Pôvod Kristovej ľudskej prirodzenosti od Adama – Starý aj Nový zákon označuje Mesiáša ako Abrahámovho a Dávidovho potomka.
Nový zákon výslovne vyzdvihuje Máriino pravé materstvo: „Mária, z ktorej sa narodil Ježiš“, „Hľa, počneš v živote a porodíš Syna“, „zrodeného zo ženy“.
Ježiš nielenže je opravdivý človek, ale pochádza z toho istího Adamovho pokolenia, ako aj ostatní ľudia. On je víťazný potomok ženy, ktorého Boh prisľúbil v raji po spáchaní hriechu.
Svätý Tomáš hovorí, že Boh mohol vziať na seba ľudskú prirodzenosť inakšie, než z Adamovho pokolenia. Avšak Božej spravodlivosti viacej zodpovedalo, aby Boh dostal zadosťučinenie z toho istého pokolenia, z ktorího vzišla urážka, teda aby Vykupiteľ pochádzal z Adamovho pokolenia. Aj dôstojnosti ľudí viacej zodpovedalo, že premôžiteľ diabla sa narodil z toho pokolenia, ktoré bolo diablom premožené. Aj Božia moc sa viacej prejavila tým, že z tohto padnutého pokolenia pochádza človek nekonečnej dôstojnosti a svätosti. Takto Boh poslal svojho Syna „v tele, podobnom hriešnemu“, takto sa stal Kristus naším bratom a veľkňazom, „ktorý bol vo všetkom podobne skúšaný, ale bez hriechu“.

Otcovia učia, že Ježiš sa narodil z Panny Márie a tak sa stal s nami spolupodstatným. Ďalej rozoberajú otázku, prečo sa Kristus stal Adamovým potomkom. Odpovedajú spolu s apoštolom Pavlom, že preto, aby nám ako druhý Adam vrátil to, čo sme v prvom Adamovi stratili.
Je dogmou, že Ježiš Kristus sa stal skutočným človekom, keď sa narodil z Adamovej dcéry Panny Márie.
Skutočnosť a integrita Kristovej ľudskej prirodzenosti je zaručená tým, že Kristus sa skutočne počal a narodil z ľudskej matky. Svojím pôvodom z Adamovej dcéry sa podľa svojho človečenstva zaradil do Adamovho potomstva. Kristus sa stal našim bratom. Cirkev to jasne učí vo vyznaniach viery, že sa počal a narodil z Márie panny, t.j. z jednej podstaty.

Herézy – Gnostici Valentín a Marcionov žiak Apelles priznávali Ježišovi nebeské telo, ktoré si priniesol z neba na zem a prešiel pannou bez toho, žeby z nej niečo prijal, tak ako napríklad keď voda preteká cez kanál. Týmto popierali pozemský pôvod Kristovho tela a jeho skutočné počatie a narodenie z Panny Márie.
Kongregácia pre učenie viery zaraďuje medzi domienky filozofickej alebo teologickej povahy, ktoré sú prekážkou chápania a prijímania zjavenej pravdy, aj metafyzické vyprázdnenie udalosti historického vtelenia Slova, ktoré sa redukuje na číre zjavenie sa Boha v dejinách. Na základe týchto domienok, sa vypracovávajú niektoré teologické názory, v ktorých tajomstvo Ježiša Krista stráca svoj charakter absolútnej pravdy a spísonosnej všeobecnosti, alebo sa naň aspoň vrhá tieň pochybnosti a neistoty.

4. Jednota Kristovej osoby – spojenie prirodzenosti v Kristovi v jednote osoby.

Podľa svedectva Svätého písma je Kristus opravdivý Boh a opravdivý človek. Jednému Kristovi sa pripisujú dva rady predikátov: jeden Božský a jeden ľudský. Pretože sa mu pripisujú fyzické atribúty obidvoch prirodzenosti, musia obidve prirodzenosti patriť jednému a tomu istému fyzickému subjektu. Zvlášť dopopredia vystupuje Kristova fyzická jednota, keď sa o osobe, nazvanej podľa znakov Božskej prirodzenosti vypovedajú ľudské vlastnosti a o osobe, nazvanej podľa znakov ľudskej prirodzenosti, vypovedajú Božské vlastnosti. V jednej vete je často ten istý jeden Kristus označený aj ako Boh aj ako človek. Napr.: „Slovo telom sa stalo. (Jn 1,14) Vtelenie Slova v Jánovom evanjeliu treba chápať tak, že Boží Logos sa stal človekom bez toho, žeby prestal byť Bohom. Logos je preto podľa vtelenia majiteľom Božej a súčasne ľudskej prirodzenosti – Bohočlovekom. Ježiš o sebe vyjavil božské alebo ľudské vlastnosti, vždy hovoril o jednej bytosti, o jednej osobe. Apoštoli podobne sa vyslovujú o jednej Ježišovej osobe. Podľa Listu Filipanom prijal ten istý Kristus, hoci bol božskej prirodzenosti, a preto bol rovný Bohu – prirodzenosť sluhu a stal sa podobným a rovným ostatným ľuďom. Zbavenie sa, nemôžeme chápať pre absolútnu nezmeniteľnosť Boha ako zrieknutie sa Božej prirodzenosti, ale len zrieknutie sa Božej slávy. K božej prirodzenosti, ktorú si podržal, pribral ľudskú prirodzenosť. Nemohol prestať byť Božím Synom, ale mohol prijať prirodzenosť sluhu. Pekne to vyjadril sv. Tomáš: „Nezriekol sa božskej prirodzenosti, ale prijal ľudskú prirodzenosť.“ V podobe sluhu sa objaviaci Kristus je Božská osoba, ktorá vlastní, tak božskú ako aj ľudskú prirodzenosť.