1. Ľudové zvyky a obyčaje
Neoddeliteľnou súčasťou slovenského ľudu boli oddávna výročné zvyklosti, ktoré sa odvíjali z magických obradov pravekých lovcov. Najvýznamnejšie boli predkresťanské slávnosti agrárneho charakteru pri príležitosti letného a zimného slnovratu a nového roka. Najmä roľníci sa snažili rôznymi obradmi priaznivo si nakloniť prírodné živly. Magické obrady boli rozšírené najmä medzi ľudovými vrstvami, ktoré sa tak snažili ovplyvňovať prírodné javy, duchov, či neskôr bohov. Množstvo takýchto úkonov sa uchovalo až do súčasnosti a mnohé z pohanských zvyklostí splynuli s kresťanskými tradíciami a obradmi.
Vianoce
Vianoce boli pôvodne sviatkami zimného slnovratu. 25. december bol považovaný za deň znovuzrodenia slnka. Od 4. st. bol tento deň ustanovený za deň narodenia Ježiša Krista. Predkresťanské vianočné tradície sa zameriavali na zabezpečenie zdravia, na pozitívne ovplyvňovanie prírody, ale aj na veštby a predpovede.
V prípravnom období Vianoc sa všetko čistilo, upratovalo, pralo, dôkladne sa čistil riad, nábytok. Počas vianočných sviatkov nesmeli visieť vyprané odevy, lebo by podľa povier do roka zomrel ich nositeľ.
Koledovanie, ktorého súčasťou bolo spievanie kolied s biblickými námetmi malo zas priniesť do domu šťastie v rodinnom živote.
Advent – predvianočné obdobie štyroch týždňov bol aj obdobím pôstu, ktorý sa končil na Štedrý deň. Štedrý deň, ktorý bol pôvodne oslavou začiatku zimného slnovratu, bol charakteristický magickými úkonmi počiatku. Izba sa v tento deň ozdobovala zelenou chvojinou alebo slameným stromčekom, neskôr ihličnatým. Pôvodne mal ochrannú funkciu, neskôr estetickú. Ihličnatý stromček sa zdobil jabĺčkami, orechmi, slamenými ozdobami, sušeným ovocím a nechával sa až do Troch kráľov. Tradičné obradové štedrovečerné jedlá boli – oblátka s medom, kapustnica alebo strukovinová polievka, opekance a neskôr aj ryba (v katolíckych rodinách) a huspenina, či iné jedlo z bravčoviny (v evanjelických rodinách). Štedrá večera bola spojená s množstvom úkonov a tradícií – pod obrusom bolo zrno z dožinkového venca, strukoviny, mak a peniaze, okrem jedla muselo byť na stole zo všetkého, čo sa v priebehu roka urodilo, gazdiná nesmela od stola odbiehať, nohy stola boli ovinuté reťazou, prestieralo sa o jedno miesto navyše – pre duchov zomrelých predkov, krížik na čelo medom, prekrojenie jablka, hádzanie orechov do kútov, konzumácia cesnaku.
Na Božie narodenie – 25. decembra sa celá rodina skoro ráno umývala vodou do ktorej sa predtým vložilo jablko (zabezpečovalo zdravie), peniaze (zabezpečovali blahobyt) a chren (sila). V domoch boli vítané len návštevy mužov, ženy vraj prinášali nešťastie.
Na Tri krále sa chodilo s hviezdou z kartónu pripevnenou na palici – aktérmi obchôdzky boli Traja králi a anjel.
Fašiangy
Trvali od Troch kráľov do Popolcovej stredy, ktorá býva 40 dní pred Veľkou nocou a začína ňou obdobie veľkonočného pôstu. Mágia fašiangov bola zameraná na úrodnosť ľanu a konope. Aby boli ľan a konope vysoké dievčence si zvykli rozpletať vrkoče a ťahať sa za vlasy. Počas fašiangov boli typické aj obchôdzky masiek, ktoré mali väčšinou zoomorfný charakter (medveď, turoň, koza, kôň), ale aj antropomorfný (Bakchus, kurina baba, sitárik, slameniak, baba s vajcami, masky povolania a pod.) Jednotlivé masky mali svoj význam a magický účinok. Medveď – symbol sily, turoň – vyváľaním v hnoji zabezpečil plodnosť a silu, kôň – symbol života a energie)
Vynášanie Moreny
Týmto obradom sa mal privodiť koniec zimy, privolať jar a zabezpečiť úspešný začiatok poľnohospodárskych prác. Morena sa vynášala buď na Smrtnú nedeľu (dva týždne pred Veľkou nocou) alebo na západnom a južnom Slovensku na Kvetnú nedeľu (týždeň pred Veľkou Nocou). V nedeľu po omši obchádzali dievčatá a niekde aj chlapci celú dedinu s figurínou zhotovenou z dvoch palíc v tvare kríža, obtočených slamou, oblečenou zväčša v sviatočnom ľudovom odeve. Po skončení obchôdzky z nej strhli šaty a naznak smrti ju zhodili do potoka alebo spálili.
Veľká noc
Druhým najvýznamnejším sviatkom kresťanského sveta, známym v celom Európskom kultúrnom svete sú sviatky Veľkej noci zasvätené vzkrieseniu Ježiša Krista. Korene tohto sviatku siahajú do minulosti staro¬židovského národa - k sviatku Pesah - trvajúcemu týždeň, viažucemu sa na le¬gendárny odchod židov z egyptského zajatia. Pesah bol pôvodne sviatkom jarného telenia dobytka, s obetovaním baránka duchom pastvín, neskôr oslavou žatvy, spojenou s konzumáciou pečeného ročného baránka zajedaného nekvaseným chlebom - macesom. V tradičnej kultúre sa Veľkonočné sviatky spájali s príchodom jari, so svätením zelených ratolestí, vody, potravín.
Na Kvetnú nedeľu sa' v chrámoch svätili zelené ratolesti (bahniatka), ktorým sa pripisovala magická moc pri liečení a ochrane domovov pred búrkou. Kvetná nedeľa je spomienkovým dňom na vstup Ježiša Krista do Jeruzalema, keď ho ľud vítal zelenými palmovými ratolesťami. Zelený štvrtok dostal názov podľa farby Olivovej hory, kde sa začalo Ježišovo utrpenie. V tento deň sa zaväzujú zvony a utíchajú až do Bielej soboty. Podľa tradície by sa v tento deň mali konzumovať pôstne "zelené jedlá" - zo špe¬nátu, zo žihľavy, púpavy, podbeľa a pod. Magickým používaním rapkáčov a klepáčov (pôvod v predkresťanskom období) malo byt' odohnané všetko zlo. Veľký piatok - deň umučenia Ježiša Krista, deň veľkého pôstu. Biela sobota dostala názov podľa bielej farby rúcha mladých katechumenov. Na Bielu sobotu sa tradovalo ranné umývanie v potokoch a studniach. Voda mala zmyť' choroby, upevniť zdravie, privodiť krásu, šikov¬nosť a šťastie.
Veľkonočná nedeľa je vyvrcholením veľkonočných sviatkov - deň zmŕtvychvstania Ježiša Krista. V tento deň končil veľkonočný pôst. Obradné jedlá sa nosievali v niektorých oblastiach Slovenska na rannú omšu, počas ktorej boli posvätené. Po návrate z omše boli tieto jedlá slávnostne konzumované. Hojnosť a pestrosť jedál mala zabezpečiť sýtosť a hojnosť na budúce obdobie. Od stola sa podobne, ako na Štedrý večer, nemalo počas konzumácie odchádzať. Tradičnú veľkonočnú tabuľu tvorili vajíčka (symbol plodnosti a nového života), pečené jahňa alebo kozla (symbol obete), pečený zajac (symbol plodnosti), údená šunka, klobása (symbol bohatstva), syr, oštiepok. Veľkonočný pondelok je spojený s tradíciou kúpačky a šibačky. Obidva úkony mali mať magický účinok - šibanie vŕbovými prútmi malo zabezpečiť plodnosť, silu, šikovnosť; oblievanie malo zabezpečiť zdravie a krásu. Kraslice, ozdobené veľkonočné vajíčka dostávali kúpači od dievčat ako symbol lásky. V dávnej minulosti, v predkresťanskom období, bolo vajíčko magickým prostriedkom na zabezpečenie plodnosti a prostriedkom ochrany a uzmierenia negatívnych síl. Podľa cirkevnej symboliky spodobňovalo nanebo¬vstúpenie Ježiša Krista. Kraslice sa podľa regiónov zdobili rôznymi technikami, materiálmi, motívmi v pestrej farebnej škále. Pôvodne boli zdobené geomet¬rickými vzormi, neskôr rastlinnými a figurálnymi motívmi.
Máje
Tradícia umiestňovať vysoké listnaté, z väčšej časti odkôrené a odvetvené stromy pred kostoly, radnice, domy dievčat siaha do stredoveku. Pomocou májov sa mala podľa predstáv potrebná vlaha a vlastnosti zelene preniesť na polia a lúky. Máje sa stavali v predvečer l. mája alebo na Turice. Pôvodne každý mládenec postavil máj svojmu dievčaťu, alebo postavili chlapci spoločne jeden máj pre všetky dievčatá, aby sa zabránilo škodám na lesných porastoch. Na druhý deň chodili mládenci v sprievode muziky po domoch, kde predtým (alebo pre koho) postavili máje. Pri tejto príležitosti zvykli byť obdarúvaní naturáliami, prípadne peniazmi, ktoré využili pri príprave zábavy pre všetkých - mladších aj starších.
Turice
Turice - nedeľa zoslania Ducha Svätého - sú záverečným sviatkom veľkonočného obdobia. Podobne ako Veľká noc, sú pohyblivým cirkevným sviatkom, 7 týždňov po Veľkej noci. V dávnej minulosti boli sviatkami začínajúceho sa leta. Počiatky tohoto výročného sviatku sú spojením predkresťanských zvykov a obyčajov na zabezpečenie plodnosti, hospodárskej prosperity a ochrany hospodárstva pred nepriaznivými silami; antických sviatkov ruží a kresťanských sviatkov Ducha Svätého - slávených päťdesiaty deň po Veľkej noci.
2. Ľudová architektúra
Vývoj ľudových stavieb závisí od prírodných, spoločenských a hospodárskych podmienok. Slovensko je bohaté na rôzne formy ľudovej architektúry v rozličných regiónoch. Dnes sa nám takéto ľudové domčeky zachovali v niektorých dedinách alebo v skanzenoch ľudovej architektúry.
Na vzhľad obytných i hospodárskych budov mali výrazný vplyv aj majetkové pomery obyvateľov. Základnými stavebnými materiálmi boli drevo, hlina, kameň a prútie.
Hlinené stavby
Hlina bola najrozšírenejším materiálom najmä na južnom Slovensku. Najjednoduchším spôsobom sa spracúvala tzv. vykladanou technikou, kedy sa steny rovnomerne vrstvili po celom obvode stavby vrátane priečok vo viacerých fázach tak, aby hlina zmiešaná so slamou mohla dobre vyschnúť. Otvory na okná a dvere sa vysekali dodatočne po úplnom vyschnutí stavby.
Nabíjaná technika – bolo vytvorené pomocné debnenie, do ktorého sa vbíjala hlina zmiešaná so slamou a prekladaná prútím, debnenie sa posúvalo až do úplnej výšky stien. Povrch stien bol upravovaný riedkou hlinou- mazanicou.
Váľková technika – spočívala vo vrstvení hlinených váľkov vo vodorovných, šikmých alebo klasovitých vrstvách.
Nepálená tehla – vyrobená v drevenej forme z hliny, pliev a štetín ošípaných. Rozšírila sa za Márie Terézie v 18. – 19. st. Tehly sa po vytvarovaní sušili na slnku a spájali pomocou hliny.
Stavby z kameňa
Kameň sa ako stavebný prostriedok začal uplatňovať až neskôr, pretože bol náročný na získavanie a spájanie. Kamenné domy vznikali najmä v blízkosti kameňolomov, stavalo sa z pieskovca, tufu, žuly, vápenca. Kameň sa väčšinou používal v kombináciami s iným materiálom – najmä na podmurovanie stavby. Kameň sa spájal buď bez spojiva nasucho alebo pomocou malty. Osobitným druhom stavieb z kameňa sú stavby vytesávané do kameňa, ktoré na Slovensku nájdeme v Brhlovciach.
Pletené a drevené stavbyDrevo bolo najpoužívanejším stavebným materiálom. Najprv sa využívalo pri pletených a neskôr pri zrubových konštrukciách. Pri pletených konštrukciách tvorili drevené koly kostru obvodových stien, ktoré boli vypletané prútím, či celými vetvami a omietnuté vrstvou hliny zmiešanou s plevami, slamou. Pletené stavby sa vyskytovali najmä na južnom Slovensku.
Na zrubové stavby sa najprv využívala neotesaná guľatina, neskôr sa otesávali (najprv iba zvnútra, potom aj z vonka a nakoniec zo všetkých štyroch strán). Pod zrubovú konštrukciu sa museli urobiť základy (kamene). Rady brvien sa na seba ukladali rovnomerne na každej strane domu. Brvná sa v rohoch spájali preplátovaním. Medzery medzi jednotlivými brvnami boli vypínané machom a neskôr vymazávané hlinou.
Strecha sa skladala z krovu a strešnej krytiny. Najčastejšie sa stretávame s pultovou (tvorená jednou naklonenou rovinou, vyskytuje sa na menších hospodárskych stavbách napr. chlieve, včelíne, udiarni), sedlovou (tvorená dvoma šikmými rovinami, ktoré sa pretínajú v hrebeni strechy a vychádzajú z odkvapov, na kratších stranách je ukončená štítmi)
, valbovou (má odkvapy na všetkých štyroch stranách, je tvorená štyrmi šikmými plochami, ktoré sa pretínajú v štyroch nárožiach a vodorovnom hrebeni) a polvalbovou strechou (prechodná strecha medzi valbovou a sedlovou strechou, od valbovej strechy sa však líši tým, že u nej vzniká pološtít).
Typy obydlí
Najstaršie príbytky – zemnice – priestory vyhĺbené do zeme, ktoré boli prestrešené konštrukciou z guľatiny, pokrytou slamou, vetvami alebo doskami. V 13. – 15. st. boli zemnice nahradené nadzemnými stavbami.
Podľa pôdorysu boli najtypickejšími obydliami dvojpriestorové domy, ktoré pozostávali z dvoch častí- vstupnej – pitvor a izby. Ďalším vývinom vznikol trojpriestorový dom, keď pribudla komora alebo zadná izba.
K väčšine domov prislúchali aj hospodárske budovy, ktoré môžeme rozdeliť na dve skupiny:
- chlievy – slúžili na prechovávanie zvierat – maštaľ, kurín, ovčinec
- skladovacie priestory, kde sa vykonávali aj niektoré hospodárske činnosti, ktoré bolo potrebné vykonávať pod strechou- stodola, senník, pivnica, sýpka
Medzi ďalšie hospodárske budovy patrili udiareň, kôlňa voziareň, ale aj studňa.
Izba – hlavný obytný priestor, v nej bol sústredený celý život rodiny. V zime bola jedinou vykurovanou miestnosťou. Vstupovalo sa do nej cez pitvor. Pec bývala napravo od vstupných dverí a okolo nej boli lavice, ktoré slúžili aj na spanie. Diagonálne od pece býval tzv. svätý kút, ktorý bol kultovým miestom. Pozdĺž steny od dvora bola rohová lavica so stolom. Počet postelí závisel od veľkosti miestnosti. Odevy bývali väčšinou len prevesené cez visiacu žrď blízko pece, ak bolo dostatok priestoru ukladali sa do truhly a neskôr aj do skrine. Interiér izby sa postupne menil so zmenami spoločenských a hospodárskych pomerov. Život rodiny sa postupne presúval do kuchyne.
Pitvor – vstupný priestor do domu, chladná miestnosť bez ohniska. Zariadenie – lavica s nádobami na vodu, truhla na odevy, lavica na odkladanie riadu. Pitvor sa po prenesení ohniska z izby zmenil na tzv. čiernu kuchyňu – osvetlenie bolo zabezpečené len otvorením dverí.
Komora – uchovávanie potravín, odevov, náradia. Vhod bol z dvora alebo pitvora
Kuchyňa – slúžila najmä na prípravu jedál. Vznikla v priestoroch pitvora upravením ubitej podlahy na doskovú, osvetlením a prenesením sporáka. Neskôr bola súčasťou kuchyne aj chlebová pec, kredenc, stôl so stoličkami, ale aj posteľ a lavice. Pôvodná izba sa tak stala izbou parádnou.
3. Tradičný ľudový odev
Odev okrem základnej ochrannej funkcie spĺňa aj funkciu estetickú, symbolickú, rituálnu a reprezentačnú. Najstaršie druhy odevov boli vyrobené z dostupných materiálov, ktoré sa dali domácky spracovať – ľanové a konopné plátno, ovčia koža, či koža z hovädzieho dobytka. Výroba a neskôr i nákup odevu závisela od ekonomickej situácie obyvateľstva. Ľudový odev sa vyvíjal v troch etapách:
- Svojpomocné zhotovovanie odevu z domácich surovín a textílií po domácky vyrobených
- Rozšírenie materiálov aj o kupované suroviny
- Prispôsobenie ľudového odevu mestskému odevu použitím nových strihov a materiálov
Vzhľad odevu bol podmienený aj prostredím v akom vznikol a regionálnymi zvláštnosťami. Sviatočný odev sa líšil od pracovného, nížinný od horského, aj napriek tomu sa však niektoré názvy a vzhľad odevov zhodovali.
Ženský odev
Rubáš – z ľanového, konopného a neskôr bavlneného plátna. Siahal od podpazušia alebo od pása pod kolená prípadne po členky. Jednodielny alebo dvojdielny.
Rukávce (oplecko) – prekrývali ramená a siahali do pol hrude alebo niže pása (podľa rubáša). Predný, zadný diela a rukávy boli nariasené a všité do úzkeho golierika. Rukáve mali rôznu dĺžku – po lakte, príp. po zápästie a bývali zdobené čipkou, či vyšívaním.
- Košeľa – z konopného alebo ľanového plátna. Prekrývala hornú aj spodnú časť tela.
- Sukňa – siahala zväčša pod kolená, obliekala sa na rubáš. Šila sa z viacerých dielov, niekedy bývala skladaná inokedy rovná. Vpredu bol pre lepšie obliekanie rázporok, ktorý prekrývala zástera.
- Živôtik – obliekal sa na rukávce. Bol zdobený nášivkami, gombíkmi. Patrí medzi novšie časti odevu.
- Pás – pôvodne fixoval zásteru a sukňu, neskôr bol ozdobným prvkom
- Čepiec – pokrývka hlavy vydatých žien.
- Šatka – pokrývka hlavy alebo cez plecia slúžila ako živôtik.
- Mužský odev
- Košeľa – šité z domáceho plátna. Pokrývala plecia, ruky, hruď alebo len jej hornú časť. Rukávy sa pri práci sťahovali zápästkami. Otvor pri krku bol rozšírený rázporkom. Nosila sa buď voľne alebo zakasaná do nohavíc Podľa regiónu boli rozlíšené strihom a spôsobom zdobenia.
- Gate – pokrývali spodnú časť tela. V lete sa nosili ako vrchný pracovný odev, v zime ako spodná bielizeň pod súkenné nohavice. Sviatočné gate bývali naspodku zdobené strapcami.
- Kožúšok – typická súčasť mužského odevu. Vnútorná strana bola chlpatá.
- Opasok – dôležitý odevný doplnok. Široký až 30 cm, zapínal sa podľa regiónu na 3 – 5 praciek. Pri práci s ťažkými bremenami chránil driekovú časť pred poškodením. Opasky vyrábali remenári a sedlári z hovädzej kože.
- Baranica – ochrana pred chladom z barančiny.
- Klobúk - rôzne tvarovaný, najčastejšie čierny. Vyrábali sa zložitou technológiou z plsti. Zdobené remienkami, stužkami, pierkami.
- Iné odevy – bunda, kabanica, kožuch, vesta, kabátik, čiapka.
- Detský odev
Pri šití detských odevov sa využíval starší už obnosený materiál, ktorý bol jemnejší a nedráždil detskú pokožku. Prvým odevom dieťaťa bola dvojica plienok ovíjajúca hlávku a telíčko dieťaťa. Následne sa dieťa ovinulo povojníkom, neskôr zavinovačkou. Niekoľkotýždňové dieťa obliekali do košieľky, ktorá bola vzadu rozstrihnutá. Do tretieho roku deti nosili na hlavách čepčeky. Keď sa dieťa začalo samo pohybovať obliekali ho do košieľky siahajúcej až po päty. Na začiatku školskej dochádzky dostali deti odev, ktorý bol zjednodušenou formou odevu dospelého.
Obuv
Vytvorila sa obuv od jednoduchých foriem až po ozdobné topánky. Hovädzia a bravčová koža sa využívala pri výrobe krpcov, bôt a čižiem. Ovčia a kozia koža bola základom pri výrobe ozdobných čižiem, tzv. kordovánok. Zo súkna sa šili kapce a papuče. Drevo sa používalo pri výrobe drevákov.
4. Remeselná výrobaRemeselná výroba bola vo svojej histórii ovplyvňovaná mnohými faktormi – klimatickými podmienkami, estetickým cítením výrobcov, kultúrnymi tradíciami, rozvojom miest a získavaním kráľovských výsad, tureckou expanziou a pod. Spočiatku remeselná výroba prebiehala len v domácnostiach, neskôr sa začala organizovať v cechoch a v 18. st., kedy dosiahla svoj vrchol, sa na Slovensku objavili aj nové formy výroby – manufaktúry. V stredoveku boli mnohé osady zamerané len na jeden druh remeselnej činnosti, čo sa odrazilo aj v názvoch obcí, napr. Kováčová, Tesáre, Dechtáre, atď.
Organizovaná remeselná výroba
Remeselníci rovnakého zamerania v mestách sa začali organizovať do remeselníckych združení, najskôr v podobe bratstiev a spolkov a neskôr cechov. Nečlenovia cechov boli nazývaní fušeri a mnohokrát boli aj prenasledovaní. Organizačnou formou cechov bolo ich združovanie okolo oltára patróna (svätca) daného remesla. Na čele cechu stál cechmajster, ktorý bol volený spomedzi majstrov –členov cechu na jeden rok. Cechmajster mal množstvo povinností napr. : hájiť záujmy cechu a jeho členov, dozerať na dodržiavanie cechových pravidiel – artikúl, , dozerať na výuku učňov,, kontrolovať kvalitu výrobkov, chrániť cechovú truhlicu s cechovými symbolmi (insígnie, listiny, pokladnicu).
Cechová artikuly obsahovali práva a povinnosti príslušníkov cechu, požiadavky na správanie sa členov medzi sebou, údaje o podmienkach získania hodnosti majstra, povinnosti učňov, tovarišov, výšky poplatkov.
Insígnie – cechová truhlica so znakom cechu, cechové pečatidlo, cechová zástava s obrazom patróna, feruľa – drevený lopatkovitý znak cechmajstra, cínová cechová kanva, vývesný štít so znakom zavesený na dome cechmajstra.
Adept musel absolvovať 3 – 4 roky učňovstva, potom nasledovalo tovarišstvo 3 – 5 rokov. Učni vykonávali okrem učenia rôzne iné činnosti - pomocné práce v dielni, ale aj v domácnosti majstra. Majster bol povinný poskytnúť učňom stravu, ubytovanie, odev a obuv. Po prepustení z učňovstva sa učeň stal najprv vyučencom a na prijatie za tovariša musel absolvovať tzv. krst, pri ktorom bol poučený ako sa má správať na vandrovke. Tovariši museli počas vandrovky pracovať u viacerých majstrov daného remesla v rôznych sídlach. Hodnotenie práce im majstri zapisovali do vandrovnej knižky. Po skončení vandrovky musel záujemca o získanie titulu majstra splniť špeciálne podmienky určené artikulami – v oblasti výrobno-technickej (vandrovka, majstrovský kus) a hospodársko-spoločenskej (postavenie mešťana, nadobudnutie nehnuteľnosti).
Žiadny remeselník nesmel vykonávať činnosť neprislúchajúcu jemu remeslu, pretože remeslá v cechoch mali presne vymedzenú náplň práce.
Domácka remeselná výroba
V stredovekej spoločnosti sa popri remeselnej výrobe organizovanej v cechoch rozvíjala aj vidiecka remeselná výroba, ktorej charakteristickým rysom bola sezónnosť, čo súviselo s dostupnosťou materiálu. Domácka výroba tak zabezpečovala istú nezávislosť obyvateľstva. Napriek snahe cechov eliminovať fušerov, nadobudla domácka výroba v 18. st. väčší význam ako výroba v cechoch. Výroba v domácnosti vznikla najmä z núdze u chudobného obyvateľstva, ktoré nemalo dostatok príležitostí poľnohospodárskej produkcie. Domáci remeselníci boli zväčša samoukovia, no kvalitou výrobkov často ničím nezaostávali za cechovou výrobou. Remeslo sa potom väčšinou predávalo z generácie na generáciu a časom výrobcovia produkovali tovar nielen na výmenu, ale aj pre vzdialenejšie trhy. Jednotlivé územia sa špecializovali podľa dostupnosti materiálov, napr. v horách sa zaoberali spracovaním dreva a pod.
5. Tradície spracovania materiálov
V tejto časti sa budeme zaoberať najmä spracovaním konkrétnych materiálov do konečnej podoby produktov, čo môžeme využiť ako tvorivý program na schôdzkach, či letných táboroch.
Prútie
Využívalo sa na zhotovovanie rôznych pletených výrobkov. Najčastejšie sa využívalo zelené, neupravované prútie. Výrobky z takéhoto prútia boli určené najmä na hospodárske účely. Neskôr začali prútie upravovať – pariť, lúpať, či štiepať. Na pletenie košíkov sa používa väčšinou vŕbové prútie, štiepané prútie z liesky, vŕby alebo brezy. Technika pletenia košíkov je pomerne jednoduchá. Na košíky zo štiepaných lieskových prútov je najvýhodnejšie drevo z letného prútia, rasteného v lese.
Najvýhodnejšia dĺžka prútov býva 100-200 cm (podľa druhu košíka), priemer 8 - 15 mm. Drevo musí byť pri pletení pružné, preto sa plietlo z čerstvo zrezaného alebo máčaného prútia. Aby sa prúty dobre štiepali, zvyčajne sa pred štiepaním parili. Následne sa na širšom konci prúta urobili nožom zárezy vzdialené podľa toho, aké hrubé mali byť luby. Aby sa jed¬notlivé luby od seba oddelili, postupne sa prehýbal prút medzi dvoma vodiacimi tyčami, čím sa prút ďalej rozštiepil v rovinách zárezov a bolo umožnené ich pomerne rovnomerné naštiepanie.
Dná košíkov bývali pletené z hrubších a steny z tenších lubov, preto sa často štiepané luby ešte upravovali. Okrúhle a oválne košíky z prútia sa začínali tiež pliesť od dna, ktoré sa vytváralo z piatich až šiestich paličiek osnovného kríža, prepletaných rôznymi striedaniami podobratej anadobratej paličky, Týmto spôsobom sa vyplietlo dno ¬tzv. slniečko. Po vypletení dna sa ku každému voľnému koncu paličky vsunul jeden - dva prúty, ktoré tvorili osnovu stien košíka. Pri voľnom konci sa spolu zviazali a začali preplietať od dna smerom k okraju košíka. Vypletanie sa robilo s rôznym usporiadaním kríženia, čím sa vytvárala jednoduchá alebo ozdobná štruktúra. Pletenec sa likončoval postupným zasúvaním voľných koncov prútov dostratena.
Slama
Slama sa využívala ako pletivo najmä v oblastiach pestovania raže, nakoľko ražná slama bola na tieto Účely najvýhodnejšia. Využívali sa pritom jej pozitívne vlastnosti - schopnosť' tepelnej izolácie a ochrany pred navlhnutím.
Preto sa zo slamy robili - šili došky (malé zväzky slúžiace ako krytina), plietli košíky - ošatky na chlieb, zásobnice na múku, na sušené ovocie, perie, soľ, slamené Úle a pod. V niektorých oblastiach sa využívala Jen slama ražná, v iných sa používala aj slama iných obilnín. Slama určená na pletenie musela byt' zberaná ručne. Zo slamy sa plietlo rôznymi technikami. Najstaršou technikou bolo tzv.
Špirálové pletenie. Postup práce bol nasledovný: zväzok viacerých stebiel cepmi vymlátenej slamy sa obšíval Úzkym lubom zo štiepané ho vŕbového prútia, pričom sa špirálovito usmerňoval do požadovaného tvaru.
Nasledujúci rad sa upevňoval prešitím cez vrchné steblá predchádzajúceho radu. Pri pletení zo slamy špirálovým spôsobom sa používala kožená manžeta, ktorá umožňovala zachovať' rovnakú hrúbku prameňa slamy. Bodec napomáhal vytvoriť' otvor na prevlečenie luba cez predchádzajúci rad. Iným spôsobom spracovania slamy bola práca vrkôčkov (viď str. 79). Vrkôčik upletený z troch, príp. viacerých stebiel slamy sa následne zošíval, prípadne pretkával do požadovaného tvaru Pred samotným pletením sa slama bez listov a so zrezanými kolienkami namočila na 10-15 min. do teplej vody.
Ďalším spôsobom využitia slamy v minulosti bola výroba dekoratívno-užitkových alebo dekoratívnych predmetov, Na Slovensku to boli v niektorých oblastiach tzv. mušie raje , ktoré sa zostavovali z nastrihaných, prípadne aj pletených stebiel slamy a farebných papie¬rikov. Vrchnú plochu zvykli natrieť medom a muší raj zavesiť nad stôl, aby odlákal nežiaduci hmyz od sto¬lovníkov. Mušie raje ozdobovali príbytky aj v období vianočných sviatkov.
Šúpolie
Výroba z kukuričného šúpolia na Slovensku vznikla v 2. polovici 19. st. Dovtedy sa kukuričný list považoval za bezcenný odpad. Územný výskyt výroby bol ovplyvnený klimatickými podmienkami, preto sa s výrobkami zo šúpolia stretávame najmä na J a JZ Slovensku. Sortiment šúpoľových výrobkov – rohože, obaly na fľašu, mäsiarske tašky -cédre, podložky, košíky, sandále, bábiky.
Kvalita kukuričného šúpolia závisí od druhu rastliny – najvhodnejšie sú neskoré odrody s dlhým klasom a pukancové odrody. Kvalitné šúpolie – list primeranej hrúbky, šírky, dĺžky a čo najbelší.
Nepoužívajú sa vonkajšie drsné listy a najvnútornejšie jemné listy. Šúpolie sa zbiera v októbri a uskladňuje sa v papierových vreciach alebo zviazané do snopov. Pri pletení zo šúpolia sa využíva tenké stáčanie alebo hrubé stáčanie. Pletie sa na drevenej forme (plošné hranaté výrobky, podložky, košíky, tašky, klobúky. Od formy závisí budúci tvar hotových výrobkov. Šúpolie pred použitím namočíme do vlažnej vody, aby zmäklo a zvláčnelo. Listy však nesmú stáť dlho vo vode, lebo by stmavli a znehodnotili sa. Z listov odstrihneme tvrdý okraj. Pri výrobe bábik ďalej potrebujeme drôt, , vatu alebo polystyrén, pevnú niť, konopné vlákno a lepidlo.
Hlina
Hlina mala v tradičnej ľudovej kultúre veľmi široké použitie. Najmä v nížinných oblastiach, kde sú jej bohaté zásoby, sa hojne uplatňovala v staviteľstve. Dnes už pomerne zriedka nájdeme na dedinách domy z nabíjanej hliny a zriedkavé sú už aj stavby z tzv. surových tehál, ktoré sa tvarovali z hliny premiešanej so slamou a plevami. Najširšie sa však hlina uplatnila pri výrobe riadu. Hrnčiarstvo patrí k najstarším špecializovaným remeslám. Z hliny sa vyrábali hrnce všetkých druhov: na varenie, na úschovu potravín, krčahy, džbány, čutory na prenos tekutín, misy, taniere, pekáče i riadiného hospodárskeho charakteru ako sú kahance na osvetľovanie, napájadlá pre hydinu a iné. Hrnčiarska výroba sa sústreďovala do oblastí s dobrými ložiskami hliny a dreva na pálenie, napríklad na západnom Slovensku, v Honte, Gemeri, Liptove, na Orave a v Zemplíne.
Kov Najvýznamnejším spracúvaným kovom bolo nepochybne železo. Kováčstvo, ktoré tvorí najdôležitejšiu zložku pri spracúvaní kovov v ľudovej kultúre, vyžadovalo pomerne veľkú špecializáciu, poznatky technológie výroby, možnosť získania vzácnej suroviny a všestranne kvalifikovaného remeselníka. Preto kováčstvo patrilo aj na dedinách k tým druhom prác, ktoré sa prvé začali oddeľovať ako špecializované remeslá.
Aj tak dedinský kováč pomerne dlho mohol robiť len podradnejšie práce, najmä opravy železného náradia, zatiaľ čo nové výrobky mali povolené vyrábať iba cechoví kováči v mestách. V dedine býval zväčša len jeden kováč, ba v niektorých oblastiach bol iba jeden pre viacero dedín. Medzi ďalšie výrobky pochádzajúce z kováčskych dielní patria napríklad: obločné mreže, kovania dverí, kovové obločnica, svietniky, trojnožky pod riad. Osobitné miesto v spracúvaní kovov má výroba ľudových šperkov. Tu prevažuje výroba pre vlastnú spotrebu alebo pre potrebu najbližších. To boli výrobky ako doplnky odevu a účesu, spinky, gombíky, pracky, ihlice, hrebene a podložky účesov, prstene a čističe fajok.
Známym remeslom bolo aj drotárstvo. Jeho vznik nepochybne podnietila predovšetkým bieda Trenčianskej stolice, z ktorej sa grupovalo najviac drotárov. Podnetom k rozšíreniu drotárstva ako potulného zamestnania bolo i používanie hlineného riadu v dedinských domácnostiach. Drotovaním nadobúdal hlinený riad väčšiu trvácnosť. V súčasnosti sa drotárstvo využíva na výrobu dekoratívnych predmetov.
Drevo Drevo je nepochybne jedno z najuniverzálnejších materiálov. Používalo sa na stavbu domu, jeho zariadenie a všetky pracovné nástroje.
Hoci sa lesy rozprestierali vo väčšej alebo menšej miere takmer po celom území Slovenska, predsa sa drevorubačstvo ako zamestnanie ľudu nerozvíjalo všade rovnako. S ťažbou dreva v minulosti nerozlučne súviselo, dnes už takmer nejestvujúce zamestnania, a to pltníctvo a uhliarstvo.
Pltníctvo bolo v minulosti popri povozníctve jediným spôsobom prepravy dreva na väčšie vzdialenosti. Neslúžilo však iba na prepravu dreva, ale aj iných výrobkov z hornatých častí Slovenska do úrodných nížin bývalého Uhorska. Zánik pltníctva spôsobila najmä konkurencia železníc.
S ťažbou dreva a s drevorubačstvom najbezprostrednejšie súvisí tesárstvo. Znalosť tesárskych prác sa uplatňovala predovšetkým pri stavbe domu. Na stavbe domu sa zúčastňovali všetci mužskí členovia blízkej i vzdialenej rodiny. Majiteľ s príbuznými si drevo sami vyrúbali, očistili, doviezli a podľa potreby napílili a okresali, pričom odborník vykonával iba najzložitejšie práce a dozeral na stavbu. Tesárskou technikou sa zhotovovali aj základné časti tradičného vnútorného zariadenia vidieckych domov. Najmä menšie kusy nábytku ako lavice, sedačky, poličky, zariadenia pitvorov, komôr a kolíb. Výrobou nábytku a drevených nástrojov sa sezónne zaoberali najmä mlynári. Pri spracúvaní dreva boli odborníkmi a vyznali sa v rozličných tesárskych, truhlárskych, stolárskych, tokárskych a konštrukčných prácach.
Drevo bolo všestranne využiteľné, čo dokazujú aj niektoré tokárske výrobky ako predovšetkým praslice a kolovrátky, ale aj hudobné nástroje ako rôzne píšťaly, fujary či husle.
6. Textil
Spracovávanie textilných vlákien na priadzu, tkaninu, pleteninu, alebo čipku prešlo dlhodobým procesom vývinu. Základnými textilnými surovinami na výrobu textílií bol ľan. konope a vlna. Tieto suroviny sa spočiatku spracúvali v rámci domáckej výroby, neskôr aj remeselne.
Ľan siaty patrí k najstarším technickým rastlinám. Ľan sa pestoval nielen pre textilné vlákna, ale aj pre olejnaté semeno. z ktorého sa lisoval olej.
Konopa siata patri podobne ako ľan k najstarším a najrozšírenejším technickým rastlinám Ľan sa vysieval v apríli - máji, konope v máji okolo Žofie. Ľan sa po dosiahnutí potrebného stupňa zrelosti zberal vytrhávaním. Konope sa zberali v dvoch termínoch, dvomi spôsobmi:. Samčie - tzv. poskonné, ktoré mali vlákno jemnejšie a tenšie, sa vytrhávali koncom júla a samičie - tzv. matečné sa kosili začiatkom septembra.
Po vysušení sa rastliny zbavili lístkov a semien. Nasledovalo močenie v močidlách. Následne sa vyplákali a dali sušiť. Nasledovalo pobíjanie palicou, piestami, tĺkom na kameň aby sa dalo ľahšie lámať. September, október boli mesiacmi lámania na lámačke jednozubej trlici, pričom sa oddeľovalo drevité pazderie. Česanie ľanu a konope slúžilo na odstránenie posledných zvyškov pazderia a na oddelenie a urovnanie vlákien. Česalo sa na šteti..
Vlna sa získavala v minulosti najmä strihaním oviec. Ovce sa strihajú dvakrát do roka. Zimná vlna tzv. jarná striž býva kvalitnejšia nakoľko je dlhšia, hustejšia a mastnejšia, ako letná. Ak sa ovce pred strihaním nekúpali, musela sa ostrihaná vlna prať, väčšinou v potokoch naložená vo vreci udieraním piesta. Aby sa vlna nadmerne neodmastila, prala sa bez použitia pracích prostriedkov. Po vysušení nasledovalo krampľovanie - česanie. Krample tvorila dvojica dosák s rukoväťou, ktoré mali na jednej strane v koži osadené jemné husté háčky zahnuté jedným smerom. Vyčesané pláty vlny sa pri pradení súbežne s osou praslice navrstvili a upevnili šnúrkou.
Technologické postupy výroby tradičných textíliíZ technologického hľadiska sa textílie aj v dávnej minulosti vyrábali v dvoch fázach. Prvou bola výroba priadze (pradením, druganím), druhou bola samotná výroba plošných textílií (tkaním, pletením, háčkovaním, atď.).
Pradenie je tradičný technologický postup spájania textilných vlákien pomocou zákrutu na priadzu. Najstarším spôsobom, zachovaným do nedávnej minulosti, bolo pradenie v ruke bez akýchkoľvek pomôcok.. Dokonalejším bolo pradenie pomocou vretena a kolovrátku. Pradenie na kolovrátku bolo 2-3 - krát rýchlejšie ako na vretene. vlákien, ktoré sa vyťahovali z kúdele upevnenej na praslici. Rovnako dôležité bolo rovnomerné skrúcanie priadze. Pradením sa zaoberali ženy od septembra do fašiangov. Vlákna používané na výrobu priadze sa upev¬ňovali na praslicu. Spočiatku sa robili praslice jednodielne ¬stĺpik sa zapichol do zeme. Neskoršie bol stĺpik pevne spojený s prísedkou, na ktorej priadka sedela.
Druganie bolo špeciálnou technikou výroby mäkkej, hrubej a málo pevnej vlnenej priadze pomocou drugy - kolovrátka. Druganím sa zaoberali najmä muži a bolo pomalšie ako pradenie.
Navíjanie upradenej priadze do pradien bolo nevyhnutné, aby sa mohla priadza oprať a súčasne zistiť jej množstvo. Na navíjanie sa používali motovidlá rôznych konštrukcií, od jednoduchého palicového po kolesové - poočítacie motovidia.
Pred ďalším spracovaním sa ľanová a konopná priadza vyvárala, podľa potreby bielila alebo farbila. Po vysušení sa priadze prevíjali z pradien na cievky - fajfy, pomocou zvíjačiek. Z pradena na zvíjačke sa navíjala priadza na cievku umiestnenú v kolovrate. Kolovrat sa uvádzal do rotačného pohybu pomocou kľuky v osi kolesa.
Snovanie - Cievky s navinutou priadzou sa zasú¬vali do fajfiara, kde boli umiestnené v 2 stĺpcoch po 5 - 6 cievok. Z fajfiara sa priadza snovala pomocou snovacej doštičky (piesta) na snovadlá, tvorené dvomi skríženými rámami na otočnom stojane.
Snovacia doštička bola pomôckou na zacho¬vávanie poradia priadzi pri snovaní, pričom priadze boli do dierok doštičky navliekané v rovnakom poradí, ako bolí na fajfiari.
Na snovadlách sa nasnovala osnova v jed¬nom kuse s počtom priadzí podľa požadovanej šírky tkaniny. Po nasnovaní sa osnova snímala postupne a viazala sa do vrkoča - retiazky, podobnej ako pri háčkovaní (rukou sa ťahalo ako háčikom).
Tkanie - vytváranie tkaniny pomocou pravouhlého kríženia priadzí osnovy a útku sa podľa druhu tkaniny robilo buď pomocou tkacej doštičky, ¬krosienok, tkacej debničky, kartičiek alebo tkáčskeho stavu - krosien.
Tkanie pomocou doštičky.
Technika tkania na doštičke (krosienkach) bola v minulosti rozšírená takmer na celom území Slovenska. Technika tkania bola najrozšírenejšia medzi ženami cigánskeho pôvodu, podľa ktorých boli pomenované aj ich výrobky - cigánske tkanice. Tieto bývali časťou ľudového odevu. Okrem využitia tkaníc pri odievaní, sa tkanice využívali aj ako pevné šnúry rôznych šírok. Osnovu tvorili priadze vedené otvormi v priečkach a medzerami medzi nimi. Osnova bývala aj niekoľko metrov dlhá. Pohybom doštičky nadol a nahor sa medzi priadzami vedenými otvormi priečok a medzerami vytvárala medzera (ziva), do ktorej sa pomocou paličky alebo latky s navinutou priadzou votkáva útok. Napnutie osnovy sa dosiahlo fixovaním jedného konca osnovy o pevný predmet (kľučka, noha stola, klinec), alebo o palec na nohe a druhého o pás výrobkyne.
Tkanie pomocou kartičiek
slúžilo na tkanie širších tkanie s pe¬strejším vzorkovaním. Pri tkaní kartičkami bola každou dierkou prevlečená jedna priadza, pričom z každej kartičky prechádzal zväzok osnovných priadzí medzierkami dreveného hrebienka, ktorý bol na nich položený a súčasne ich aj napína!. Postupným otáčaním kartičiek vznikala medzi spodnými a vrchnými priadzami ziva, ktorou bol vnášaný útok. Spôsob otáčania kartičiek podmieňoval vzorkovanie karetkovaných tkaníc.
Tkanie na krosnách (horizontálnom tkáčskom stave) Sa využívalo pri výrobe plátna, súkna, handričkových pokrovcov, gúb a pod. V zásade pozostávajú krosná z nasledujúcich častí: pevnú časť krosien tvorí kostra – rám pozostávajúci z dvoch bokov , navzájom spojených pomocou kolíkov priečnymi priemami - spojovacími trámami . Pomocou kolíkov sa pripev¬nila do rámu aj lavička - sedacia časť. Pohyblivé časti krosien sú osadené v ráme. Zadný - osnovný návoj - s navitou osnovou sa zaisťuje proti nežiaducemu posuvu osnovy pomocou kolíkov a otvorov v rozšírených bočniciach návoja - hlavách, alebo pomocou spúšťadiel (ozubených kolies so západkami). Nitelnice umožňujú vytvárať zivu, ktorou sa vnáša člnkom s cievkou útková priadza. Nitelnice sú navzájom spojené špagátom vedeným cez kladky - obrtačky . Brdo , uložené v bidle, ktoré je osa¬dené v zárezoch vrchnej časti rámu, slúži na prirážanie jednotlivých radov útku. Predný - tkanivový návoj slúži na navinutie tkaniny, ktorá prechádza cez tzv. prsník. Súčasťou krosien sú ciepky, vsunuté pomedzi osnovné priadze medzi osnovným návojom a nitelnicami.
Zamedzovali nežiadúcemu kríženiu osnovy.
Pri tkaní v domácich podmienkach sa využívala aj vlna, z ktorej sa tkalo súkno. Pri tkaní z vlny sa používala priadza dvojakej kvality. Osnova bola z priadze tenšej, pevnejšej, útok bol voľnejší. Z vlnených tkanín je potrebné uviesť vlniaky - veľké šatky so strapcami po obvode ako aj cedidlá, typické veľké jednoduché tašky drevorubačov. Špeciálnym druhom vlnenej tkaniny sú guby - tkaniny s vlasom. Tkali takým spôsobom, že po dvoch až troch radoch pretkania základným útkom sa vkladal rad nespradených pramienkov vlny, ktorý sa opäť zatkával a tak sa striedali rady spradených a nespradených vlnených vlákien. Guby sa používali ako prikrývky aj ako vrchný odev.
Handričkové pokrovce, pôvodne slúžiace ako prikrývka slamy v posteli, sa začali používať na pokrývanie podlahy v ľudovom prostredí začiatkom 20.storočia. Osnova sa pretkávala úzkymi prúžkami farebných handier, získaných najčastejšie nastrihaním zo starších odevov. Vzorkovanie handričkových pokrovcov záviselo od farebnosti osnovy, ako aj od striedania farebných prúžkov textilu, tvoriacich útok.
Pletenie patrí medzi najstaršie techniky práce s priadzou. Charakteris¬tickým rysom tejto techniky je vytváranie pletenca obtáčaním, alebo krížením priadzí pomocou prstov, prípadne aj pomocou formy s napnutou osnovou, ktorá sa preplietala obtáčaním (tzv. zápästková technika).
V dávnej minulosti sa plietlo len pomocou prstov, bez akýchkoľvek pracovných pomôcok. Týmto spôsobom sa zhotovovali šnúročky z rôznych ma¬teriálov, rôznymi technikami.
Pletenie na forme
sa využívalo pri zhotovovaní zápästkov a rukavíc. Forma bývala zhotovená z dreveného klátika tvaru zrezaného kužeľa, s dvomi radmi klinčekov - jeden rad po obvode plášťa kužeľa pri širšej podstave, druhý po obvode plášťa pri užšej podstave. Osnova budúcej pleteniny sa vytvorila napnutím priadze striedavým obtáčaním klinčekov spodného a vrchného radu. Osnova sa prepletala postupným obtáčaním dvomi pramienkami priadze okolo osnovnej priadze v jednom rade. Podľa spôsobu obtáčania, smeru obtáčania (vpravo, vľavo), zvolenej farebnosti pramienkov sa vytvárali veľmi zaujímavé vzory. Pri tradičnom pletení zápästkov sa začínalo prepletanie pri užšom konci a nechával sa 2 - 3 cm rázporok. Po vy¬pletení celej osnovy sa zápästka sňala z formy a obrátila pôvodne lícnou stranou na rub.
Pletenie na krosienkach
Krosienka tvoril pevný drevený stojanový rám. Pletenina vznikala postupným kríže¬ním, preplietaním, prekladaním osnovných priadzí od jed¬ného okraja k druhému, pričom sa každý rad fixoval palič¬kou. Krosienkované úplety boli po šírke neobyčajne pružné, preto sa používali najmä na čepce, na zdobenie spodnej bielizne, na pásy a pod.
K ďalším pletiarskym technikám patrí pletenie na ihliciach a háčkovanie.
Paličkovanie patrí medzi najstaršie techniky výroby čipiek. Základ paličkovanej čipky tvorí preväzovanie osnovnej a vodiacej priadze navitej v pároch na paličkách. Podľa regiónov, v ktorých čipky vznikali je známych 19 druhov. Základné pracovné pomôcky tvoria paličky so špeciálnym spôsobom navitia a fixovania priadze. Paličkovaná čipka sa vytvára na ráme, tabuli, ale najčastejšie na okrúhlom vankúši, špeciálne plnenom pilinami, slamou alebo iným sypkým materiálom.
Iné techniky – vyväzovanie (makramé), sieťovanie, vyšívanie.
Remeslá spracúvajúce textil – tkáčstvo, súkenníctvo, valchárstvo, farbiarstvo, halenárstvo, klobučníctvo, rukavičkárstvo, vyšívačstvo.
