Vianoce

K najbohatším, najzaujímavejším sviatkom patria Vianoce. Vo vývojovo i funkčne širokej palete obradov nachádzame najstaršie prvky solárneho kultu. Zvyky spojené s vítaním znovu sa rodiaceho slnka boli v tradícii európskych národov natoľko zakorenené, že vo 4. storočí Cirkev presunula výročný deň narodenia Ježiša Krista na 25. december, ktorý bol dovtedy oslavovaný ako deň renesancie slnka. V priebehu storočí nastala zmena v tom zmysle, že v predstavách ľudu nebolo centrálnou udalosťou znovuzrodenie slnka, ale Kristovo narodenie. V konečnom dôsledku znamenali kresťanské legendy o narodení Ježiša Krista obohatenie staršej tradície o nový motív, no aj keď nepriamo, v to výdatnejšie prispeli k jej životnosti.
Podľa starorímskeho vzoru trvali niekoľko dní a začínali sa v predvečer hlavného sviatku, na takzvanú vigíliu, aj Vianoce trvali oficiálne od 24. do 27. decembra a v tom rozsahu prešli aj do kresťanského kalendára.
Predstavitelia Cirkvi logicky usúdili, že ak sa kresťanský letopočet začína Kristovým narodením, deň, ktorý bol určený za výročie jeho narodenia, by mal byť súčasne Novým rokom.
V Uhorsku bol už v 15. storočí určený Nový rok na 1. január.
Oficiálny termín Nového roku bol ďalším významným faktorom, ktorý priamo ovplyvňoval charakter zvykov vianočného a povianočného obdobia. Zavedenie kalendára umožnilo presnú fixáciu sviatkov.
Ustanovenie Nového roka na Vianoce, prípadne na 1. január, bolo popudom k pomalému presúvaniu agrárnych zvykov jarného novoročia na novoročie zimné. Pre človeka dávnejších období nebolo totiž mysliteľné začínať akúkoľvek novú etapu, aby sa pritom neusiloval zabezpečiť magickými úkonmi jej pozitívny priebeh, pravda, podľa svojich vedomostí a predstáv. O to väčšie úsilie vyvinul, keď išlo o také významné obdobie, ako bol celý ďalší rok.
Početné obrady a zvyky jednoducho prešli z jarného novoročia do zimného, ďalšie sa postupne dotvárali, obohacovali sa o impulzy, ktoré vychádzali z vlastného prostredia, ako aj z iných sociálnych vrstiev a regiónov.
Slnovrat v spojení s novoročím bol z hľadiska duchovnej kultúry najvýznamnejším obdobím roka. Príkazy a zákazy, ktoré sa k nemu viazali, boli odôvodňované síce racionálne, no mnohé z nich z praktického hľadiska pozitívne. Predovšetkým všetko v domácnosti muselo byť cez sviatky čisté a na svojom mieste.

Ženy museli posledný týždeň pred Vianocami vrátiť požičané predmety, všetko oprať, vyčistiť a prácu si zadeliť tak, aby na sviatky bolo šatstvo a bielizeň vyžehlené a uložené.
Prikazovala im to poverová predstava, podľa ktorej ak cez Vianoce visí v dome kožuch, bude hynúť dobytok, ak však šaty, do roka zomrel ten, komu patria. Ohľad na zdravie členov rodiny si vynucoval dôkladné vyčistenie riadu, nábytku, stien a vôbec celého interiéru. Praslicu s vretenami vyniesli na povalu alebo iné málo obývané miesto, pretože žena, ktorá by sa od Vianoc do Troch kráľov pozrela na vreteno, trpela by na pichanie v boku. Magický zákaz do Troch kráľov priasť, tkať, šiť, prať zabezpečoval ženám odpočinok bez toho, aby im mohol niekto vyčítať, že leňošia. Rovnako muži narúbali dostatok dreva, dobytku vymenili podstielku, pripravili krmivo, vykonali všetky práce, ktoré bolo možné urobiť s viacdenným predstihom.