Protestantizmus

Dnes ho predstavuje súhrn viacerých samostatných protestantských smerov, ktorých vznik je spojený s reformáciou, širokým protikatolíckym hnutím v Európe v 16. storočí. Nekládla si za cieľ katolícku cirkev odstrániť, ale iba " zlepšiť" ,reformovať ju. Protestantizmus prijíma všeobecné kresťanské predstavy o existencii boha, jeho trojjedinosti, o nesmrteľnosti duše, o raji a pekle (odmieta však kat. očistec), o zjavení a pod. Zároveň vyzdvihol tri nové princípy: spásu osobnou vierou, odstránenie rozdielu medzi duchovnými a laikmi (ruší sa cirkevná hierarchia) a výhradnú autoritu biblie. Duchovní v protestantizme nemá právo napr. individuálne spovedať a odpúšťať hriechy. V protest nejestvuje celibát, kláštory a rehoľníctvo. Zo sviatostí zachováva len krst a prijímanie, odmieta uctievanie relikvií a obrazov svätých. Bohoslužby sú veľmi zjednodušené, redukujú sa na kázeň, spoločné modlitby a spievanie žalmov v národnej reči. Biblia sa pokladá za jediný zdroj vierouky, je prekladaná do národného jazyka a jej štúdium je základnou povinnosťou každého veriaceho. Prvotnými formami protest. boli: luteránstvo, zwilingliánstvo, kalvinizmus, unitárstvo, sociniáni, anabaptisti, anglikánstvo. Neskôr vzniklo mnoho prúdov známych ako "neskorý protest. " : baptizmus, metodisti, kvakeri, adventisti. Formovanie väčšiny týchto smerov prebiehalo v mene "náboženskej renesancie", návratu k ideám ranného kresťanstva. V súčasnosti je protestantizmus najviac rozšírený v škandinávskych krajinách, USA, Nemecku, VB, Holandsku, Kanade a Švajčiarsku.

Martin Luther a jeho reformácia: Narodil sa 10. novembra roku 1483 a zomrel v roku 1546 v Nemeckom meste Eislebene. Pochádzal z drobného meštianstva, študoval právo na univerzite v Erfurte, potom vstúpil do augustiánskeho kláštora. Ako doktor teológie sa stal r. 1512 profesorom na univerzite vo Wittenbergu. Výčitkami svedomia a v strachu o spásu svojej duše dospel k presvedčeniu , že len viera robí človeka spravodlivým a na zmazanie hriechov a zaručenie spásy dobré skutky nestačia. Jeho roztržku s rímskou cirkvou vyvolal spor o odpustky. Vtedajší pápež Lev X. sa rozhodol platiť stavbu Baziliky sv. Petra zvýšením predaja odpustkov, ktorý sa ponášal na ozajstný obchod. Preto dňa 31. októbra 1517 vyvesil Luther na chrámové dvere vo Wittenbergu 95 článkov, v ktorých vyslovil námietky proti hodnote odpustkov a ich predaj označil za škandalózny. Šľachtici a nemeckí humanisti stáli za ním.

Aj napriek pápežovým napomenutiam Luther svoje tézy neodvolal. Preto ho v roku 1520 vyobcovali z cirkvi a bulu, ktorou ho exkomunikovali, verejne spálil. Po tomto čine ho v roku 1521 predvolali pred ríšsky snem zvolaný cisárom Karolom V. do Wormsu, on však neustúpil od svojho presvedčenia a dal sa pod ochranu Fridricha Saského.
Lutherovo učenie sformuloval jeho žiak a najvernejší spolupracovník Melanchton v Augsburskom vierovyznaní (1530). Môžeme ho zhrnúť takto: iba viera robí človeka spravodlivým, Písmo sväté je jediným zdrojom viery, každý veriaci si ho môže slobodne sám vykladať, krst a sviatosť oltárna sú jediné sviatosti hodné, aby sa zachovali, uctievanie Panny Márie a svätých sa musí zrušiť, očistec nejestvuje, kňazi nemusia žiť v celibáte, rehoľné rády nemajú opodstatnenie.

Citát: "Nemôžem a nechcem nič odvolať, lebo je nebezpečné a nehodné konať proti vlastnému svedomiu. Tu stojím, inak nemôžem. Tak mi Pán Boh pomáhaj!"
"Neverím pápežovi ani koncilom. Vedie ma Písmo; moje svedomie je zajatcom Božích slov.. Nemôžem inak.", to povedal pred ríšskym koncilom vo Wormse. "Len preto, že tento brat osamotený so svojím bludom bojuje proti celému kresťanstvu, ako keby sa všetci kresťania teraz i pred tisíc rokmi boli mýlili, nemôžeme sa vzdať katolíckej viery. Som odhodlaný všetko staviť na to, aby sa toto bezbožné vypočúvanie už ďalej nerozširovalo, svoje kráľovstvá, svoje cisárstvo, telo a život. Dokonca svoju dušu. Lebo bola by to hanba pre vás a pre nás, členov ušľachtilého germánskeho národa, keby sa za našich čias a pre našu nedbanlivosť dostal do sŕdc ľudí čo i len náznak kacírstva, krivdy spôsobenej kresťanskému náboženstvu.", cisárova odpoveď na sneme vo Wormse. Kalvinizmus: Francúzs Ján Kalvín (1509-1564) sa pripojil k Lutherovým myšlienkam. Bol spoluzakladateľ protestantizmu. Kalvín, pôvodne katolík, študoval teológiu, filozofiu a právo na univerzitách v Paríži, Orléanse a v Bourges. K protestantom sa pripojil v roku 1533, pretože ho nadchla jasnosť a prísnosť reformácie, ktorá ho aj inšpirovala k písaniu. V Ženeve vydal po latinsky svoje majstrovské dielo Zásady kresťanského náboženstva. Toto teologické dielo je výkladom protestantskej viery a obracia sa k širokému publiku.

Dva razy ho verejne spálili pred chrámom v Notre-Dame v Paríži.
Kalvínove názory sú plodom logického a racionálneho ducha, odlišného od Lutherovho:
· Biblia sa ako prameň viery musí prísne zachovávať
· Krst a prijímanie sú jediné uznávané sviatosti, prítomnosť Krista v oltárnej sviatosti je len duchovná
· Učenie o predurčení, načrtnuté Lutherom, sa prísne vymedzuje. Každý človek, ktorému sa to Boh rozhodne preukázať, sa stáva spravodlivým z viery. Spása závisí od nemeniteľného rozhodnutia Boha, ktorý "jedných predurčuje na večný život druhých na večné zatratenie".
· Hoci ľudské činy nemôžu zmeniť Božské rozhodnutie, Kalvín odporúča vykonávať dobré skutky a slepo dôverovať Bohu.

Kalvínska cirkev sa riadi podľa demokratických zásad: pastorov ustanovujú veriaci a hierarchia ja odstránená. Cirkev je úzko spätá so štátom.
Tieto cirkevné predpisy urobili zo Ženevy Rím kalvinizmu - v meste vznikla teokratická spoločnosť vedená cirkevným konzistóriom, prostredníctvom ktorého Kalvín nastolil vládu krutej netolerantnosti. Zakázali sa všetky svetské radovánky ako prejavy diabla, neúprosne sa dodržiavala morálka. Kalvín prenasledoval každého, kto sa postavil proti jeho pravovernosti, katolíka i protestanta. Citát: "Teda hovoríme (...), že Boh raz ustanovil svojím večným a nemenným súdom tých, ktorých chce spasiť, alebo odsúdiť na zatratenie. Hovoríme, že tento súd, pokiaľ ide o vyvolených, sa odvoláva na jeho milosrdenstvo bez akéhokoľvek zreteľa na ľudskú dôstojnosť: naopak, že prístup k večnej blaženosti je odmietnutý všetkým tým, ktorých chce odsúdiť na večné preklatie: a že sa to deje jeho tajným a nepochopiteľným rozhodnutím, hoci je spravodlivý a nestranný (...). Nedbám tu na mnohé chiméry, ktoré si viacerí vymysleli, aby zvrátili predurčenie. (...) Lebo (veľa ľudí) sa domnieva, že Boh si spomedzi nich vyberá toho či onoho podľa toho, aké zásluhy budú mať. Tak ako si zvolí tých, s ktorými neráta, že sú hodní jeho milosti; aj tých, o ktorých vie, že majú zaručený sklon k zlomyseľnosti a neznabožstvu, a necháva ich v odsúdení." Z diela Zásady kresťanského náboženstva.

Zwingliho učenie: Kým Luther uskutočňoval reformáciu v Nemecku, podobné učenie hlásal vo Švajčiarsku Ulrich Zwingli (1484-1531). Jeho učenie spočíva v slobodnom výklade Biblie a v popretí moci cirkvi. Odmietal prítomnosť Krista v sviatosti oltárnej a hovoril o neopodstatnenosti Božej milosti udeľovanej iba vyvoleným. V roku 1815 začal kázať v Zürichu a presvedčil najvplyvnejšiu časť mešťanov. Zürišská rada v roku 1523 prijala jeho reformu, ktorá sa šírila ďalej do Bazileja a Bernu.

Avšak päť katolíckych kantonov zorganizovalo pod vedením Luzernu Kresťanskú ligu, ktorá zvíťazila nad protestantmi v bitke pri Kappeli (1531), kde Zwingli zahynul.
Anabaptisti (novokrstenci): Stúpenci hnutia, ktoré vzniklo v období reformácie vo Švajčiarsku a Nemecku. Hlásali slobodu vyznania, aby sa tak vytvorila slobodná cirkev, do záležitostí ktorej by nezasahoval štát. V súvislosti s tým krstili až dospelých. Odmietali cirkevnú hierarchiu, hlásali odluku cirkvi od štátu a náboženskú slobodu osobnosti. Za základ viery pokladali bibliu. Boli prenasledovaní, príslušnosť k anabaptizmu sa trestala smrťou.

Anglikánska cirkev: Je to štátna cirkev v Anglicku, ktorá vznikla v období reformácie. Spája katolícku dogmu o spasiteľskej moci cirkvi s protestantským učením o spasení prostredníctvom osobnej viery v boha. Je bližšia kat. cirkvi ako iné protest. cirkvi. Obradová stránka katolicizmu sa takmer vôbec nereformovala. Hlavou ang. cirkvi je kráľ, ktorý vymenúva biskupov. Najprednejším biskupom je arcibiskup canterburský. V ang. cirkvi existujú 3 hl. prúdy: "vysoká ", ktorá je katolicizmu najbližšia, "nízka" - blízka puritanizmu a "široká"- vedúci prúd v ang. cirkvi, usilujúci sa zjednotiť všetky kresťanské prúdy.

Neskorý protestantizmus:

Baptizmus: Vznikol začiatkom 17. storočia ako protestantská sekta. Jeho zakladateľmi boli Angličania, ktorí ušli do Holandska pred prenasledovaním anglikánskou cirkvou. Ideológia ranného baptizmu vyjadrovala snahy o náboženskú slobodu, náboženskú toleranciu a odluky cirkvi od štátu. Za jediný prameň vierouky pokladá bibliu. Časť baptistov, ktorá vychádza z tradícií kalvinizmu, predpokladá, že ešte pred stvorením sveta predurčil boh niektorých ľudí na spasenie, iných na záhubu - osobitní baptisti. Neuznáva svätých, relikvie, obrazy svätých, rehole, sviatosti. Uznáva len tie sviatky, ktoré sú podľa evanjelií späté so životom Krista. Náboženské obce riadi volený presbyter a rada.

Metodisti: Stúpenci jedného z protestantských smerov, ktorý vznikol ako obrodné hnutie v rámci anglikánskej cirkvi. John Wesley založil neveľký krúžok, ktorého členovia sa vyznačovali mimoriadnou náboženskou horlivosťou, vytrvalosťou a metodickosťou pri štúdiu biblie a praktickom dodržiavaní evanjelia. Cieľom bolo reformovať anglikánsku cirkev a zvýšiť záujem o náboženstvo. Hlavnú pozornosť venovali kazateľskej činnosti. Hnutie sa veľmi rozšírilo v Anglicku a jeho kolóniách vďaka putovným kazateľom.

Kvakeri: Protestantská sekta, ktorá vznikla v 17. storočí v Anglicku. Jej zakladateľom bol remeselník George Fox.

Zvláštnosťou vierouky je téza, že pravdivosť viery sa neprejavuje v tom či onom cirkevnom učení, ale v akomsi akte "osvietenia svätým duchom, vnútorným svetlom", ktoré svedčí o večnej prítomnosti Krista v každom veriacom a ukazuje cestu k mravnej dokonalosti. Za jediný a absolútny prameň viery pokladajú Písmo sväté. V súlade s uznaním "osvietenia" nie sú v miestnostiach, kde sa modlia nijaké náboženské predmety. Odmietajú duchovenstvo a hlásajú rovnosť všetkých členov obce. Ich morálne zásady vyžadujú absolútnu čestnosť vo vzájomných vzťahoch, povinnosť pracovať, prísne zachovávať manželské vzťahy, úctu k starším atď. Adventisti: Stúpenci kresťanského prúdu, ktorý vznikol v prvej pol. 19. storočí v USA. Jeho zakladateľom je William Miller. Toto hnutie sa rozpadlo na niekoľko vrstiev, najväčšou sú adventisti siedmeho dňa. Základom ich učenia je viera v blízky druhý príchod Krista, v posledný súd a v Kristovo tisícročné kráľovstvo pre spravodlivých. Adventisti popierajú nesmrteľnosť duše, tvrdia, že duša umiera spolu s telom a že bude vzkriesená v deň Kristovho príchodu. Pozemský život človeka má byť prípravou na tento deň. Pre adventistov je povinné zachovávať biblické prikázania a odovzdávať cirkvi desatinu vlastného príjmu.

Mormóni: Oficálny názov je: "Cirkev Ježiša Krista svätých posledných dní", ktorá vznikla v USA r. 1830. Jej zakladateľom bol John Smith, ktorý mal ako malý chlapec veľa zjavení. Aniel Moroni sa mu vraj zjavil a povedal mu, kde sú uložené zlaté dosky popísané egyptským písmom. Ako 22-ročný ich našiel a pomocou zázračných prorockých okuliarov (ktoré našiel spolu s doskami) sa mu podarilo text rozlúštiť. Onedlho vydal preklad v angličtine pod názvom Kniha Mormon. Mormónske vierovyznanie sa zakladá na Mormonovej knihe (Mormon - posledný z izraelských prorokov) a na prorokových zjaveniach. V r. 1843 vyhlásili mnohoženstvo (ktoré bolo spočiatku podmienkou pre spasenie), ale neskôr bolo zrušené. Mormóni očakávajú skorý koniec sveta, posledný boj so satanom. Pokladajú sa za vybraný národ Izraela, k iným cirkviam majú nepriateľský vzťah. Na čele cirkvi je prezident, ktorý sa pokladá za proroka.

Svedkovia Jehovovi: Extrémna náboženská organizácia vyvíjajúca sa od sekty k cirkvi, ktorá vznikla začiatkom 70.-tych rokov v USA ako vetva adventizmu. Organizácia je prísne centralizovaná s ústredím v Brooklyne. Vydávajú vlastné časopisy, prispôsobené preklady biblie, knihy a brožúry v mnohých jazykoch. Vierouka popiera " trojjedinosť " boha, boh je len jeden - starozákonný Jehova (Jahve), Kristus- vykupiteľ ľudstva - je prvorodeným synom božím, duch svätý nie je božská osoba, len účinná sila Jehovu.

Veria v satana a démonov - pôvodcov všetkého zla, ale odmietajú peklo, nesmrteľnosť duše, uctievanie náboženských symbolov a svätých, zakazujú používať krv, vyhýbajú sa akejkoľvek pokrokovej spoločenskej činnosti.