Z technického hľadiska bola gotika systémom, ktorý umožnil stabilizovať konštrukcie vyššie, ako boli románske, s použitím menej masívnych podpier.
To bolo umožnené používaním relatívne nových prvkov – lomený oblúk, rebrová klenba a oporný oblúk s oporným pilierom. Lomený oblúk je považovaný za typický znak gotiky. Oči po ňom vzhliadajú nahor a pozorovateľ má oveľa výraznejší pocit výšky ako pri oblom románskom oblúku. Je aj oveľa stabilnejší a najmä flexibilnejší, pretože jeho výšku možno prispôsobovať rôznym stupňom strmosti (na rozdiel od oblého oblúka, ktorý má preklenúť daný priestor).
Pre rozvoj gotickej architektúry bol rozhodujúci objav, že váhu a tlak muriva ja možné koncentrovať do určitých bodov. Pokiaľ sú tieto body vhodne podopreté, nemusia byť ostatné časti stavby nosné. Môžu byť teda vyplnené len ľahko alebo je možné ponechať ich nevyplnené a nechať nimi prúdiť dovnútra svetlo.
V tomto duchu bola transformovaná funkcia klenby (kamenných stropov a striech) s použitím rebier, ktoré ju križovali a prevzali na seba tlak muriva, čo umožnilo vyplniť priestory medzi rebrami relatívne tenkou kamennou škrupinou. A podobne tlak smerujúci od rebier smerom nadol mohli prevziať pevné piliere umiestnené v pravidelných intervaloch a umožnili premeniť dovtedy celistvú stenu do elegantného povrchu s arkádami.
Ďalším rafinovaným trikom gotiky je oporný oblúk a oporným pilierom, ktorý preberá iný druh tlaku – mohutný, vonkajším smerom pôsobiaci tlak spôsobený váhou klenutia. Oporný oblúk s oporným pilierom stojí v určitej vzdialenosti od steny a nie ako masa muriva opierajúca sa o stenu. Oporný oblúk je o stenu opretý štíhlym, oblúkovitým kamenným ramenom, čo však stačí, aby bolo pôsobenie tlaku účinne prenesené zo steny na oporný oblúk.
Čo je najdôležitejšie, opora poskytovaná oporným oblúkom s oporným pilierom s veľkým priestorovým rozpätím umožnila, aby hlavná (stredná) chrámová loď – centrálny priestor chrámu – vystúpila po oboch stranách nad postranné lode chrámu a pritom okná v hornej časti strednej chrámovej lode mali nerušený prístup svetla.

Kamenné „skelety“

Celkovým výsledkom využívania týchto techník bolo, že veľké cirkevné stavby sa stali ľahkými konštrukciami z kameňa. Tento popis však ťažko vystihuje um a zmysel pre krásu, s ktorým stavitelia chrámov zlúčili svoje technické a umelecké úvahy. Napríklad rady oporných oblúkov s opornými piliermi boli ukončené ozdobnými vežičkami, ktoré zdôrazňovali vertikálny rozmer a v skutočnosti tvorili jeden z najvýraznejších rysov gotických budov.
Priestory medzi jednotlivými časťami kamenného skeletu bolo možné vyplniť sklom alebo sochami.