Sv. Ignác: / + okolo 107/ „Rúha sa Pánovi ten, kto nevyznáva, že nosil telo...Ježiš Kristus sa stal dokonalým človekom.“ /List Smirenčanom/
Sv. Irenej: / + okolo 202/ po celý život obhajuje náuku o opravdivom Božstve a človečenstve Ježiša Krista. Dokétizmus vyvracia ich vlastným učením. Keby sa bol Kristus a jeho apoštoli, čo sa týka skutočného tela, mýlili, potom by vôbec nebolo žiadnej pravdy a samotní bludári by boli len vidinou a obyčajným tieňom. / Adversus haereses/
Tertulián: / + po 220/ - vystupoval proti dokétizmu, ktorý šírili Marcion a jeho prívrženci. Napísal : De carne Christi a Adversus Marcionem. Rozpoznal, že že učenie dokétov ohrozuje základy kresťanskej viery: „Nasleduje, že všetko, čo bolo skrze Kristovo telo vykonané, bolo vykonané klamom. Celé dielo Kristovo je vyvrátené, vyvrátený je aj celý význam a úžitok kresťanského mena: popiera sa smrť Kristova ... keď sa poprie smrť Kristova, nie je isté ani zmŕtvychvstanie“ /Adversus Marcionem 2, 8/. „Celý Kristus bol pravda. Ver, radšej sa chcel nenarodiť, ako nejako sklamať“ /De carne Christi 5/.
Doketizmus vo svojich dôsledkoch vedie k znehodnoteniu Kristovho utrpenia a smrti, vykúpenia, kresťanského cvičenia sa v čnostiach, k podkopaniu vieryhodnosti Svätého písma a nakoniec celej kresťanskej vierouky, k prázdnemu pojmu Eucharistie.

O vzniku Kristovej ľudskej prirodzenosti učí pápež Ján Pavol II., že plnosť času, oktorej hovorí sv. Pavol, „značí chvíľu, keď Svätý Duch, ktorý už predtým naplnil milosťou Máriu z Nazaretu, utvoril v jej paneskom lone Kristovu ľudskú prirodzenosť.“
Mária vyslovila toto staň sa s vierou, ktorou sa bezvýhradne oddala Bohu a „ako služobnica Pána sa úplne zasvätila osobe a dielu svojho Syna“. Tohto Syna – ako učia cirkevní Otcovia – počala skôr v mysli než v lone práve prostredníctvom viery. Právom teda Alžbeta zvelebuje Máriu slovami: „Blahoslavená, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Tieto slová sa už splnili. Mária z Nazaretu prekračuje prah Alžbetinho a Zacháriašovho domu už ako Matka Božieho Syna. Je to radostný objav Alžbety: „Prichádza ku mne Matka môjho Pána!“
Bludárske učenie:

Arianizmus – Árius učil, že Logos nemal žiadnu ľudskú dušu, ale spájal v sebe len telo bez duše. Prejavy Kristovho duševného života pripisoval Logosovi ako princípu. Myslel, že týmto spôsobom môže dokázať stvorenosť Slova.
Apolinarizmus – Apolinarius, biskup z Laodicey bol horlivý zástanca vieroučných rozhodnutí Nicejského koncilu, učil, vychádzajúc z Platonovho trichotomizmu, že Boží Logos prijal ľudské telo a animálnu dušu. Miesto chýbajúcej duchovnej duše zastupoval Logos. Myslel, že len týmto spôsobom môže obrániť jednotu Kristovej osoby a bezhriešnosť Krista. Pozitívne odôvodnenie hľadal v Jánovom evanjeliu a v Liste Filipanom. Vychádzal z nesprávnej zásady, že dve dokonalé podstaty nemôžu vytvoriť skutočnú jednotu a že kde je rozumná duša, tam je slobodná vôľa, a preto aj možno zhrešiť.