Impresionizmus

1. Úvod

V dejinách európskej kultúry sa stretávame s množstvom kultúrnych smerov, a to nezávisle od toho, či ide o tvorbu v maliarstve, sochárstve, architektúre, o písané prejavy alebo v iné formy vypovedania človeka. Vo vývoji spoločenstva samozrejme neustále dochádzalo k zmenám aj v estetickom cítení ľudí, čo je spojené s pokrokom v poznaní prírody, s rozvojom technických vymožeností a taktiež s celkovým rozvojom základnej hnacej sily ľudstva – tvorivosťou. Musím však podotknúť, že pohľad na jednotlivé smery kultúry bol podmienený subjektívnymi črtami a taktiež ideovým stavom spoločnosti. K pochopeniu tvorby autorov však neraz dochádzalo až po ich smrti, po zmene názorov v spoločenských procesoch. Je samozrejmosťou, že človek v 21. storočí má taktiež subjektívny pohľad na krásu. Došlo však k neuveriteľnému rozvoju prenosu informácií, čo umožnilo stretávať sa s množstvom diel rôznych smerov, a to bez osobnej prítomnosti.
V ďalšej časti mojej práce by som sa chcel venovať umeleckému smeru, ktorý vznikol koncom 19. storočia vo francúzsku a veľký ohlas mal najmä v maliarstve — tj. impresionizmu. 2. Vymedzenie pojmov

Názov umeleckého smeru — impresionizmus — vznikol zo slova impresia, v slovníku je uvedené: „imprese (lat.), silný dojem, vjem; v Humově filoz. pramen veškerého poznání“(1).
V slovníku o impresionizme je uvedené konštatovanie: „ impresionismus (lat.), umelecký směr v 2. pol. 19. a zač. 20. stol., který usiloval o zachycení okamžitých smyslových vjemů, dojmů, impresí zvláště ve sféře zrakové a sluchové. Prohloubil a zostřil vnímavost pro smyslovou stránku skutečnosti, souč. však omezil umění na sféru individuálních pocitů náladovosti a imtimních témat. V malířství směr, který v reakcii na ztrnulý akademismus a uzavřenou ateliérovou malbu 19. stol. vyvedl umění do proudu života a do slunečné přírody a zároveň potlačil nadvládu přesné akademické linie v obraze“. (2)

3. Základné črty impresionizmu

Impresionizmus je umelecký smer, ktorej základnou črtou je zachytenie ilúzie momentu, aktuálneho stavu ducha. Hlavný dôraz sa nedáva na detail, ale na vzniknutý dojem. V maliarstve má z malých farebných tónov v oku pozorovateľa vzniknúť obraz, ktorý dáva zachytenú ilúziu momentu. V hudbe sa dáva do popredia malebnosť zvukov a akordov, a to na úkor melódie - napríklad v dielach takých tvorcov ako: Debusy, Ravel, M. de Falla.

V sochárstve — ako napríklad u Rodina — hlavný dôraz sa taktiež dával na vnímanie momentu v pohybe, a to spracovaním plochy tak, aby došlo súčasnému pôsobeniu (hre) svetla a tieňov.

4. Vznik impresionizmu

Časovo presne ohraničiť impresionistické hnutie je tak ťažké, ako spočítať jeho účastníkov. Rozhodne je možné však považovať šesťdesiate roky 19. storočia za prvú kapitolu – na jeho začiatkoch dáva celému hnutiu rozhodujúce impulzy Manet, jeho však nie je možné zaradiť medzi impresionistov bez výhrad. Nový umelecký smer sa naplno prejavil až v sedemdesiatych rokoch 19. storočia, a to hlavne v dielach mladších francúzskych umelcov. Musím však upresniť, napriek tomu, že nové umelecké smery — ako aj impresionizmus — vznikajú v Paríži, na ich vytvorení sa podieľali aj umelci, ktorí boli členmi iných národov, ale žili alebo tvorili vo Francúzsku. Vznik impresionizmu sa spája s menom maliara Claude Moneta, presnejšie : „ Obraz Impresia, vychádzajúce slnce ( Impression, soleil levant), ktorý vystavoval roku 1874 Claude Monet, bol pre kritiku podnetom, aby celú skupinu umelcov označila za impresionistov“. (3)
S najväčšou pravdepodobnosťou môžem tvrdiť, že Monetov obraz vychádzajúceho slnka — ktorý je v súčasnosti označovaný za základné dielo impresionizmu — malo obrovský úspech, čo spočívalo v jeho hre farieb a svetiel. Ak sa pozerám na fotografiu tohoto diela, aj moje dojmy — aj keď subjektívne — sú rôznorodé, akoby som cítil prichádzajúce teplo slnka, cítim vôňu mora, moje pocity mi naznačujú, že niektorí rybári — vidíme čln na vode — už prišli s úlovkom na breh, cítim zmiešanú vôňu krvi a rýb, akoby som pomaly začal aj počuť bijúce vlny mora a zvuk budiaceho sa pobrežia. Môžem tvrdiť, že v mojom prípade Monet dosiahol to, čo asi chcel zachytiť v tomto úžasnom diele.
K označeniu nového štýlu došlo na základe obrazu Moneta. Označenie impresionisti sa neuplatnilo len v prípade francúzskych tvorcov, ale ako jeden z najsilnejších nových umeleckých smerov prenikol aj do svetovej kultúry. 5. Ideový základ impresionizmu

Maliari, vychádzajúci z naturalistickej techniky plein-air, s ťažkosťami a nedostatkom financií bojujúci Monet, Renoir, Degas, Pissaro, Morisot atď. namiesto práce v ateliéroch uprednostnili maľovanie pod voľným nebom. Vyhnali z ríše umenia zaužívané motívy rozprávky, mitológie, dejín, ideový obsah a klasické pravidlá kompozície. Hlásali, že pre maliara môže byť témou každý jav života, miesto kompozície obsadilo zvolenie jedného „výrezu“ prírody. Snaženie, aby — bez akéhokoľvek pridania — zachytili kúsok videnej reality, v koreňoch zmenilo staré chápanie obrazového pojmu.

Maliar, ak chce premeniť prírodnú skutočnosť na umeleckú skutočnosť, nemá maľovať to, čo o veciach vie, ale to a tak, čo a ako vidí. S motívom má zachytiť pohľad, ktorý vníma. Namiesto obsahu myšlienkového tak vnikla nálada – atmosféra. Je však pravdou, že nálada malieb je strhujúca, zdanie je okúzlujúce.

6. Francúzski impresionisti


Paul CÉZANNE (1839-1906)
Narodil sa a zomrel na juhu Francúzska – v Aix-en-Provence. Do roku 1858 študuje v gymnáziu, kde je jeho spolužiakom a priateľom Emil Zola. Po maturite sa zapisuje — na otcovú žiadosť — na právnikcú fakultu, pritom však pokračuje v štúdiu na Škole kreslenia v Aix. V roku 1859 sa presťahoval s rodinou do usadlosti Jas de Bouffan, kde prežíva letné mesiace v kruhu svojej rodiny. Potom, čo jeho otec zistil, že nemá vlohy na to, aby sa uplatnil ako bankár, pustí ho do Paríža (1861).Začína sa venovať maľovaniu naplno v Paríži, avšak ani okolie, ani on sám nie je s prvými prácami spokojný. Povahovo Cézanne stále hľadá sám seba. Stretáva sa s Hortensou Fiquetovou, ktorú si berie za ženu. Jeho hlavná impresionistická tvorba je v období od roku 1874 do roku 1877, a to, keď tvorí v prenajatom ateliéry na Anjouskom nábreží v Paríži. Najznámejšie jeho diela v období jeho impresionistickej tvorby sú: Dom obesenca, Dom doktora Gacheta, Nádrž v Jas de Bouffan, no jeho obraz More v l´Estaque je už komponovaný podľa zásad nového klasicizmu. Cézanne sa zrieka krátkych ťahov, začína maľovať v celkoch, zvýrazňuje objemy, usiluje sa o jednotnú kompozíciu, čím strácajú jeho diela impresionistické znaky. Cézanne zomrel na následky prechladnutia v roku 1906. Aj keď jeho tvorba ku koncu stráca všetky znaky nového umeleckého smeru, je považovaný za jedného najväčšieho impresionistu.

Edgar DEGAS (1834-1917)
Narodil sa a umrel v Paríži. V počiatkoch jeho tvorby sa stretávame s presnou kresbou, čo je vyslovene črtou klasicistického umeleckého smeru — napr. v dielach, ktoré namaľoval na cestách v Spojených štátoch: Nešťastia mesta Orelánu, Bavlnárska spoločnosť v New Orleans. Základy v jeho klasicistickej tvorbe pochádzajú z rodinného zázemia (otec bol bankárom), no neskôr ho jeho prisilná osobnosť a nezávislý duch hnali do tábora revolucionárov. Degas vskutku patrí do impresionizmu, pretože so záľubou zachytáva to, čo je v pohybe chvíľkové, pretože sa usiluje o reálne zobrazenie. Jeho umenie neodmieta klasicizmus, pri tvorbe nedelí farby až do takej atmosféry, ako iný impresionisti, zachováva si pevnosť a presné vymedzenie hraníc.

Degas má isté rozpory s Monetom, Sisleyom a Pissarom, no nestavia sa proti novej škole, len ju — tak ako Cézanne — chce doplniť. V počiatkoch teda ho môžem nazvať „tradičným umelcom“, no na jeho tvorbu začína vplývať naturalizmus, a práve to z neho urobí jedného z najsmelších novátorov v zobrazení moderného života. Veľmi rád vyberá tematiku zo života, portréty rodiny a dostihy – napr. v dielach: Na dostihoch, Absint, Carlo Pellegrini, Ležiaca žena atď. V jeho diele možno vidieť predzvesť nových členení priestoru a zorných uhlov, ktoré využíva neskôr fotografia a film. Na sklonku života obľúbi uhoľ, ktorý často dopĺňa pastelom. I keď jeho dielo nezavážilo natoľko ako Cézannovo, aj Degas je pre dejiny impresionizmu nenahraditeľný. Édouard MANET (1832-1883)
Narodil sa a umrel v Paríži. Je umelcom, ktorého dávajú do súvisu so vznikom impresionizmu. V jeho tvorbe sa začínajú spájať znaky klasického princípu so záľubou voľnosti, tým prijal zložité poslanie: spájať minulosť a budúcnosť. Prináša záľubu voľnosti, zhodnú dozaista s dobovými úsiliami, ktorá sa však ešte do dôsledkov nepripúšťala. V jeho prvých dielach sa stretávame so smelými ťahmi, jasnými farbami a veľkými výraznými plochami rovnomerných tónov — narp. v obraze Španielskeho gitaristu —, tieto znaky sú dôsledkom obdivu k Tintorettovi, Tizianovi a Veláquezovi. Veľké pohoršenie prináša jeho obraz Raňajky v tráve – zobrazuje nahú ženu sediacu na tráve medzi mladými mužmi oblečenými v dobových oblekoch. Po vystavení tohto obrazu — ako hneď od začiatkov — Manet prekvapuje kritikov. Odmietnutie konvencií a nenútenosť v použití prostriedkov z neho robí vodcu mladých maliarov. Ďalší útok na tradičné pravidlá maliarskej tvorby prináša jeho obraz Olympia. Toto dielo uráža obecenstvo svojou kompozíciou. Jeden z kritikov o obraze hovorí: „Kto je tá odaliska so žltým bruchom, modelka hodná opovrhnutia, ktorú ktovie kde našiel a ktorá si nárokuje predstavovať Olympiu? Olympiu? Ktorú Olympiu? Akiste kurtizánu. Pánu Manetovi nebudú vyčítať, že idealizuje neviestky, keď z nich robí nehanebnice.“ (4) Manet sa vo svojej tvorbe nevyhýbal príbehu (napr. Únik Henriho de Rochefort), ani ho nedomietal, čo potom začal robiť impresionizmus. Maliari o niekoľko rokov mladší od Maneta ktorí zanedlho vytvorili impresionizmus, správne odhadli význam jeho výskumov a uznali ho za staršieho druha, za ktorým môžu ísť, aby maliarstvo omladili. Manet im ukázal príklad mladistvej odvahy a našiel u nich, v ich zanietení za jasnú farbu, popud a prameň novej inšpirácie.

Claude MONET (1840-1926)
Narodil sa v Paríži, zomrel v Giverny.

Monetovo dielo má význam symbolu. Môžem však tvrdiť, že práve on bol najimpresionistickejším z impresionistov. Ako som už uviedol, jeho obraz Impresia, vychádzajúce slnko podnietilo k označeniu nového umeleckého smeru. Revolučným činom tej doby bola vôľa tlmočenia v maľbe skôr vlastného citu, ako určitej krajiny. V počiatkoch svojej tvorby pracuje v ateliéry, kde stretáva Renoira, Bazilla a Sisleya. Spojenie týchto významných maliarov prináša, že zakrátko začínajú podkopávať tradičné pravidlá maliarstva. V tomto období robí Monet figurálne maľby: Camilin portrét, Ženy v záhrade a Raňajky v interiéri. V neskoršom období maľuje takmer výlučne krajiny a najčastejšie také, do ktorých voda prináša meniaci prvok. Zisťuje, že krajina sa mení, že nestačí zachytiť to, ako sa chveje svetlo, ako sa zrkadlí voda, ako priesvitná je atmosféra, ale chce zachytiť meniacu sa farebnosť v hmle, na úsvit a v rôznych ročných obdobiach. Začína sa orientovať na maľovanie krajiny, kde voda prináša meniaci prvok: Holandsko, Anglicko, Benátky, seinske brehy a Lamanšské prístavy. Vrcholom jeho tvorby sú obrazy, kde zachytáva tú istú krajinu v rozličných časových a ročných obdobiach – napríklad pohľady na Stanicu Saint-Lazare, Rouenskú katedrálu, Pukanie ľadov, Topole na brehu Epte. Monetovej tvorbe naozaj blízky je iba Sisley a Pissaro, no jeho jedinečnosť spočíva v úspešnom tlmočení poetického charakteru vlhkej atmosféry. Moneta môžeme nazvať jedným najvýznamnejším — možno aj najväčším — impresionistom.

Camille PISSARRO (1830-1903)
Narodil sa na Antilách, umrel v Paríži. Bol synom Francúza a kreolky a iba po dlhých bojoch mu dovolili ísť do Paríža, vtedy už mal dvadsaťpäť rokov. Pissarro je maliar, ktorý sa najviac priblížil k prírode. Celý život zachytával svoje dojmy, ktorým dospel pri pozorovaní rozmanitých prejavov prírody. Začal pracovať pod dohľadom Corota, no keď sa pripojil k mladým umelcom združeným okolo Maneta, starý učiteľ sa ho zriekol. Pissarro prešiel rozličnými fázami vývoja, v jeho počiatkoch sa stretávame s vplyvom Corota a Courbeta. Neskôr sa začína vyjasňovať farebnosť v jeho dielach. K rozhodujúcemu kroku prichádza po roku 1870, keď bol v londýnskom exile (utiekol pred povolávacím rozkazom). Vrcholom jeho impresionistickej tvorby je obdobie v rokoch 1870 až 1880. Jeho tvorba sa v tomto období vyznačuje farebnými objavmi, samo svetlo sa stáva „námetom“, hlavným činiteľom na obraze.

Vábia ho zlatisté a striebristé efekty, zelené a krehké lístie, rozkvitnuté stromy, obilné polia, potoky a barančeky na oblohe. Krásne zachytenie krajiny môžeme vidieť v jeho obraze Vchod do dediny. Pissarro v obraze Trieda opery zachytáva moment zo života mesta, tu už odstupuje od silnej prezentácii svetelných efektov, používa pastelové farby. Pissarro zasvätil posledné roky života hľadaniu novej slobody prejavu. Na základe impresionistickej a divizionistickej skúsenosti sa dopracoval k jemnému a dôkladnému umeniu, k istej kresbe a k dôkladnému umeniu.

Auguste RENOIR (1841-1919)
Narodil sa v Limoges, umrel v Cagnes. Renoir patril v počiatkoch k hlavným tvorcom nového umeleckého smeru, no prekonal ho. Pripájal s ku skupine umelcov, ktorí videli v maliarstve akúsi zmyselnú oslavu ženy. Živí sa maľovaním kytičiek kvetov na porcelánové taniere, no keď si našporí peniaze stáva sa žiakom. Renoir, ako aj mnohí jeho rovesníci, prichádza do Gleyrovho ateliéru, kde sa stretáva so skupinou impresionistov. V jeho prvých dielach je zjavný vplyv Courbeta (Sisleyova domácnosť, Kúpajúca sa žena s pinčlíkom). Styky s Monetom ho vedú k uplatneniu techniky delenia ťahu farieb, čo je jedným z výdobytkov impresionizmu, tak vznikajú dve prekvapujúce verzie obrazu La Gernouillere. Zároveň v tomto období tvorí krásne diela Le Moulin de la Galette, Hojdačku, alebo Cestu vedúcu cez lúky. Renoir uprednostňuje pred námetmi krajiny kompozície a portréty. Oslavuje ľudovú veselosť krčiem, venuje sa vysokej parížskej spoločnosti a vytvára niektoré z najnádhernejších obrazov, čo nám ostalo z tohto obdobia: sú to portréty Rodina Henriotova, Jeanne Samary, Parni Charpentierová s dcérami. Renoirovo vlastné impresionistické obdobie končí s dielom Raňajky veslárov, tj. v leter roku 1880. Znepokojuje ho smerovanie impresionizmu, preto — ako Cézanne — sa vracia ku klasickej tradícii. Rozhodne však, či už maľoval zábavu alebo robil portréty, prejavovala sa v jeho tvorbe silná vlastná citlivosť a vernosť citovej atmosféry.

Alfred SISLEY (1839-1899)
Narodil sa v Paríži, umrel v Morete. Sisley spolu s Monetom je predstaviteľom naozaj čistého impresionizmu. Okrem počiatkov výlučne sa venoval maľovaniu krajiny, jeho dielo až do konca života neprechádza veľkými zmenami. V jeho prvých známych dielach maľoval v základných farbách Corotových a Courbetových, čo aj naznačuje smerovanie jeho umenia. Sisleyovo umenie sa výlučne obmedzuje na maľovanie krajiny, vábi ho seinske údolie a predovšetkým fontainebleauská oblasť, a stáva sa jej najautentickejším maliarom.

Vedel úžasne a takisto citlivo ako Monet zobraziť chvejúce sa lístie alebo atmosféru vody, ale zároveň lepšie než Monet vedel zachovať štruktúru krajiny, nezredukovať ju na svetelné účinky menlivých farieb. V jeho tvorbe sú tvary vždy pevné, nerozplývajú sa v atmosfére — strom je strom, dom je dom. Túto pevnosť tvarov vidíme krásne zachycuje v obraze Povodeň v Port-Marly. Jemnosť a nežnosť jeho umenia mu umožní nesmierne poeticky a pôvabne zobraziť pokojný a malebný život v meste Moret, kde žije od roku 1879. Síce Sisley mal podobný osud ako ostatní impresionisti, jeho život uplynul bez veľkých dobrodružstiev, možno aj preto bol skromný v túžbach, vytrvalý v presvedčení zostal verný sám sebe, svojim priateľom a impresionizmu.

7. Záver

Ak skúmame obdobie druhej polovice 19. storočia, môžeme dospieť k názoru, že impresionizmus nie je zoskupenie vo forme školy, založenej na programe, so vzťahmi učiteľa a žiakov, ako iné umelecké smery, je to výnimočná zhoda vkusu, živá skúsenosť, chvíľa spriatelenia mladých umelcov, ktorí sú bohatí na pocity, objavujú svet a zisťujú, že je dosť priestranný, dosť nový a dosť farebný. Toto obdobie hľadania oslobodenia vlastnej osobnosti umelcov je charakteristické pre roky 1860 až 1900, označované ako impresionistické obdobie. Musím však podotknúť, že bez spojenia týchto géniov by pravdepodobne impresionizmus neprekročil tradičné zákony maliarstva a nakoniec by nezožal žiadne úspechy — ľudstvo by bolo chudobnejšie o tú krásu, ktorú môžeme nájsť v dielach týchto géniov.


Poznámky:

1) Ilustrovaný encyklopedický slovník, I. diel (a-i) — Zpracoval kolektiv autorů Encyklopedického institutu československé akademie věd, Nakladatelství československé akademie věd, Praha 1980 — strana 920.

2) Příruční slovník naučný, II. Díl (G-L) — Hlavní redaktor: akademik Vladimír Procházka, Nakladatelství československé akademie věd, Praha 1963 — strana 239.

3) Dejiny umenia 4. — Michail V. Alpatov, Tatran 1978 — strana 137.

4) Slovník západoeurópskeho maliarstva 20. storočia —Fernand Hazan, preklad Soňa Hollá, Tatran, Bratislava 1973 — 213, 214. Použitá literatúra:

1. Ilustrovaný encyklopedický slovník, I. diel (a-i) — Zpracoval kolektiv autorů Encyklopedického institutu československé akademie věd, Nakladatelství československé akademie věd, Praha, 1980

2. Příruční slovník naučný, II. Díl (G-L) — Hlavní redaktor: akademik Vladimír Procházka, Nakladatelství československé akademie věd, Praha, 1963

3. Dejiny umenia 4. — Michail V. Alpatov, Tatran 1978

4. Slovník západoeurópskeho maliarstva 20. storočia —Fernand Hazan, preklad Soňa Hollá, Tatran, Bratislava, 1973.