Cez hudbu sa spoznal aj so svojou partnerkou. Pri jednej z opier sa zoznámil so sopranistkou Annou Giraudovou. Ona mala 16 alebo 17, on 48. Po čase začali dokonca spolu žiť. Vivaldi trval na tom, že sú len priatelia. Zostali spolu až do jeho smrti. „Tento kňaz, výborný huslista, ale priemerný skladateľ učil slečnu Giraudovú spievať," napísal vo svojich pamätiach dramatik Carlo Goldoni Kým Vivaldi žil, mal úspech a často ho hrali. Nebol síce boháčom, hudbou sa však dokázal uživiť. Veľmi rýchlo po jeho smrti sa na jeho dielo začali všetci pozerať podobne ako Goldoni. Jeho skladby sa prestali hrať. Považovali ich za nemoderné a priemerné. A to aj napriek tomu, že ho obdivoval Johann Sebastian Bach. Ten dokonca upravil viac jeho skaldieb. Bachovi študenti to nechápali. Vivaldi ich nezaujímal, boli nadšení, čo z neho urobil Bach. Do koncertných siení sa Vivaldi dostal takmer o 200 rokov neskôr. Začiatkom minulého storočia ho milovníci hudby objavili spolu s Bachom. Odvtedy sa hrá bez prestávky. Celý rok, všetky štyri ročné obdobia. 


Christoph Willibald Gluck

Pri vyslovení Gluckovho mena sa najčastejšie vybaví jeho charakteristika ako reformátora opery 18. storočia. Napriek tomu že je jeho význam pre vývoj opery 18. storočia a na území Nemecka dokonca aj 19.storočia nesporný, v porovnaní so svojimi Talianskými vrstevníkmi, napríklad Baldassarom Galuppim, Niccollou Piccinnim a generačne mladším Giovannim Paisellem, ktorých diela boli uvádzané nielen mnohými Talianskými divadlami , ale aj opernými domami v Strednej a Severnej Európe -Gluckove opery zostali prevažne viazané na miesta svojích svetových premiér. Okrem Talianských miest (13 opier ), to bola predovšetkým Viedeň ( 20 opier ), ďalej Paríž, resp. Versailles (8 opier ) , Londýn ( 2 opery ), Praha ( 2 opery ), Luxemburg( 2 opery ), Pillnitz u Drážďan ( 1 opera ) a Kodaň ( 1 opera ).

V priebehu svojho Viedenského pobytu bol Gluck angažovaný do kapely v Miláne , kde začal študovať u Giovanniho Battisty Sammartiniho. Jeho operný debut sa uskutočnil uvedením opery Artaserse, na Metastasiovo libreto v priebehu karnevalu 1742. Stalo sa tak v Regio Ducal Teatro v Miláne, ktoré stálo na mieste dnešnej Milánskej „La scaly".  


Jan Václav Stamic (1717-1757)

Jan Václav Stamic žil v 18.storočí, pôsobil ako huslista, dirigent a skladateľ. Pochádzal z Havlíčkovho Brodu (za jeho života sa nazýval ešte po starom Nemecký Brod), odkiaľ odišiel do Mannheimu v Nemecku. Tam sa postupne vypracoval z huslistu na vedúceho dvorného orchestra. Toto teleso sa v prvej polovici 18.storočia preslávilo nielen dobrou hrou, ale aj novým spôsobom hry. Stamic prepracoval predovšetkým dynamiku, zaviedol do orchestra nový nástroj - klarinet a vytvoril celý rad skladieb na tie časy v novom - klasickom slohu. Svojou tvorbou ovplyvnil niektorých ďalších skladateľov - hovorí sa o ňom že bol hlavnou osobnosťou takzvanej Manheiskej školy. V hudobnom živote sa uplatnili aj Stamicovi príbuzní a jeho deti. Najznámejší bol Karel Stamic. Jan Václav Stamic zložil rád štvorčasťových symfónií. Nie vždy sa pomenúvali názvom symfónia, ale aj ako Orchestreálne triá, Ouvertúry a podobne.