V Kristovi sa spojila ľudská skutočnosť s transcendenciou, a preto môžeme hovoriť o jeho tajomstve, ktoré bráni vyriešiť spor o túto mimoriadnu osobnosť vedecko-historicky alebo filozoficky. Koľko schém ľudia vytvorili, v snahe vysvetliť Krista. Už evanjelia informujú o probléme Ježiša Krista, ktorý učil neobyčajným spôsobom /Mt 13: 54 - 55/, u niektorých sa mení obdiv v nechuť, ba dokonca v nenávisť, ale problém trvá /Mt 12: 23 - 24/, jeho okolie vie, že je v ňom nadľudská moc a predsa jestvujú o ňom rôzne názory /Jn 7: 40 - 41, 43/. Medzi Petrovým vyznaním /Mt 16: 16/ a Pilátovým skepticizmom, neverou a nenávisťou farizejov /Mt 27: 63/ , je zásadný protiklad, ktorý svedčí o tom, že vo vzťahu ku Kristovi sa používajú určité rozporné kritéria. Kristus sám dosť jasne postavil problém svojej povahy, keď položil otázku, na ktorú nedostal odpoveď: „Čo si myslíte o Mesiášovi? Čí syn je?“.../Mt 22: 42 - 46/. Kristus je teda zložitou skutočnosťou, v ktorej to, čo možno pochopiť, sa spája s prvkom nadrozumovým, transcendentným. Práve v tomto spojení sa skrýva zdroj otázok o Kristovi. Tieto otázky trvajú do dnešného dňa. Kristologické spory a bludy sa dnes zdajú podivné, ale aj dnes sa skrýva v nich to isté, čo vtedy: ľudský duch chce uzavrieť Krista do schémy svojho rozumu, ale viera sa proti tomu bráni.
Berúc do úvahy vyššie spomenutú analýzu musíme sa zhodnúť s pravdou, že Kristus, ktorý je centrom teológie, musí sa stať aj centrom nášho života,
„lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme...“
(Sk 17, 28)

Najjednoduchšou odpoveďou na otázku „Čo je kristológia?“ sa zdá tvrdenie, že kristológia je tou časťou kresťanskej teológie, ktorá sa venuje tajomstvu osoby a diela Ježiša z Nazaretu. Z povedaného si môžeme vziať prvú a nesmierne dôležitú charakteristiku pravej kristológie. Podobne ako teológia všeobecne, tak aj kristológia predpokladá vieru. Nasledujúca veta pochádza z knihy Waltera Kaspera, ktorá jasne špecifikuje predmet tejto viery (fides quae creditur).
„Vyznanie „Ježiš je Kristus“ je veľmi skrátenou formulou, ktorá vyjadruje kresťanskú vieru. Potom kristológia nie je nič iné, ako dôsledné vysvetlenie tohto vyznania.“
Uvedené vyznanie je teda akoby zrnkom, z ktorého vyrastá a košatie strom kristológie. Ďalej môžeme povedať, že kristológia nie je ničím iným, než rozvinutím odpovede viery na otázku, ktorú Ježiš kladie svojím učeníkom: „Za koho ma pokladáte vy?“ (Mt 16,15)
Meno „Ježiš z Nazaretu“ označuje konkrétnu historickú postavu, veľmi tesne spojenú so životným príbehom. Galilejského Majstra takto môže pomenovať hocikto, či je veriaci, alebo neveriaci. Výraz „Kristus“ potom predstavuje vyjadrenie významu, ktorý kresťanská viera odhaľuje v Ježišovi z Nazaretu a v jeho životnom príbehu. Potom ten, kto nie je veriaci, nemôže zo svojho vnútorného presvedčenia vyznať „Ježiš je Kristus“ alebo „Ježiš je Pán“ (1Kor 12,3) Slovo „Kristus“ (Pomazaný) je kristologickým titulom, od ktorého je pomenované teologické pojednávanie o tajomstve Muža z Nazaretu.

„Kristológia je v zásade výpoveďou viery o Ježišovi z Nazaretu vyznávanom ako Pán a Kristus, ako spása a nádej človeka a sveta (...)
Každý z kristologických titulov (Kristus, Pán, Boží Syn, Slovo a pod.) umožňuje stručné vyznanie viery. Je teda evidentné, že jednota kresťanskej viery v Ježiša Krista bude daná tým, že príslušné tituly budú veriaci prisudzovať výhradne Mužovi z Nazaretu, a tiež tým, že tieto tituly väčšinou pochádzajúce zo Starého zákona vďaka spojitosti väzbe na osobu a životný príbeh Muža z Nazaretu nadobudnú nový obsah. Na druhej strane, každý z uvedených titulov akoby predstavoval jediné a nevýslovné tajomstvo Ježiša z Nazaretu z určitého špecifického uhla. Pluralita titulov, s ktorými sa v Novom zákone stretaváme naznačuje, že v tomto súbore posvätných kníh existuje zrejme tiež určitá pluralita prístupu k Ježišovmu tajomstvu, teda určitá pluralita kristológií.