JAZZ
Jazz je označenie pre relatívne svojráznu oblasť našej hudobnej kultúry. Jazz sa zrodil ako plod zložitej syntézy rôznorodých vplyvov. Dnes sa vyznačuje príznačnými štrukturálnymi znakmi, ktorých dialektická jednota určuje prejav práve ako jazzový; patrí medzi ne hlavne zvláštny spôsob organizácie hudobného prúdu na základe špecificky traktovanej rytmiky (základom je existencia beatu), využívanie improvizácie, zvláštny spôsob tvorenia tónu a hudobnej frázy. S tým však súvisí aj osobitné chápanie vzťahu tvorca - interpret, kanonizovanie určitých postupov melodicko-harmonických atď. Z toho vyplývajú aj špecifické možnosti zobrazovania a výrazové a nakoniec aj špecifické funkcie.
DEJINY JAZZU
Vlastný jazz vznikol koncom 80. rokov 19. storočia na pôde Severnej Ameriky, svojimi koreňmi však siaha hlboko do minulosti, pretože je výsledným miešaním a pretavovaním prvkov mnoho kultúrnych oblastí. Rozhodujúcim činiteľom bola černošská hudobnosť: africkí černosi deportovaní do Ameriky ako otroci prinášali si so sebou svoje hudobné cítenie a istú zásobu hudobných prejavov. Z tohoto základu, pretvoreného vplyvmi nového životného prostredia, sa zrodila osobitá hudobná kultúra amerických černochov, afroamerická hudba. Prevažne mala vokálny ráz. Hlavnými typmi prejavu boli pracovné piesne, spirituály, balady a blues. Ďalším miešaním s európskymi prvkami vznikol vlastný jazz, ktorý predstavuje vrchol afroamerickej hudby. Jeho vývoj možno rozdeliť na dve veľké epochy: jazz historický a moderný.
Historický jazz je ľudovou inštrumentálnou hudbou amerických černochov, ktorá vznikla v oblasti New Orleansu. Jej hlavnými znakmi je kolektívna improvizácia a silné uplatnenie černošských prvkov prebraných z vokálnej oblasti. Rozlišujeme dve fázy, jazz archaický a klasický. Do klasického jazzu patrí vlastný neworleánsky jazz, pôvodný neworleánsky dixieland a neworleánsky jazz na chicagskej pôde. V 20. rokoch sa v chicagskej škole, ktorá prechádza k sólovej improvizácii a v ktorej sa viac uplatňujú biely hudobníci, pripravuje štýlový zlom. V sezóne swingu v 30. rokoch sa už pôvodný jazzový idiom značne oslabil a jazz podliehal rýchlej komercializácii.
Vývoj sa potom okolo roku 1940 rozbehol niekoľkými smermi: na jednej strane cestou modernej tanečnej hudby a na strane druhej v oblasti jazzu čiastočne návratom k tradíciam historického jazzu, čiastočne prechodom vlastnému modernému jazzu (štýlová éra bopu, progressive jazzu, coolu, west coast a east coast jazzu, hard bopu). Pre moderný jazz je charakteristické ďalekosiahle prijímanie podnetu aktuálnej hudby tzv. vážnej, pričom vlastný jazzový idiom vystupuje niekedy silnejšie (bop, east coast, hard bop), inokedy slabšie. Vedľa týchto prúdov je zrejmý ešte tzv. ,,hlavný prúd“ (mainstream), ktorý vychádza zo swingového štýlu malých skupín a nové prvky prijíma len v omedzenej miere. V modernom jazze sa dovŕšil vývoj jazzu z pôvodného folklórneho umenia a z dobovej populárnej hudby v relatívne samostatný vývojový prúd aktuálnej hudby, v ktorej splynul černošský i belošský prínos. To je tiež zjavné i v tom, že sa v 60. rokoch i dnes vytvárajú práve zvláštne európske jazzové školy, predovšetkým anglické a švédske.