Architektúra antického Grécka
Pri pohľade na grécky chrám máme sklon považovať za jeho hlavnú časť stĺpy. Sú najnápadnejšie a najtypickejšie, z funkčného hľadiska mali však len druhoradý význam. To hlavné, bez čoho by chrám nebol chrámom, sa skrývalo za nimi: „príbytok boha“ v podobe obdĺžnikovej siene bez okien, kde v pološere stála kultová socha. Menšie chrámy mali len jednu miestnosť, väčšie sa už v archaickej dobe delili na tri časti: predsieň, hlavnú sieň so sochou a obetným stolom a zadnú sieň na úschovu obetných darov a pokladov. Okrem tohto priečneho rozdelenia sa členili väčšie chrámy aj po dĺžke, a to jedným alebo dvoma radmi stĺpov. V chrámovej architektúre sa spočiatku uplatňovali dva slohy, a to dórsky a o niečo mladší iónsky. Zdá sa, že vznikli už v časoch, keď sa stavalo z dreva. Po prechode ku kamenným stavbám, sa rozdiely medzi nimi prehĺbili. Najviditeľnejšie je to na stĺpoch.
Dórsky stĺp vystupuje rovno z dlážky, po celej výške drieku má vyhĺbené žliabky spojené ostrými hranami, ukončený je hlavicou s okrúhlou podložkou a štvorhrannou platňou.
Iónsky stĺp stojí na pätke, žliabky má oddelené tupými hranami a hlavicu stvárnenú do dvojitej previsnutej špirály (voluty). V porovnaní s dórskym je štíhlejší. Pôdorys dórskeho chrámu bol pôvodne pretiahnutejší, neskôr sa skrátil a priblížil iónskemu. Vyznačuje sa masívnosťou, iónsky je ľahší.
Riman Vitruvius opakoval po gréckych autoroch, že v dórskom stĺpe stelesnili architekti proporcionálnosť mužského tela a jeho silu, v iónskom ženskú štíhlosť a úhľadnosť. Dórsky a iónsky sloh považovali Gréci za rovnocenné, v obidvoch stavali na rovnakej technickej aj umeleckej úrovni. Počtom a časovým prvenstvom prevládajú medzi zachovanými chrámami dórske. V archaickej dobe s týmito dvoma stĺpmi vystačili. Neskôr dospeli k tretiemu, ktorý vynikal štíhlosťou a bohatou ozdobou hlavice, pripomínajúcou kalich s vyrastajúcimi akantovými listami. Tento tretí sloh, ktorý sa volá korintský, má napodobovať dievčenskú driečnosť. Ináč korintský sloh, ktorého zavedenie sa pripisuje sochárovi Kalimachovi z druhej polovice 5. storočia pred n.l. sa rozšíril až v helenistickej a hlavne rímskej dobe.
Keby stĺpy boli presne podľa pravítka, javili by sa uprostred slabšie a vznikol by dojem, že sa pod ťarchou architrávu podlamujú. Grécki architekti si s týmto optickým klamom poradili: objavili, že zmizne, ak sa stĺp uprostred rozšíri. Tak vznikla známa entasis.
Najstarší grécky chrám, ktorého pozostatky dnes poznáme, je zároveň najstarším chrámom na pôde Európy. Je to Hérin chrám v Olympii, pochádza z konca 7. storočia pred n.l. a pri jeho výskume sa zistilo, že stojí na základe dvoch ešte starších. Postavili ho v dórskom slohu so šiestimi vápencovými stĺpmi na priečeliach a šestnástimi po stranách. Druhý najstarší chrám v Grécku, ktorý sa sčasti zachoval, postavili v polovici 6. storočia pred n.l. Apolónovi v Korinte. Z jeho tridsiatich ôsmich ťažkých dórskych stĺpov sedem stojí dodnes na pôvodnom mieste, šesť ich má ešte hlavicu, päť je spojených architrávom a všetky nesú stopy pôvodnej okrovej omietky. Každý z nich je vytesaný z jediného kusu vápenca.
Najdokonalejšou architektonickou pamiatkou gréckeho umenia je Akropolis, ktorú Perikles začal pretvárať na pomník víťazstva a veľkosti Atén. Akropolis bola náboženským strediskom Atén. Jej prvým a najväčším stupňom mal byť Partenón, ďalej Propyleje, Erechteion a chrám Atény Nike.
Chrám Atény Nike navrhol v roku 427 pred n.l. architekt Kallikrates. Celý chrám je z pentelského mramoru, stojí na trojstupňovej podsade, má jedinú miestnosť a na prednej aj zadnej strane ho zdobia štyri iónske stĺpy. Nad týmito stĺpmi sa tiahol po všetkých stranách vlys s hlbokým reliéfom, ktorý sa takmer celý našiel. V origináli bol obnovený na východnej a južnej časti. V chráme stála drevená kultová socha Atény ako bohyne víťazstva. Na rozdiel od tradičnej podoby bola bez krídel, aby nemohla odletieť a zostala i s víťazstvom navždy v Aténach.
V porovnaní s ľahučkou básňou z mramoru, ktorou je chrám Atény Nike, pôsobia Propyleje ako velebný homérsky hymnus. Ich výstavbou vyriešil architekt Mnesikles neobyčajne zložitý problém, lebo terén je tu nerovný a skalný svah členitý. Tvoria vstupnú bránu Akropolis. Boli postavené v dórskom slohu s bohatou výzdobou. Krátko po dokončení k nim pristavali obytné a administratívne budovy.
Erechteion vznikol spojením viacerých svätýň zničených Peržanmi a ich prestavbou podľa jednotného plánu. Architektom tohto chrámu bol Filoktetes. Východnú stranu zdobí šesť iónskych stĺpov, na severnej je iónska kolonáda, na južnej strane, je známa Sieň kór so šiestimi karyatídami, teda stĺpmi v podobe dievčat odetých do dlhého iónskeho rúcha.
Partenón bol postavený ako chrám na oslavu ochrannej bohyne Atén, a tým aj samotných Atén. Niektoré chrámy ho prevyšovali veľkoleposťou, iné drahocennosťou výzdoby, ani jeden však nedosiahol jeho „klasickosť“. Na Periklov podnet bola vytvorená komisia, ktorá poverila vypracovaním plánov architekta Iktina a ich uskutočnením staviteľa Kallikrata. Sochársku výzdobu a hlavný dozor nad stavbou zverili Feidiovi. Niet pochýb, že Feidias ovplyvnil už samotnú koncepciu chrámu tak, aby sa stal majstrovským dielom nielen architektúry, ale aj sochárstva. Bol navrhnutý v dórskom slohu, ale bol obohatení aj o iónske prvky. Chrám mal tri lode, pričom prostredná bola rozšírená, aby v nej vynikla Feidiova kolosálna socha Atény Partenos. Celú stavbu vytvorili zo snehobieleho pentelského mramoru. Základný kameň položili roku 447 pred n.l.
