Božstvo Ježiša Krista bolo definované na Prvom ekumenickom koncile, ktorý sa konal roku 325 v Nice. Snem odsúdil arianizmus a definoval v Nicejskom symbole, že Ježiš je „Boh z Boha, svetlo zo svetla, pravý Boh z pravého Boha, splodený, nie stvorený, jednej podstaty s Otcom“. Na vyjadrenie jednej podstaty Syna a Otca použili konciloví otcovia pojem homousios. Prvý konštantinopolský snem sa však poučil zo sporov, ktoré nasledovali po Prvom nicejskom sneme. Istotne preto sa vyhol ohľadom Svätého Ducha tomuto Písmom nepodporenému termínu. Tieto slová prevzalo aj Nicejsko-konštantinopolské vyznanie viery.
Apoštolské vyznanie viery označuje Ježiša Krista ako jediného Božieho Syna slovami: „Verím v Boha, Otca všemohúceho ... i v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána.“

Pápež Pavol VI. o Ježišovom pravom božstve povedal nasledovne: „Toto je Kristus Ježiš, o ktorom ste už počuli a ktorému už isto mnohí patríte, veď ste kresťania. Vám, kresťania, opakujem jeho meno a všetkým ho ohlasujem: Kristus Ježiš je počiatok a koniec, alfa a omega, kráľ nového sveta, tajomný a najvyšší dôvod ľudských dejín a nášho osudu. On je prostredník a akýsi most medzi zemou a nebom. On je Synom človeka vrcholne a dokonalejšie ako všetci ostatní, lebo on je Boží Syn, večný a nekonečný, a je aj syn Márie, požehnanej medzi všetkými ženami, syn svojej matky podľa tela a našej matky zo spoločenstva s Duchom tajomného tela.“

Popieranie Kristovho božstva
Kristovo božstvo bolo popierané v priebehu celých dejín Cirkvi.
V prvom storočí to boli:
Ebioniti - medzi hlavné učenie patrí to, že je jeden Boh – Stvoriteľ. Ježiš je obyčajný človek, narodený z Márie a Jozefa. Ani nepreexistoval, ani nie je Bohom. Kristom Božím – čiže najsvätejším človekom - sa stal svojím verným zachovávaním zákona. Tento smer dosvečujú: sv. Irenej, Origenes, Tertulián, Epifán.
Cerinth – a jeho žiaci koncom 1. storočia v Malej Ázii učili, že Ježiš bol obyčajným človekom, na ktorého počas krstu v Jordáne zostúpila akási nebeská bytosť – Eón, čiže emanácia božstva. Volali ho „Kristom“. Herézu popisuje sv. Irenej.

Judaistickí kresťania – ktorí sa pridŕžali starozákonnej formy monoteizmu sa snažili zo svojej vierouky vylučovať prirodzené Kristovo božie synovstvo. Verili v človeka Ježiša, ktorý sa akcidentálnym spôsobom spojil so Svätým Duchom. Takto položili základ neskoršiemu adopcianizmu.
V druhom a treťom storočí to boli:

Gnostici – vyznávali pospletanú zmiešaninu učenia mystagogického charakteru. Popierali Kristovo božstvo tým, že učili o óm, že je jedným z Eónov, že sa spojil s jedným z Eónov v Ježiša, Máriinho a Jozefovho syna, a tak vykúpil svet. Podľa vtedajšej gréckej filozofie hovorili o Slove – Logosovi, to Slovo je Božím nástrojom pri stvorení a vykúpení, lebo transcendentný Boh sa nemôže bezprostredne dostať do styku so stvoreným svetom, ale len prostredníctvom Slova, a tým je Ježiš Kristus. V Ježišovi videli poloboha a poločloveka, čiže ani Boha ani človeka, ale prostrednú bytosť. Z ich náuky vznikol subordinacianizmus.
Adopcianizmus – blud úzko spojený so subordinacianizmom. Považoval Krista za obyčajného človeka, v ktorom prebývala božia sila alebo neosobný boží rozum, a ktorý bol potom adoptovaný za Božieho syna. Pri Ježišovom krste Kristus (Svätý Duch) v podobe holubice zostúpil na neho a v óm prebýval. Tak sa stal zvláštnym titulom adoptívnym Božím synom. Tento blud založil Theodor Byzantínsky. Existoval už v druhom storočí v Ríme. Pápež Viktor r. 190 Theodota exkomunikoval. Theodotus takto pripravil cestu arianizmu.