gejza Csáky bol ich posledný potomok. Zdedil však areál v katastrofickom stave. Rozhodol sa znova urobiť zo zámku rodinné sídlo. Nebolo to ľahké, Gejza v rokoch 1922 –1923 urobil veľkú rekonštrukciu, všetko dal do poriadku, vrátane vody, kúrenia, elektriky. Patrí mu česť, zámok opäť ožil, vrátane zámockého parku, ktorý je starý viac ako 300 rokov. V tom čase tam bol krásny kvetinový sad, jazdiareň, koniareň, parkúr, vinica. Starí Žilinčania spomínajú s úctou na starého pána, ktorý po roku 1945 musel zámok opustiť a žil až po svoj odchod za dcérou do Francúzska v malom domčeku za železničnou traťou v Budatíne. Bol to jednoduchý, obyčajný človek, ktorý nemal panské maniere a nesprával sa ako šľachtic. Pamätáme na neho ako sa v lete každodenne vyberal s paličkou v ruke peši z Budatína na Bôrik. Legendárne boli aj jeho veľké topánky a snáď aj utajené potomstvo, ktoré u nás zanechal. Z Budatína odchádza po roku 1960 viac ako 75-ročný do Francúzska. Odchádza spokojný, vyrovnaný s poznaním, že areál prechádza do majetku múzea. Po niekoľkých rokoch z farnosti vo Francúzsku prišiel oznam o jeho úmrtí. Rodina si neuplatnila nárok na reštitúciu.
Čo prinesú ďalšie roky
Drsné boli osudy areálu za socializmu. Bola tam vojenská posádka, neskôr internát učňovskej školy, stavebný podnik, lodenica a iné. Areál trpel, múzeum sídlilo v meste a až na pár úprav hlavnej budovy s vežou, nik sa o nič nestaral, aj keď pamätná tabuľa umiestená pred vchodom do zámku hovorí, že v roku 1956 začala generálna oprava zámku na podnet a z finančných zdrojov Štátneho pamiatkového ústavu. Nebola však nikdy dokončená. A súčasnosť? Už dva roky je stav zámku katastrofou, preteká strecha, padá severozápadná terasa, prepadá sa dlážka, kolabuje elektrika. Ranou, a to vredovou, je schátralý objekt tzv. letných bytov, neskôr pracovisko expozície. Objekt sa začal rúcať, bolo urobené statické zabezpečenie časti pri železničnej trati a nič viac. Pamiatková inšpekcia ministerstva kultúry vypracovala správu o nevyhnutnosti statického zabezpečenia celej budovy. Začalo sa na tom pracovať, nevedno ako dlhý čas to potrvá, či sa skôr celá budova nezrúti. Na tento rok je to jedna z dvoch priorít v oblasti kultúry Žilinského samosprávneho kraja.
Riaditeľ a kastelán
Aj takto možno pomenovať pôsobenie riaditeľa Považského múzea v Žiline PhDr. Mariána Mrvu (47). Pochádza zo Žiliny a od roku 1990 pôsobí ako riaditeľ múzea. Je absolventom Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne, pôvodným povolaním historik so špecializáciou na hospodárstvo, dejiny a drotárstvo. Jeho želaním je, aby Považské múzeum, ktorého zriaďovateľom je od roku 2002 Žilinský samosprávny kraj, bolo dobudované ako dôstojné krajské múzejné centrum, čo je typické pre celú Európu, bola dobudovaná druhá časť drotárskeho múzea a boli vybudované v zmysle európskych trendov odborné pracoviská pre správu a ochranu zbierok. Areál Budatínskeho zámku by sa mohol stať aj oddychovým centrom pre Žilinčanov a návštevníkov mesta. Chce to však veľké finančné náklady, v roku 1990 pre samotný zámok ich odhadovali na 30 miliónov korún, dnes je to niekoľkonásobne viac. Treba veriť, že krajské mesto si zachová svoj vzťah k tomuto historickému klenotu..
Pozvánka do múzea
Až do roku 1953 Mestské a neskôr Považské múzeum sídlilo v Žiline, potom sa rozhodlo o jeho presťahovaní do priestorov Budatínskeho zámku. Dnes je sídlo múzea v bývalej koniarni, ktorá bola prestavaná v rokoch 1996 – 2001 z prostriedkov ministerstva kultúry. Treba povedať, že sú to moderné a z hľadiska potrieb múzea dôstojné priestory. Teraz je tam muzeálna knižnica s viac ako 10-tisíc zväzkami odbornej literatúry – prírodovednej a spoločenskovednej, výstavná a konferenčná miestnosť, pracoviská pre správu zbierok, ktoré majú svoju historickú hodnotu. Pri hlavnej budove sú zrekonštruované dielne pre reštaurátorské práce, ktoré sú, žiaľ, prázdne. Podľa slov M. Mrvu, niet finančných prostriedkov na ich prevádzkovanie. Považské múzeum až do konca roka 1996 patrilo pod ministerstvo kultúry, neskôr pod Krajský úrad v Žiline a od roku 2002 pod Žilinský samosprávny kraj, ktorý sa stal jeho zriaďovateľom. Je typom krajského múzea pre ŽSK a špecializovaným celoslovenským múzeom pre drotárstvo. Toto vzniklo spojením žilinského Mestského múzea a Drotárskeho múzea v Dlhom Poli.
Po zákutiach zámku, kde sú umiestené výstavné expozície, nás sprevádzala Oľga Hanusová, lektorka múzea a Mária Porubčanská, autorka drôtených kraslíc. Spoločne obdivujeme to, čo ročne vidí okolo 100 až 150-tisíc návštevníkov. Na prízemí je expozícia Drevená sakrálna architektúra v strednej Európe od 14. po 19. storočie. V najstaršej časti historického objektu, veže zámku možno obdivovať sakrálne zbierky 18. a 19. storočia, výber najmä barokového umenia z historického fondu Považského múzea. Výstava formou modelov zachytáva vývoj drevenej sakrálnej architektúry v strednej Európe. Medzi olejomaľbami na plátne vynikajú dva obrazy, barokové kompozície – Vízia sv. Jána Nepomuckého a obraz Mária Magdaléna pod krížom. Jedinečnou expozíciou svojho druhu na svete je Drotárstvo. Prostredníctvom viac ako 350 kusov zbierkových predmetov dokumentuje historický vývoj a materiálne prejavy tohto unikátneho, typicky slovenského ľudového remesla od jeho vandrovných počiatkov až po továrenskú výrobu. Diela starých majstrov sú doplnené prácami súčasných remeselníkov a výtvarníkov, pre ktorých je drotárstvo trvalým inšpiračným zdrojom. Ďalšia trvalá expozícia Dobový interiér predstavuje návštevníkovi zariadenie meštianskej jedálne z 19. storočia, pracovňu baróna Poppera, či jedáleň v historickom štýle, ktorú dal vyhotoviť posledný majiteľ Budatínskeho zámku gróf Gejza Csáky podľa predlohy stredovekej renesančnej siene. Pozornosť upúta aj súbor nábytku s perleťovou výzdobou z pôvodného zariadenia zámku z 19. storočia, či drevená Žilinská mestská pokladňa i ďalšie vzácne zbierky.
Budatínska záhrada
Kvalita a sila zámocký park, je v tom, že časť stromov je viac ako 300 rokov stará. Park je jedinečnou faunou a flórou v tejto oblasti, nachádza sa tam dokonca lesná zver, sútok Váhu a Kysuce vytvára podmienky pre oddych a relax priamo pri vode, a predsa – park s výnimkou krátkeho letného obdobia je opustený. Priestory nemožno využívať, staré vetvy i stromy treba vyrúbať a nahradiť novou výsadbou. Investícia pre tento účel si vyžaduje minimálne 6 miliónov korún, väčšia rekonštrukcia by bola drahšia. Považské múzeum, podobne ako v ďalších prípadoch, granty pre tento účel nedostalo. Pritom cieľ riešenia je jasný. Zo starého vzácneho parku urobiť oddychovú zónu pre mesto, vrátiť mu pôvodnú tvár 60. rokov. V tom čase tam chodievali stovky ľudí, ležali v sparnom lete na tráve, oddychovali, kúpali sa v Kysuci. V roku 1968 bol spracovaný projekt pre veľkú rekonštrukciu parku, žiaľ, nič sa v časoch normalizácie neurobilo. Odvtedy park chátra a aj cudzí návštevníci nechápavo krútia hlavou ako je to možné.
Slovo na záver
Mojou snahou bolo spoznať vzácny historický objekt a získať tak nové poznanie o tejto Žilinčanom veľmi blízkej pamiatke. Už ako malý som totiž sníval o tom, že by som raz chcel bývať na takomto zámku a mohol som si tak počas prehliadky zámku zaspomínať na šťastné časy môjho detstva. Pre záchranu snáď toho najcennejšieho čo sa v krajskom meste nachádza, treba ešte veľa urobiť. Dúfam že sa čoskoro nájde nejaký nadšenec a uchová Budatínsky zámok aj pre ďalšie pokolenia. V opačnom prípade by to bola veľká škoda.
