Vincent van Gogh bol jeden z mála maliarov, ktorý javili záujem o vlastné autoportréty. V Sain-Rémy v septembri 1889 namaľoval svoj posledný Autoportrét. Poprsím z trojštvrťového profilu zobrazil maliar sám seba na rytmizujúcom pozadí z hnedo-zeleno-sivých vírivých špirál, van Goghova hlava tu žiari ako plameň. Takmer tú istú farbu má aj oblek s bielou košeľou bez goliera. Tomu ostro protirečí ryšavá brada, mimoriadne živé, napäté črty tváre a tmavé, upreté oči. Najvýraznejšou farebnou plochou celého obrazu je plocha zeleného odtieňu pod okom. Priťahuje našu pozornosť k upretému a prenikanému pohľadu maliara. Oko je znázornené na povrchu: temná linka zvýrazňuje husté obočie, každá podrobnosť oka je prepracovaná. Zatiaľ, čo chce van Gogh vyjadriť rozhodnosť, súčasne vypovedá zelená farba na tvári – zvlášť v kontraste s ryšavými vlasmi a fúzmi – o potlačovanom utrpení. A napriek prúdiacemu nepokoju nad všetkým vládne veľká harmónia.

Koncom roka 1889 maliarova inšpirácia slabne. Po večeroch sa často nudil v ústave, aj keď veľa čítal. Keďže už nemohol maľovať vo voľnej prírode, zhotovoval kópie svojich vlastných obrazov. Mnohé z nich určil svojej matke alebo sestre ako napr. Spálňa v Arles. Už raz sa tohto motívu zmocnil v jednom obraze krátko pred Gauguinovým príchodom, táto prvá verzia sa však poškodila pri preprave. V Saint-Rémy maľuje iba kópiu spamäti, farebne je najnádhernejšia, zo všetkých troch verzií tejto témy. Ako sám píše: „Tentoraz je to prosto moja spálňa, musí tu pôsobiť len farba a jej zjednodušením, ktoré dodáva veciam väčší štýl, má sugerovať pokoj alebo úplne všeobecne spánok. Pohľad na obraz má skrátka upokojiť hlavu alebo presnejšie fantáziu.“

Napriek tomu však obraz nevyjadruje dojem úplného pokoja. Veci nemajú nijaký vzájomný vzťah, každá stojí osihotene. K nepokoju prispieva aj enormná skratka všetkých protikladov, strmo vpred sa zvažujúca, takmer padajúca dlážka, pootvorené okno, krížom do priestoru postavené kusy nábytku – umývadlo, 2 stoličky, zrkadlo a obrazy na stene, nič vzrušujúce – keby tu nebolo onej skresľujúcej perspektívy, ktorá izbu vyvádza z mierky, posteľ robí obrovskou a stoličky primalými, a keby nehľadeli portréty priateľov Blocha a Millieta na posteľ takmer hrozivo. Koncepcia Spálne je jednoduchá, tiene sú vynechané a farby sú ploché a nanesené jednoducho ako v japonských tlačiach. Podľa priznania subjektívny pocit nachádza potvrdenie vo farebnosti. Dvojznačná atmosféra zasadzuje obraz do pozoruhodne napätej situácie: je to túžba po pohodlí, po domove, po blízkosti a podpore, túžba, ktorá zodpovedá realite. Opustenosť, samota a bezdomovstvo sú silnejšie než túžba.

V zime 1889 ubúda z jeho krajiniek, práca doma sa obmedzuje skôr na predlohy vlastných diel alebo diel iných umelcov.
V roku 1890 jeho desať obrazov vystavuje v Paríži Salón nezávislých. Predal sa jeho prvý obraz „Červená vinica“ za 400 frankov, kúpila ho Anna Bochová v Bruseli. V máji sa van Gogh vrátil do Paríža, no vzápätí odišiel do Auver-sur-Oise, kde býval doktor Gachet, ktorý vo voľnom čase takisto maľuje, priatelí sa s impresionistami a stará sa o Vincenta. V Auvers vzniká vyše 80 obrazov. Vznikajú tu viaceré obrazy veľkého formátu s poľami pod rozbúrenou oblohou.

Popoludní 27. júla išiel Vincent van Gogh do poľa a postrelil sa, na následky zranenia 29. júla 1890 zomrel, vo veku 37 rokov, pochovali ho na cintoríne v Auvers. Zomrel ako neznámy umelec, dnes je považovaný za jedného z najväčších maliarov 19. storočia.

Vincent van Gogh nielenže rozvinul tri základné prvky každého maliarstva – farba, líniu a kompozíciu – ako prvky umeleckého štýlu, on ich aj chápal a používal ako moderných nositeľov významu: farbu ako dych života, ktorý dáva všetkým veciam život, líniu ako princíp pohybu, ako dynamiku života, ako nezničiteľnú energiu, kompozíciu ako miesto pre pocity, pre vlastný svetonázor.