Môžeme teda zhrnúť:
1.)Východiskom kristológie musí byť historická postava a životný príbeh Ježiša z Nazaretu, ktorému potom viera dáva špecifický význam. Znalosť príbehu Muža z Nazaretu je zároveň základom pre pochopenie obsahu veľkých kristologických titulov, ktorými kresťan vyznáva vieru v Muža z Nazaretu. Existencia evanjelií dokazuje, že prvotná Cirkev si toho bola plne vedomá.
2.)Veľmi dôležitou súčasťou štúdia novozákonnej kristológie bude skúmanie tzv. kristologických titulov.
3.)Kto nevyznáva vieru v Ježiša, pravého Mesiáša, Krista, Pomazaného, Pána, Božieho Syna, Spasiteľa, v ktorom sa naplňujú prísľuby dané starozákonnému Božiemu ľudu, môže síce hovoriť o Ježišovi z Nazaretu z pohľadu histórie, sociológie, religionistiky, psychológie atď., ale nemôže „robiť“ pravú kristológiu ako súčasť vedy viery, teda teológie.

Niektoré druhy Kristológie a prístupy ku Kristológií

V súčasnej odbornej literatúre sa celkom bežne stretaváme s celým radom výrazov, v ktorých je slovo „kristológia“ sprevádzané určitým špecifikujúcim prívlastkom. Biblická kristológia sa neidentifikuje s exegézou, aj keď ju predpokladá. Písmo je Božím zjavením. Ľudský autor toto zjavenie vyjadruje prostredníctvom určitého jazyka a v určitom kultúrnom a tiež aj filozofickom kontexte. Tieto hermeneutické operácie predpokladajú určitú reflexiu, preto môžeme hovoriť o biblickej teológií. V zásade môžeme nasmerovať výskum na kristológie jednotlivých autorov, teda analyzovať kristológiu Markovho, Matúšovho, Lukášovho či Jánovho evanjelia, Pavlovu kristológiu, kristológiu listu Židom atď. a taktiež skúmať rôzné kristologické modely v Novom zákone, kristologické tituly, vzťahy medzi Ježišom z Nazaretu a Božím Duchom, teda tzv. pneumatickú kristológiu. Nikdy však nesmie byť vynechané starozákonné pozadie všetkých novozákonných výpovedí o Ježišovi z Nazaretu. Preto kapitola o starozákonných predpokladoch tvorí plným právom súčasť biblickej kristológie.

Niektorí odborníci v tejto súvislosti hovoria o starozákonnej kristológií. Vzhľadom k tomu, že novozákonný význam kristologických titulov sa stáva plne zrejmým až v súvislosti s naplnením životného osudu Ježiša z Nazaretu, je nutné konštatovať, že pokiaľ sa hovorí o nejakej kristológií Starého zákona, tak len v prenesenom význame slova. Ide buď o predpoklady novozákonnej kristológie, alebo o určitú implicitnú kristológiu. Je to kristológia, ktorej plný význam sa stane zreteľným až v samotnom životnom príbehu galilejského Hlásateľa Božieho kráľovstva. Taktiež viera učeníkov v Ježiša pred Veľkou Nocou, nemohla byť plne rozvinutá, preto hovoríme o implicitnej viere alebo o otvorenej kristológií, ktorej obsah pokiaľ sa týka mysle učeníkov je len veľmi ťažko stanoviteľný, pretože táto viera bola v súvislosti s postupným zjavovaním identity Ježiša z Nazaretu „na ceste“ smerom k poveľkonočnej explicitnej viere a explicitnej kristológií, ako to dosvedčuje aj Petrovo vyznanie:

„Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom.“ (Sk 2,36)

V súvislosti s tým, že výpovede Nového zákona označujú Ježiša z Nazaretu titulami, ktoré nemusia nevyhnutne poukazovať na jeho božstvo, stretaváme sa s výrazom nízka kristológia (low christology). Pokiaľ sa stretneme s výrazmi, ktoré odkazujú na Ježišov božský pôvod, môžeme použiť termín vysoká kristológia (high christology). Pokiaľ ide o určenie toho, či je daná novozákonná výpoveď „vysoká“ stojíme pred nemalým problémom. Nie všetky narážky na Ježišovo božstvo sú až tak „vysoké“, ako je to s niceocarihradskou dogmov o jednopodstatnosti Syna s Otcom. Na druhej strane napríklad Jn 1,1n; alebo Kol 1, 15n obsahujú veľmi vysokú kristológiu a súhrn novozákonných výpovedí je dostatočným podkladom pre dogmatické vyhlásenie uskutočnené koncilnými otcami v roku 325.
Biblická kristológia tvorí v systematickom pojednávaní o tajomstve Muža z Nazaretu pochopiteľne prvú kapitolu a pritom nejde o nejakú predohru. V Novom zákone sa stretaváme už so živou vierou, teda aj s určitými teologickými štruktúrami a tie je potrebné vnímať veľmi vážne. Pravovernosť ďalších kristologických výpovedí sa meria zhodnosťou s Písmom, ktoré je základnou normou každej ďalšej interpretácie.