4. Remeselná výroba

Remeselná výroba bola vo svojej histórii ovplyvňovaná mnohými faktormi – klimatickými podmienkami, estetickým cítením výrobcov, kultúrnymi tradíciami, rozvojom miest a získavaním kráľovských výsad, tureckou expanziou a pod. Spočiatku remeselná výroba prebiehala len v domácnostiach, neskôr sa začala organizovať v cechoch a v 18. st., kedy dosiahla svoj vrchol, sa na Slovensku objavili aj nové formy výroby – manufaktúry. V stredoveku boli mnohé osady zamerané len na jeden druh remeselnej činnosti, čo sa odrazilo aj v názvoch obcí, napr. Kováčová, Tesáre, Dechtáre, atď.

Organizovaná remeselná výroba

Remeselníci rovnakého zamerania v mestách sa začali organizovať do remeselníckych združení, najskôr v podobe bratstiev a spolkov a neskôr cechov. Nečlenovia cechov boli nazývaní fušeri a mnohokrát boli aj prenasledovaní. Organizačnou formou cechov bolo ich združovanie okolo oltára patróna (svätca) daného remesla. Na čele cechu stál cechmajster, ktorý bol volený spomedzi majstrov –členov cechu na jeden rok. Cechmajster mal množstvo povinností napr. : hájiť záujmy cechu a jeho členov, dozerať na dodržiavanie cechových pravidiel – artikúl, , dozerať na výuku učňov,, kontrolovať kvalitu výrobkov, chrániť cechovú truhlicu s cechovými symbolmi (insígnie, listiny, pokladnicu).

Cechová artikuly obsahovali práva a povinnosti príslušníkov cechu, požiadavky na správanie sa členov medzi sebou, údaje o podmienkach získania hodnosti majstra, povinnosti učňov, tovarišov, výšky poplatkov.

Insígnie – cechová truhlica so znakom cechu, cechové pečatidlo, cechová zástava s obrazom patróna, feruľa – drevený lopatkovitý znak cechmajstra, cínová cechová kanva, vývesný štít so znakom zavesený na dome cechmajstra.

Adept musel absolvovať 3 – 4 roky učňovstva, potom nasledovalo tovarišstvo 3 – 5 rokov. Učni vykonávali okrem učenia rôzne iné činnosti - pomocné práce v dielni, ale aj v domácnosti majstra. Majster bol povinný poskytnúť učňom stravu, ubytovanie, odev a obuv. Po prepustení z učňovstva sa učeň stal najprv vyučencom a na prijatie za tovariša musel absolvovať tzv. krst, pri ktorom bol poučený ako sa má správať na vandrovke. Tovariši museli počas vandrovky pracovať u viacerých majstrov daného remesla v rôznych sídlach. Hodnotenie práce im majstri zapisovali do vandrovnej knižky. Po skončení vandrovky musel záujemca o získanie titulu majstra splniť špeciálne podmienky určené artikulami – v oblasti výrobno-technickej (vandrovka, majstrovský kus) a hospodársko-spoločenskej (postavenie mešťana, nadobudnutie nehnuteľnosti).
Žiadny remeselník nesmel vykonávať činnosť neprislúchajúcu jemu remeslu, pretože remeslá v cechoch mali presne vymedzenú náplň práce.

Domácka remeselná výroba

V stredovekej spoločnosti sa popri remeselnej výrobe organizovanej v cechoch rozvíjala aj vidiecka remeselná výroba, ktorej charakteristickým rysom bola sezónnosť, čo súviselo s dostupnosťou materiálu. Domácka výroba tak zabezpečovala istú nezávislosť obyvateľstva. Napriek snahe cechov eliminovať fušerov, nadobudla domácka výroba v 18. st. väčší význam ako výroba v cechoch. Výroba v domácnosti vznikla najmä z núdze u chudobného obyvateľstva, ktoré nemalo dostatok príležitostí poľnohospodárskej produkcie. Domáci remeselníci boli zväčša samoukovia, no kvalitou výrobkov často ničím nezaostávali za cechovou výrobou. Remeslo sa potom väčšinou predávalo z generácie na generáciu a časom výrobcovia produkovali tovar nielen na výmenu, ale aj pre vzdialenejšie trhy. Jednotlivé územia sa špecializovali podľa dostupnosti materiálov, napr. v horách sa zaoberali spracovaním dreva a pod.

5. Tradície spracovania materiálov

V tejto časti sa budeme zaoberať najmä spracovaním konkrétnych materiálov do konečnej podoby produktov, čo môžeme využiť ako tvorivý program na schôdzkach, či letných táboroch.

Prútie

Využívalo sa na zhotovovanie rôznych pletených výrobkov. Najčastejšie sa využívalo zelené, neupravované prútie. Výrobky z takéhoto prútia boli určené najmä na hospodárske účely. Neskôr začali prútie upravovať – pariť, lúpať, či štiepať. Na pletenie košíkov sa používa väčšinou vŕbové prútie, štiepané prútie z liesky, vŕby alebo brezy. Technika pletenia košíkov je pomerne jednoduchá. Na košíky zo štiepaných lieskových prútov je najvýhodnejšie drevo z letného prútia, rasteného v lese.

Najvýhodnejšia dĺžka prútov býva 100-200 cm (podľa druhu košíka), priemer 8 - 15 mm. Drevo musí byť pri pletení pružné, preto sa plietlo z čerstvo zrezaného alebo máčaného prútia. Aby sa prúty dobre štiepali, zvyčajne sa pred štiepaním parili. Následne sa na širšom konci prúta urobili nožom zárezy vzdialené podľa toho, aké hrubé mali byť luby. Aby sa jed¬notlivé luby od seba oddelili, postupne sa prehýbal prút medzi dvoma vodiacimi tyčami, čím sa prút ďalej rozštiepil v rovinách zárezov a bolo umožnené ich pomerne rovnomerné naštiepanie.

Dná košíkov bývali pletené z hrubších a steny z tenších lubov, preto sa často štiepané luby ešte upravovali. Okrúhle a oválne košíky z prútia sa začínali tiež pliesť od dna, ktoré sa vytváralo z piatich až šiestich paličiek osnovného kríža, prepletaných rôznymi striedaniami podobratej anadobratej paličky, Týmto spôsobom sa vyplietlo dno ¬tzv. slniečko. Po vypletení dna sa ku každému voľnému koncu paličky vsunul jeden - dva prúty, ktoré tvorili osnovu stien košíka. Pri voľnom konci sa spolu zviazali a začali preplietať od dna smerom k okraju košíka. Vypletanie sa robilo s rôznym usporiadaním kríženia, čím sa vytvárala jednoduchá alebo ozdobná štruktúra. Pletenec sa likončoval postupným zasúvaním voľných koncov prútov dostratena.