Židovské náboženstvo
Židovské náboženstvo, judaizmus : Monoteistické náboženstvo vytvorené behom 1.tisícročia pred naším letopočtom Palestínskymi židmi. Je to jedno z hlavných svetových náboženstiev. Pretože božský rád je sprostredkovaný hebrejským zákonodarcom a prorokom Mojžišom prijatím zákonov na hore Sinej, nazýva sa aj mojžiským náboženstvom. Pramene židovského náboženstva tvoria Starý zákon, tóra a neskôr talmut. Tóra je päť kníh mojžišových, ktorá je prečítana pri náboženských obradoch (bohoslužbách) v synagógach. Tóra nie je historicky jednoliaty celok. Literárnohistorická kritika všetkých piatich kníh (Genesis, Exodus, Leviticus, Numeri, Deuteronomium) dokázala, že súčasný komplet vznikala zo starších textov (asi 13.-6. storočie pr.n.l.) pripisovaných tradícii Mojžišovi (odtiaľ Mojžišov zákon) v priebehu piatich storočí (asi do 5. storočia pr.n.l.) spoločne s textom šiestej knihy starého zákona, knihy Jozue.

V súvislosti s tým sa hovorí o tzv. šiestich knihách, respektíve o šestikniží. V 10.-9.storočí pr.n.l. vznikol v Judei text znamy dnes pod názvom Jahvist. Charakteristickým znakom tejto časti šestiknižia je, že boh tu vystupuje ako Jahve a v náboženskej skratke vyjadruje ideologické i politické záujmy južných území palestíny (judsko, judské kráľovstvo). Prakticky súčasne, respektíve o niekoľko desaťročí neskôr vznikol v severnej časti zeme text známy ako Elohist, v ktorom sa hovorí o bohu v množnom čísle (Elohim) a len odráža podmienky a Záujmy Izraelského kráľovstva. V 7.storočí pred naším letopočtom vznikla tretia verzia textu, ktorý sa stal súčasťou tóry pod názvom Deuteronium. Prevdepodobne v období babylónskeho zajatia či bezprostredne po ňom vznikli texty tvoriace takzvaný kňažský kódex. Okolo roku 444 pred naším letopočtom Ezdráš tieto pramene usporiadal a na širokom ľudovom zhromaždení vyhlásil obnovu platnosti zákazov a predpisov obsiahnutých v starozákonných knihách, čím de facto nábožensky reglementoval platnosť tóry.

Charakteristickým znakom židovského náboženstva je viera v jednotnosť, jedinečnosť, a výlučnosť Boha Jahva, ktorý si zvolil židov za svoj vyvolený národ, skrze ktorého zriadil mesianistické kráľovstvo božie, ríšu mieru, ktorá má pojať novú historickú epochu. Predstavy o výnimočnosti a o zvláštnom mesianistickom polslaní Židov, ktoré sa od konca 19. storočia staly súčasťou ideológie sionizmu, sú úzko späté s monoteistickou centralizáciou a absolutizáciou univerzálnej (t.j. v náboženskom zmysle neobmedzené) božskej sily v kulte pôvodného kmeňového božstva Jahva, ktorého meno symbolizujúce náboženskú ideu všadeprenikajúcej božej zvrchovanosti bolo v dôsledku tabuzaicii nahradzované opisnými tvarmi (Adenai).

Medzi vyvoleným národom Židov a Jahvem platí zmluva zaväzujúca Židov neuctievať iného boha a dávajúci im za to vládu nad Palestínou. Základným symbolom tejto zmluvy je rituálna obriezka. Život národa i jednotlivcov sa riadi presnými predpismi (tóra) a neskôr tradíciou (talmud), a to často až do najmenších podrobností (kasuistika). Židovské obce riadia kňazi, rabíni, ktorí sú zároveň knižničnými učencami. Náboženský kult je obmedzený na čítanie a výklad Tóry a modlidieb. Sústreďuje sa na zhromaždenie v synagóge v deň Sabatu (židovské soboty) a prostredníctvom rôznych obradov smeruje k získaniu milosti boha Jahva a k plneniu jeho prikázaní. Rituály židovského náboženstva tvorí modlidba, mezuza a cicit, kapores, lulav a tašlich, košer a trefje, obriezka a rituálne očisty. Vedľa modlidby,, postavenej v náboženskej rovinena predpoklade neobmedzenej sily slova, predpisujú židovský duchovný veriacim umiestňovať určitým spôsobom mezuzu (pergament s dvoma pasážami z Deuteronomia, pripevňovaný v púzdre na dverách) a nosiť cicit (amulet v podobe strapca na modrej tkanici , zavesený pod vrchným odevom).

Kapores (Zmierovacia obeť konaná v predvečer sviatku súdneho dňa), Luval (rituálny obrad s palmovou ratolesťou konaná v dňoch sviatku stánkov) a tašlich (magický obrad konaný v deň židovského nového roka – roš-hašana) predstavujú rituály naväzujúce svojou podstatou na obrady starovekého judaizmu. Rituálne triedenie potravín na košer a trefje odráža náboženský systém príkazov a zákazov vychádzajúcich z tradícii konzervatívneho náboženského systému. Prastarý a nielen židovský obrad obriezky bol vykladaný ako výraz „znamenie zákona“ a prináležitosti k náboženstvu Jahva až v období triednej spoločnosti. Rovnaký vývoj možno zaznamenať aj u rituálnych očistách (modlidby doprevádzané umývaním rúk v špecialnom bazéne s dažďovou alebo pramenitou vodou), vychádzajúcich pravdepodobne zo životodárnej schopnosti vody vytvarajúci predstavu jej posvätnosti. Systém rituálov židovského náboženstva je zviazaný so židovskými sviatkami , ktoré sú usporiadané podľa lunárného kalendára, takže sú to sviatky pohyblivé. V ich obsahu a charaktere sa odráža historicky veľmi vzdialená štruktúra života kmeňa, rodu či patriachálnej rodiny, orientovaná v období otrokárskeho štátu na centralizovaný kult boha Jahve.

Najdôležitejšie miesto medzi židovskými sviatkami zaujíma sviatok pesach, ďalej šavout, sviatok stánkov a sviatok súdneho dňa s predchádzajúcim dňom nového roku (roš- hašana). Dôležitú rolu v židovskom kulte hrajú posty, oslobodzujúce údajne človeka od jeho existenčných pút a zbližujú ho s Bohom. –Židovské náboženstvo sa v dôsledku svojej vyhradenej orienácie na zákony vyznačuje silným etickým a právnym akcentom. Je jedným z mála náboženstiev, ktoré sa uchovalo zo stredovekej doby (ortodoxný judaizmus). V náboženských dejinách ľudstva zohralo židovské náboženstvo dôležitú úlohu. Už za existencie židovského štátu sa vytvorili početné centrá židov v diaspóre, čím sa po dobytí Jeruzalemu rozšírila na pobrežie stredozemného mora, Pyrenejského poloostrova, v severnej Afrike a aj v západnej Európe. Medzi vstúpencami židovského náboženstva vznikali početné sekty a šírilo sa mystické učenie, čím (spolu s prúdom ortodoxného Judaizmu) výrazne ovplyvnili vznik a formovanie kresťanstva. Po 2. svetovej vojne sa stali hlavnými centrami židovského náboženstva USA a Palestína. 6idovské náboženstvo je štátnym náboženstvom v Izraeli.