Vincent van Gogh
Celý jeho život bol jediný neúspech. Vo všetkých oblastiach, ktoré sa pokladali v jeho svete, v jeho čase za dôležité, zlyhal: nebol schopný založiť rodinu, nebol schopný zabezpečiť si obživu, ba dokonca ani udržiavať kontakt s ľuďmi. Ako maliarovi sa mu však podarilo nájsť spôsob, ako vnútiť chaosu skutočnosti určitý – svojský – poriadok. Pomocou umenia sa chcel zmocniť tohto pre neho nepriateľského sveta. Počas jeho života predal iba jeden jeho obraz za 400 frankov. Uznania sa mu dostalo až po smrti. Dnes je považovaný za jedného z najväčších maliarov 19. storočia.
Prvý syn protestantského farára Theodorusa van Gogha sa narodil mŕtvy. Presne na deň a o rok, 30. marca 1853 v Groot-Zunderte v Holandsku sa farárovej žene Anne Cornelii van Goghovej narodil chlapec, ktorý dostal rovnaké meno ako prvý syn – Vincent Willem van Gogh. Už na jeho narodenie padol teda dilematický tieň budúceho života. Vincentovou základnou skúsenosťou sa navždy stalo zlyhanie. Vyrastal z pocitu, že je akýmsi náhradníkom zomrelého brata. Pochádzal z rodiny, v ktorej mohol zdediť sklony k umeniu a k náboženstvu, traja z jeho mnohých strýkov boli obchodníkmi s rytinami a obrazmi a starý otec bol pastorom ako jeho otec.
V roku 1869 sa stal predavačom v obchode s obrazmi Goupil & Cie v Haagu, predával reprodukcie umeleckých diel, postupne sa dostal do Londýna, Paríža. V Londýne v roku 1873 zažil prvé ľúbostné sklamanie, ktoré ho poznačilo tak hlboko, že od tých čias už nikdy nenašiel skutočný duševný pokoj. Jeho sľubná kariéra obchodníka s umeleckými predmetmi sa skončila prepustením. Hlboko sa ho dotkla sociálna bieda vo veľkomeste, ktorá ho priviedla k štúdiu Biblie. V nasledujúcich rokoch sa pokúšal stať sa pastorom v najbiednejších a najchudobnejších krajoch Flámska, jeho pokusy sa skončili neúspechom. Napokon ako pomocný učiteľ a laický kazateľ vstúpil do služby v belgickom uhoľnom revíri Borinage. Nemal z toho vlastne nič, iba dôkladné poznanie najhlbšej sociálnej biedy, ba prišiel aj o skromný plat. Od tých čias úplne závisel od finančnej podpory svojho brata Thea. Obavy, že by mu brat mohol podporu odoprieť, ho sprevádzali až do smrti.
V roku 1880 sa van Gogh definitívne rozhodol stať sa umelcom. Umenie sa pre Vincenta stalo ventilom. Urobil si z neho prostriedok, ktorým spracúval svoje skúsenosti, vyslovoval komentáre, formuloval pochybnosti a nádeje. Vďaka práci s obrazmi, poznal veľmi dôkladne umeleckú tvorbu predchádzajúcich období i súčasné umenie a vedel vyjadriť svoje problémy kresbou už počas štúdia, ale najmä v období, keď bol laickým kazateľom v Borinage. Po sklamaní v civilných povolaniach a po stroskotaní teologických a sociálnych ambícií sa začal zaoberať tým, čo mu bolo najbližšie. Podporoval ho brat Théo, pracujúci vo firme Gou-pil a bratranec Anton Mauve, maliar v Haagu.
V októbri 1880 sa van Gogh presťahoval do Bruselu a spriatelil sa s maliarom Antonom van Rappardom. Spočiatku tvoril len náčrty, skice detailov a mnohé štúdie podľa obrazov Jeana Franqoisa Milleta. Milletov mierne sladkastý realizmus poskytoval van Goghovi bytostne blízke témy: postavy pracujúcich sedliakov, žánrové obrázky v tmavých farbách, vyvolávajúcich melanchóliu. Túto náladu, zodpovedajúcu vlastným pocitom sa pokúšal preniesť do kresby.
Na Nový rok 1882 odišiel van Gogh do Haagu a nasťahoval sa do ateliéru, ktorý financuje Théo. Pod Mauvovým vedením vznikajú prvé olejomaľby. Pod silným vplyvom Haagskej školy, vznikol v auguste 1882 raný obraz Pláž v Scheveningene. Po roztržke z Mauvom, jeho prísne názory na umenie mu pripomínali svätuškársky kalvinizmus jeho rodičovského domu, sa vrátil do Nuenenu k rodičom. Tí sa zatiaľ zmierili s tým, že ich najstarší syn sa stal umelcom, ba poskytli mu aj vedľajšiu budovu fary ako ateliér.
Tam vznikol v máji 1884 obraz Tkáč pri krosnách. Tkáč sedí pohrúžený do práce za svojím nástrojom. Krosná sa velebne rozkladajú v popredí a vypĺňajú skoro celý formát obrazu. Pôsobia ako zveličený rám, ktorý horizontálami a vertikálami trámov pretínajúcimi čiastočne postavu robí z útleho tkáčovho tela súčasť mechanizmu. Na svetlom pozadí sa odrážajú ich tmavé obrysy, ktoré slabá lampa nevládze osvetliť. V tomto stvárnení robotníka spojeného s nástrojom nieto ani náznak radosti. Bezprostredne vyjadruje tvrdosť a námahu života v práci, ale aj jeho dôstojnosť.
Obraz prenikavo dokumentuje van Goghovu solidárnosť, ba priam stotožnenie sa s postavou. Z vlastnej skúsenosti poznal biedu robotníkov a svoju umeleckú tvorbu pokladal za manuálnu prácu. Sedliaci, tkáči a baníci boli najčastejšími postavami už v jeho dielach. Do roku 1885 vzniká okolo 200 expresívnych olejomalieb v tmavých farbách. Jeho majstrovským dielom je obraz Jedáci zemiakov. Tento obraz je súhrnom jeho dovtedajšej tvorby. Spolupatričnosť a bieda vyžaruje z chudobného jedla, o ktoré sa tu delí päť vycivených zrobených postáv. Zemiaky a káva sa s úplnou samozrejmosťou podávajú ponad stôl. Vincent van Gogh, chcel priviesť pozorovateľa obrazu na myšlienku, že títo ľudia, ktorí tu pod lampou jedia zemiaky, rukami, ktorými siahajú do misy, obrábali pôdu, obraz teda vypovedá o práci ich rúk, o tom, že si svoje jedlo skutočne zaslúžili. Nad tmavým, hnedo tónovaným pozadím sa prediera kontrastný svetelný efekt naznačený úsporne použitou žltou farbou. Obraz vznikol po starostlivom plánovaní a mnohých predbežných štúdiách. Rappard vyčítal Jedákom zemiakov chyby, ktoré videl ako akademicky vzdelaný – krátke ruky, oduté tváre, zlé proporcie. Tým spečatil koniec ich priateľstva. Pritom van Gogh vytvoril svoj štýl krásy orientujúci sa podľa ľudí z jeho okolia, ktorí síce neboli pekní, zato však stelesňovali jeho chápanie pravdivosti.
Po smrti otca Theodorusa van Gogha, je Vincentov život v dedine Nuenen ťažší, preto odchádza do Antverp, ktorý je len prechodným pobytom na ceste do Paríža. Tento pobyt je rozhodujúci v jeho ďalšej tvorbe. Tu sa oboznamuje s obrazmi Pietra Paula Rubensa, starého barokového majstra, ktorý tu mal ateliér. Jeho veselá farebnosť, hrubé formy a bujný obsah, po-znávacie znamenia barokového maliarstva sa mu otvárajú ako nevyhnutná alternatíva zdržanlivej kontrolovanej prísnosti holandského umenia. Zapísal sa na Školu krásnych umení, navštevuje kurzy maliarstva a kreslenia. Odmieta akademické učebné princípy, preto sa dostáva do konfliktov. V roku 1886 odchádza Vincent za bratom Théom do Paríža, kde strávi nasledujúce 2 roky. Vďaka tomu, že brat Théo pracuje ako obchodník s obrazmi, sa Vincent zoznámil s ďalšími maliarmi – Degasom, Pissarrom, Seuratom a Lautrecom, práve od nich sa učil technike impresionistov. Dôverným priateľom sa stal predovšetkým Paul Gauguin, ktorý zdieľal rovnaký názor na to, že maľby sa majú odvíjať od vnútorných pocitov. Jeho paleta sa rozjasňuje, odpútal sa od pochmúrnych a tmavých farebných tónov, ktorými sa vyznačovali jeho staršie „vidiecke maľby“, a ovplyvňuje ho japonské umenie. Spolu navštevovali malé kaviarničky a lacné reštaurácie na Montmartri, s nimi sníval Vincent sen o veľkej umeleckej komúne, o slobodnej spoločnej práci, a práve s nimi sa jeho sen zrútil. V októbri 1886 namaľoval van Gogh Záhradnú reštauráciu „La Guinquette“ na Montmartri a Montmartre blízko horného mlyna. Na týchto obrazoch Vincent experimentuje s impresionizmom.
Vincent maľoval radšej obrazy ako katedrály, ktoré boli témou u impresionistov. Na konci parížskeho pobytu namaľoval Vincent tri portréty svojho obchodníka s farbami, starého Julesa Tanguyho, nazývaného otec Tanguy. Otec Tanguy je takmer kľúčovou postavou moderny. V jeho zadnej izbe boli svojimi obrami zastúpený van Gogh, Seurat, Gauguin a Cézanne, teda štyria maliari neskôr označovaní za priekopníkov umenia 20. storočia. Portrét Pére Tanguyho v stručnosti vyjadruje van Goghovu parížsku tvorbu rovnako suverénne ako Jedáci zemiakov holandskú . Starý pán je zobrazený prísne spredu, takmer symetricky, sedí monumentálne v popredí obrazu. Toto zjednodušujúce spodobnenie je v rozpore s komplikovanou štruktúrou pozadia tapetovaného japonskými drevorezmi. Celok pôsobí až krajne plocho.
Parížske obdobie bolo pre van Gogha obdobím učenia sa. Odmietal akadémie, ale o to viac sa umenie stávalo náplňou jeho života. Vzniklo tu viac ako 300 kresieb a malieb, 29 autoportrétov a 6 skíc. Chcel ísť na juh, ktorého prírodu tak potreboval na svoje výtvarné štúdie, pretože bola priateľskejšia, svetlo jasnejšie, farby intenzívnejšie. Vo februári 1888 prišiel Vincent van Gogh do Arles. Hoci bola ešte zima, nové prostredie ho hneď uchvátilo a čoskoro sa začal zaoberať myšlienkou prilákať tam aj svojich priateľov a založiť „ateliér budúcnosti“, v tom čase totiž veľa skupín umelcov snívalo o tom, že založia združenie mužov, dychtiacich po novom živote. Van Gogh sa usiloval získať pre svoj plán Gauguina. Gauguin neurčito sľuboval, že príde.
Prenajal si dom, ktorý omaľoval nažlto, pretože žltá farba zostáva preňho najdôležitejšia a stáva sa nositeľkou mnohých symbolov. Keďže tam nikoho nepoznal, ktorý by mu sedel ako model, tak sa mu krajina v okolí Arles, stromy, kopce, mosty, rybárske chatrče, stáva jediným motívom. Maľovať vo voľnej prírode bola vymoženosť 19. storočia. Trvalo takmer pol roka, kým sa vedel zblížiť, kým našiel ľudí, ktorých si mohlo vážiť, ale predovšetkým portrétovať. Portrét znamená pre van Gogha umelecké vyrovnanie sa s ľuďmi. Ovplyvnený čítaním Lotisovej „Madame Chrysanthéme“ vzniká v lete 1888 portrét La Mousmé - Japonečka , je to dedinské dievča japonsky krehká, asi 12 ročná. S týmto obrazom sa dosť trápil: lákala ho farebná jednoduchosť a priamočiarosť, ktorú obdivoval na japonskom umení. Zdá sa, že dievčaťu je kreslo priveľké, pôsobí takmer strateno v pletive z tŕstia. Jej prázdnu tvár zobrazil v dekoratívnych plochách. Ruky sú akoby bez kostí – visia dolu z rukáva. Tvár ma ako panenka. Japonečka je zobrazená zo súcitom. Pozerá sa na nás tak ustarostene, až nás to znepokojuje. Jej hnedé oči sú živé a ublížené, ako by vedela, že život sa k nej nezachová dobre. Obraz je vynikajúci, pretože van Gogh sústredil do portrétu všetku silu, vášnivosť, úctu a hlavne vieru, že Japonečku vyslobodí z pekla jej vlastnej existencie.
Uprostred septembra sa napokon van Gogh nasťahoval do žltého domu. Zdalo sa mu, že majetok mu poskytne istotu a slobodu. Okrem toho mal možnosť založiť konečnú umeleckú spoločnosť, po ktorej už dávno túžil. Túžobne očakával Gauguina, ktorý stále nechodil, Gauguinovo váhanie Vincenta znervózňovalo. Domnieval, sa že jeho skromné obydlie nie je Gauguinovi dosť dobré. Začal skupovať nábytok, Gauguinovi len to najlepšie, najpohodlnejšie, on sám sa uspokojil so skromnou posteľou a najmenšou komôrkou. Celá van Goghova tvorba bola v znamení očakávaného príchodu. Vznikla séria obrazov slnečníc namaľovaných odtieňmi žltej, pretože mali byť dekoráciami v „žltom dome.“ Dekoratívnosť van Goghových obrazov z tohto obdobia spočíva v skutočnosti, že mali byť dekoráciami.
V tom období vzniká jeho obraz Dvanásť slnečníc vo váze. Slnečnice stelesňujú maliarovu predstavivosť, vypovedajú o jeho stotožnení sa s nimi, zdá sa, že mu vsugerúvajú akúsi hĺbkovú silu výpovede. Často maľuje v noci vo voľnej prírode.
Po viacerých výzvach 23. októbra 1888 nakoniec Gauguin pricestoval do Arles, a tak sa začína tragédia v Arles, často označovaná za príčinu van Goghovho zrútenia. Vincent pripravil pre hosťa dom a veľmi sa tešil, že bude ustavične so svojím priateľom. Ale Gauguinovi sa juh nepáčil, neobľúbil si ani krajinu, ani obyvateľov a nezhodoval sa ani s van Goghovým názorom na rozličných umelcov – maliarov. Výmena názorov, na ktorú sa van Gogh tak veľmi tešil, sa stala príležitosťou k hádkam a raz, na Štedrý večer, došlo k dramatickému výbuchu. Van Gogh si za trest, že ohrozoval priateľa, odrezal ucho. Keď to Théovi oznámili, narýchlo prišiel a brata umiestnil v nemocnici. Príčinou Vincentovho utrpenia je epilepsia, alkoholizmus a schizofrénia. Vincent žil striedavo doma a opäť v nemocnici. No jeho stav sa nezlepšoval a tak požiadal, aby ho internovali v ústave pre duševne chorých v Saint-Rémy. Pozvoľna opäť začal maľovať v prírode pod dozorom ošetrovateľa, vznikajú predovšetkým krajinomaľby. Pri maľovaní často dostával záchvaty, pri jednom, chcel zjesť farby.
Vincent van Gogh bol jeden z mála maliarov, ktorý javili záujem o vlastné autoportréty. V Sain-Rémy v septembri 1889 namaľoval svoj posledný Autoportrét. Poprsím z trojštvrťového profilu zobrazil maliar sám seba na rytmizujúcom pozadí z hnedo-zeleno-sivých vírivých špirál, van Goghova hlava tu žiari ako plameň. Takmer tú istú farbu má aj oblek s bielou košeľou bez goliera. Tomu ostro protirečí ryšavá brada, mimoriadne živé, napäté črty tváre a tmavé, upreté oči. Najvýraznejšou farebnou plochou celého obrazu je plocha zeleného odtieňu pod okom. Priťahuje našu pozornosť k upretému a prenikanému pohľadu maliara. Oko je znázornené na povrchu: temná linka zvýrazňuje husté obočie, každá podrobnosť oka je prepracovaná. Zatiaľ, čo chce van Gogh vyjadriť rozhodnosť, súčasne vypovedá zelená farba na tvári – zvlášť v kontraste s ryšavými vlasmi a fúzmi – o potlačovanom utrpení. A napriek prúdiacemu nepokoju nad všetkým vládne veľká harmónia.
Koncom roka 1889 maliarova inšpirácia slabne. Po večeroch sa často nudil v ústave, aj keď veľa čítal. Keďže už nemohol maľovať vo voľnej prírode, zhotovoval kópie svojich vlastných obrazov. Mnohé z nich určil svojej matke alebo sestre ako napr. Spálňa v Arles. Už raz sa tohto motívu zmocnil v jednom obraze krátko pred Gauguinovým príchodom, táto prvá verzia sa však poškodila pri preprave. V Saint-Rémy maľuje iba kópiu spamäti, farebne je najnádhernejšia, zo všetkých troch verzií tejto témy. Ako sám píše: „Tentoraz je to prosto moja spálňa, musí tu pôsobiť len farba a jej zjednodušením, ktoré dodáva veciam väčší štýl, má sugerovať pokoj alebo úplne všeobecne spánok. Pohľad na obraz má skrátka upokojiť hlavu alebo presnejšie fantáziu.“
Napriek tomu však obraz nevyjadruje dojem úplného pokoja. Veci nemajú nijaký vzájomný vzťah, každá stojí osihotene. K nepokoju prispieva aj enormná skratka všetkých protikladov, strmo vpred sa zvažujúca, takmer padajúca dlážka, pootvorené okno, krížom do priestoru postavené kusy nábytku – umývadlo, 2 stoličky, zrkadlo a obrazy na stene, nič vzrušujúce – keby tu nebolo onej skresľujúcej perspektívy, ktorá izbu vyvádza z mierky, posteľ robí obrovskou a stoličky primalými, a keby nehľadeli portréty priateľov Blocha a Millieta na posteľ takmer hrozivo. Koncepcia Spálne je jednoduchá, tiene sú vynechané a farby sú ploché a nanesené jednoducho ako v japonských tlačiach. Podľa priznania subjektívny pocit nachádza potvrdenie vo farebnosti. Dvojznačná atmosféra zasadzuje obraz do pozoruhodne napätej situácie: je to túžba po pohodlí, po domove, po blízkosti a podpore, túžba, ktorá zodpovedá realite. Opustenosť, samota a bezdomovstvo sú silnejšie než túžba.
V zime 1889 ubúda z jeho krajiniek, práca doma sa obmedzuje skôr na predlohy vlastných diel alebo diel iných umelcov.
V roku 1890 jeho desať obrazov vystavuje v Paríži Salón nezávislých. Predal sa jeho prvý obraz „Červená vinica“ za 400 frankov, kúpila ho Anna Bochová v Bruseli. V máji sa van Gogh vrátil do Paríža, no vzápätí odišiel do Auver-sur-Oise, kde býval doktor Gachet, ktorý vo voľnom čase takisto maľuje, priatelí sa s impresionistami a stará sa o Vincenta. V Auvers vzniká vyše 80 obrazov. Vznikajú tu viaceré obrazy veľkého formátu s poľami pod rozbúrenou oblohou.
Popoludní 27. júla išiel Vincent van Gogh do poľa a postrelil sa, na následky zranenia 29. júla 1890 zomrel, vo veku 37 rokov, pochovali ho na cintoríne v Auvers. Zomrel ako neznámy umelec, dnes je považovaný za jedného z najväčších maliarov 19. storočia.
Vincent van Gogh nielenže rozvinul tri základné prvky každého maliarstva – farba, líniu a kompozíciu – ako prvky umeleckého štýlu, on ich aj chápal a používal ako moderných nositeľov významu: farbu ako dych života, ktorý dáva všetkým veciam život, líniu ako princíp pohybu, ako dynamiku života, ako nezničiteľnú energiu, kompozíciu ako miesto pre pocity, pre vlastný svetonázor.
