Gotika

Gotická architektúra

Gotika bola prvým skutočne originálnym architektonickým slohom, ktorý vznikol v severnej Európe. Počas viac ako 300 rokov sa svetlom naplnené katerdrály a kostoly týčiace sa do závratnej výšky staly výrazom kresťanskej úcty a hrdosti.
Románský sloh, ktorý dominoval v architektúre začiatkom stredoveku, pôsobil impozaztným dojmom predovšetkým svojou uchvacujúcou hmostnosťou. Mohutné steny, obrovské piliere a objemné podpery robili z kostolov temné a strohé stavby vzbudzujúce rešpekt. V polovici dvanásteho storočia sa však vo Francúzsku objavil úplne nový typ cirkevných stavieb, ktorých štíhle veže týčiace sa do výšky akoby chceli dočiahnuť nebesá. Ich konštrukcia bola oveľa ľahšia a oveľa menej mohutná ako v románskom slohu. Aj vo vnútri budovy pôsobila na vnímanie diváka výška spolu so svetlom. Pre veriacich zvyknutých na bohoslužby v románskych kostoloch muselo byť stretnutie s gotikou veľmi oslobodzujúce a povznášajúce.
Nový sloh sa najskôr objavil vo Francúzsku – v jeho štýle bol postavený kostol v opátstve St. Denis neďaleko Paríža. Stavba bola uskutočnená v rokoch 1140 – 1144 a kostol bol pre Sugera, opáta zo St. Denis. Nevieme, či základná myšlienka bola sformulovaná Sugerom alebo neznámym staviteľom, ktorý mal stavbu kostola na starosti. V každom prípade opát Suger výsledok ocenil, najmä „nádherný a neprerušený prúd svetla zo žiariacich okien“.
Gotický sloh sa čoskoro ujal a v priebehu nasledujúcich 20 rokov sa začali práce na gotických katedrálach v Sens, Noyone a Laon v parížskej oblasti a v Paríži samom, kde v roku 1163 začala stavba katedrály Notre Dame. Štíhle veže rástli vyššie a vyššie a tento štýl dosiahol svoju najdokonalejšiu formu (známu ako vysoká gotika) približna koncom dvanásteho storočia. Vtedy začali stavebné práce na slávnych katedrálach v Remeši, Chartres
a Amiens. Nakoniec došlo k tomu, že v Beauvais, pri najvyššej stavbe zo všetkých doterajších katedrál boli ambície väčšie ako možnosti techniky a v roku 1284 sa chór (klenba) zrútil.

Nové objavy

Gotika pravdepodobne vyjadrovala posun v duchovných hodnotách vo vnútri kresťanstva. V skutočnosti bol tento výsledok dosiahnutý využívaním nových technických objavov. Hlavným dôvodom pre masívnosť románskych budov bol názor, že množstvo muriva ja nevyhnutne potrebné k neseniu strechy a podopieraniu stien.

Z technického hľadiska bola gotika systémom, ktorý umožnil stabilizovať konštrukcie vyššie, ako boli románske, s použitím menej masívnych podpier.
To bolo umožnené používaním relatívne nových prvkov – lomený oblúk, rebrová klenba a oporný oblúk s oporným pilierom. Lomený oblúk je považovaný za typický znak gotiky. Oči po ňom vzhliadajú nahor a pozorovateľ má oveľa výraznejší pocit výšky ako pri oblom románskom oblúku. Je aj oveľa stabilnejší a najmä flexibilnejší, pretože jeho výšku možno prispôsobovať rôznym stupňom strmosti (na rozdiel od oblého oblúka, ktorý má preklenúť daný priestor).
Pre rozvoj gotickej architektúry bol rozhodujúci objav, že váhu a tlak muriva ja možné koncentrovať do určitých bodov. Pokiaľ sú tieto body vhodne podopreté, nemusia byť ostatné časti stavby nosné. Môžu byť teda vyplnené len ľahko alebo je možné ponechať ich nevyplnené a nechať nimi prúdiť dovnútra svetlo.
V tomto duchu bola transformovaná funkcia klenby (kamenných stropov a striech) s použitím rebier, ktoré ju križovali a prevzali na seba tlak muriva, čo umožnilo vyplniť priestory medzi rebrami relatívne tenkou kamennou škrupinou. A podobne tlak smerujúci od rebier smerom nadol mohli prevziať pevné piliere umiestnené v pravidelných intervaloch a umožnili premeniť dovtedy celistvú stenu do elegantného povrchu s arkádami.
Ďalším rafinovaným trikom gotiky je oporný oblúk a oporným pilierom, ktorý preberá iný druh tlaku – mohutný, vonkajším smerom pôsobiaci tlak spôsobený váhou klenutia. Oporný oblúk s oporným pilierom stojí v určitej vzdialenosti od steny a nie ako masa muriva opierajúca sa o stenu. Oporný oblúk je o stenu opretý štíhlym, oblúkovitým kamenným ramenom, čo však stačí, aby bolo pôsobenie tlaku účinne prenesené zo steny na oporný oblúk.
Čo je najdôležitejšie, opora poskytovaná oporným oblúkom s oporným pilierom s veľkým priestorovým rozpätím umožnila, aby hlavná (stredná) chrámová loď – centrálny priestor chrámu – vystúpila po oboch stranách nad postranné lode chrámu a pritom okná v hornej časti strednej chrámovej lode mali nerušený prístup svetla.

Kamenné „skelety“

Celkovým výsledkom využívania týchto techník bolo, že veľké cirkevné stavby sa stali ľahkými konštrukciami z kameňa. Tento popis však ťažko vystihuje um a zmysel pre krásu, s ktorým stavitelia chrámov zlúčili svoje technické a umelecké úvahy. Napríklad rady oporných oblúkov s opornými piliermi boli ukončené ozdobnými vežičkami, ktoré zdôrazňovali vertikálny rozmer a v skutočnosti tvorili jeden z najvýraznejších rysov gotických budov.
Priestory medzi jednotlivými časťami kamenného skeletu bolo možné vyplniť sklom alebo sochami.

Kamenné murivo v horných častiach okien sledovalo obecnú tendenciu gotiky: čím ďalej, tým viac sa zmenšovalo a dostávalo pavučinovú štruktúru. Postupom času nadobúdal tento pre gotiku charakteristický rys (nazývaný kružba) formu zložitých dekoratívnych vzorov, podobne ako aj rebrá klenby. V pribeho celého obdobia gotiky taktiež rozkvitalo aj sochárstvo. Veľké katedrály ponúkali mnoho príležitostí pre rozvoj podmanového realistického umenia a voľne stojace sochy vytesané trojrozmerne temer vytlačili reliéfne práce – druh sochárstva, v ktorom postavy vystupovali z pozadia.
Gotika sa rozšírila aj do Anglicka a Nemecka, kde sa stala dominantným štýlom. Smerom na juh mala menší vplyv, pretože tu vládli iné tradície a iné podnebie, ale napríklad katedrála v Miláne je pekným príkladom talianskej gotiky.
V Anglicku predstavujú majstrovské diela gotickej architektúry katedrály vo Wellse, V lincolne a v Salisbury, opátstvo v York Ministere, vo Westminsteri a kaplnka sv. Juraja vo Windsore.
Po prvej, relatívnej jednoduchej fáze gotiky (nazývanej Early English –
ranoanglická, 1180 – 1280) nasledovala vyumelkovaná dekoračná fáza (Decorated phase, 1280 – 1360), v priebehu ktorej vzniklo mnoho špecifických anglických rysov. Stále bohatšie dekorácie sa stali trendom aj na európskej pevnine, tu však neexistoval kontrast k anglickej reakcii na prílišnú dekoratívnosť v prospech jednoduchosti Táto reakcia dostala podobu v slohu nazvanom perpendikulárny, ktorý zdôrazňoval rovné línie a používal jednoduché opakované výplňové vzory (Perpendicular, 1360 – 1550). Jeho jednoduchosť ho určila ako vhodný nielen pre veľkolepé stavby, ale aj pre farské kostoly v celej zemi. Tento štýl zostal typicky anglickou verziou gotického štýlu až do 16. storočia, kedy v Anglicku, podobne ako na európskej pevnine renesancia a reformácia éru gotiky ukončili.