V 3. storočí prekvital adopcianizmus v Antiochii. Pôvodcom bol antiochijský biskup Pavol zo Samosaty. Adopcianizmus mal veľký vplyv na neskoršie herézy. Pavol zo Samosaty podporoval a odporúčal trinitárny modalizmus. Učil, že v Bohu je jedna podstata a jedna osoba tak, že tzv. tri osoby ú iba tromi spôsobmi tej istej osoby, ktorá je zároveň Otec, Logos a Sophia alebo Otec, Syn a Svätý Duch. Ďalej, že Boh prebýval v Ježišovi – obyčajnom človekovi ako v dome. Osvietil ho a ochránil od hriechu. Takto sa priateľskou morálnou jednotou stal Ježiš adoptívnym Božím Synom, čím sa otvorila cesta nestorianizmu. Pavol zo Samosaty bol r. 264 na antiochijskej synode odsúdený a zosadený.

V treťom a štvrtom storočí:
Arianizmus – bol najväčšou herézou. Jeho pôvodcom bol začiatkom č. storočia alexandrijský kňaz Árius. Do arianizmu akoby vtekali všetky predošlé herézy a vytekajú z neho všetky neskoršie.
Arianizmus pripustil, že Slovo, ktoré v čase prijalo telo, preexistovalo už pred začiatkom sveta, ale tvrdil, že bolo len najvznešenejším stvorením, ktoré Boh vytvoril z ničoho a potom ho transcendentný Boh použil ako nástroj pri stvorení všetkých vecí. Preto Kristus, vtelené Slovo, nie je pravý Boh, ale obyčajný adoptovaný Boží Syn.
V náuke vidno aj vplyv gnosticizmu a zvlášť adopcianizmu, ktorý Árius zdedil od Pavla zo Samosaty, prostredníctvom Pavlovho žiaka Lukiána Antiochijského. Tento najhorší blud bol odsúdený na I. nicejskom koncile r. 325, ktorý definoval, že Slovo je pravý Boh, spolupodstatný s Otcom. Po skončení koncilu, sa arianizmus rozpadol na rôzne sekty, ktoré učili, že Slovo síce malo nejakým spôsobom Božskú prirodzenosť, ale nie numerický tú istú, tým spôsobom, ako Otec, ale podobnú a nižšiu.

16. storočie:
Socianizmus – je nazvaný podľa Lélia Socina a Fausta. Pochádzali z Talianska. Holdovali racinalizmu. Pripúšťali len tajomstvá, ktoré možno pochopiť prirodzeným rozumom. Preto aj Sväté písmo vykladali prirodzeným spôsobom. Priklonili sa k absolútnemu unitarizmu, pohrdajúc Najsvätejšou Trojicou ako nepochopiteľnou a preto neprijateľnou. Vtelenie priamo zavrhli z dôvodov, že je nemožné, aby sa Božská osoba spojila s ľudskou hypostaticky, lebo nemôže jestvovať hypostatické spojenie medzi dvomi komplenými indivíduami a nemôže byť proporcia medzi nekonečným a konečným.
Podľa nich bol Kristus „dokonalý človek“ zázračne počatý, „vykladateľ Božej vôle“, človekakoby zbožštený, ale nebol Boh. Vyžadovali však poklonu Kristovi.
Tento blud pripravil cestu neskoršiemu racionalizmu.