Kristológia

1. Teologický úvod, základná kristologická dogma.
Úvod

Kristológia je centrálny traktát dogmatiky. Jej obsahom je osoba, poslanie a údel Ježiša Krista, vteleného Božieho Syna, počínajúc ohlasovaním Božieho Kráľovstva cez kríž, zmŕtvychvstanie, nanebovstúpenie, zoslanie Svätého Ducha, až k jeho druhému príchodu na konci časov.
S výrazom - Kristológia sa po prvykrát stretaváme u B. Meissnera /Christológia sacra, Wittenberg 1624/ . Obdobie až do konca 7. storočia je veľkým obdobím Kristológie, lebo práve v tomto období sa vytvárajú v teologických zápasoch a koncilných rozhodnutiach kristologické dogmy, ktoré sa stali normou pre nasledujúce generácie v cirkvi. To malo za následok, že sa každá cirkevne orientovaná kristológia musela kriticky a s úžitkom zaoberať navrhnutými témami. Nikdy nebolo pochybnosti o skutočnom základnom a centrálnom postavení a význame Krista pre náš vzťah k Bohu a predsa vznikali v rôzných obdobiach ťažkosti pri vyjasnení Kristológie.

Kristus sa nachádza v centre celej teológie, zvlášť dogmatickej teológie:

Kreatológia - náuka o stvorení /Boh Stvoriteľ/ - s Otcom i Duchom, Kristus Pantokrator je spolutvorcom sveta.

Kristológia - Kristus je žriedlo milosti a to nás uvádza do zjednotenia s Ním.
Soteriológia - prijíma vykupiteľské dielo Ježiša Krista.
Pneumatológia - Otec a Syn posielajú Svätého Ducha
Ekleziológia - centrom Cirkvi je Kristus, ako hlava mistyckého tela. /Sv. Pavol/

Mariológia - všetky privilégia, aké Mária dostala, boli jej dané z pohľadu na jej Božie Materstvo. Potom centrom je Kristus.

Teológia čnosti viery, nádeje a lásky - všetky tieto čnosti majú za svoj predmet Krista, ako Boha a človeka.
Skrze prvého človeka, prichádza na svet hriech. Človek sa ochudobňuje o nadprirodzené i mimoprirodzené dobrá. Zostal naďalej nasmerovaný a určený k nadprirodzenému dobru, ale svojimi silami ho dosiahnuť nemohol..
Tu vstupuje Boh ako človek do ľudských dejín. Boh mal vo svojom pláne so svetom toto rozhodnutie: Keďže človek zhreší, stanem sa ja človekom, aby som utrpením a smrťou znovu sprostredkoval a zaslúžil nadprirodzené dobrá. A tak podľa toho rozdeľujeme dejiny sveta na čas pred Kristom a po Kristovi. Vtelený Boh sa stáva centrom svetového diania. /Jn 3,16/. Týmto spôsobom ľudstvo dostalo nový princíp života. Všetko očistenie, zmierenie a obnova, vychádza z Krista. Všetci na Neho hľadia, aj tí, ktorí v neho neveria. Z neho vychádza sila ako z nijakého človeka doteraz. Lebo on je zároveň aj Boh. Zaiste môžeme povedať: Tvrdá je táto reč: Boh sa narodil z Panny, zomiera na kríži, aby nás vykúpil. Tajomstvo v plnom slova zmysle, ktoré velikáni ducha nedovedú do konca: jedným bláznovstvo, druhým pohoršenie. Našim rozumom ho nevyskúmame a nezdôvodnime: prijímame ho s vierou, lebo nám ho Boh zjavil.

Dejiny spásy dosiahli v Ježišovi Kristovi stred a vrchol, ku ktorému smerovali a smerujú všetky veky a svoj zrak k nemu upierajú milióny kresťanov. Tajomný, nevysloviteľný Boh sa v Kristovi priblížil k ľuďom, usadil sa medzi nimi a prejavil sa viac ako v hmotnom svete, zreteľnejšie ako kedykoľvek predtým v dejinách človeka. Kristus je pre všetkých plnosťou zjavenia Božieho, hoci sama podstata Boha sa tým nestala viditeľná. Bez Krista stráca Cirkev zmysel svojho bytia. Aj zmysel ľudského života, s jeho víťazstvami a porážkami, s radosťou a utrpením a nakoniec so smrťou sa zatemňuje bez tohoto svetla, ktoré má meno Kristus. On nám predložil víziu nového človeka, neustále uskutočňovanú až do konca dejín tejto zeme. S Kristom, ako stredom náboženského života sa stretávame v Cirkvi vo sviatostiach, zvlášť v Eucharistii. Náš vzťah k blížnemu je vlastne vzťahom ku Kristovi. Skrze Krista preukazujeme kult Bohu Stvoriteľovi a smerujeme k večnému cieľu, ako skrze jediného hlavného Prostredníka, kňaza a obetný dar.

Ježiš Kristus vstúpil do dejín ľudstva a stal sa pre ne trvalým problémom, vlastne naliehavou otázkou, na ktorú treba dať kladnú alebo zápornú odpoveď. Odpoveď dáva sám Kristus a jeho Cirkev. Problém Krista sa vlastne objavil už vo chvíli Zvestovania: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš....Ako sa to stane...? ...Duch Svätý zostúpi na teba...“ /Lk 1: 31, 34 - 35/. „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ /Jn 1: 14/. V týchto slovách spočíva podstata problému: Kto je on, aký je, či ho možno uzavrieť do ľudských pojmových schém? Aké vedecké kritéria treba na neho použiť? Má právo vstupovať do ľudského života?
V Kristovi sa spojila ľudská skutočnosť s transcendenciou, a preto môžeme hovoriť o jeho tajomstve, ktoré bráni vyriešiť spor o túto mimoriadnu osobnosť vedecko-historicky alebo filozoficky. Koľko schém ľudia vytvorili, v snahe vysvetliť Krista. Už evanjelia informujú o probléme Ježiša Krista, ktorý učil neobyčajným spôsobom /Mt 13: 54 - 55/, u niektorých sa mení obdiv v nechuť, ba dokonca v nenávisť, ale problém trvá /Mt 12: 23 - 24/, jeho okolie vie, že je v ňom nadľudská moc a predsa jestvujú o ňom rôzne názory /Jn 7: 40 - 41, 43/. Medzi Petrovým vyznaním /Mt 16: 16/ a Pilátovým skepticizmom, neverou a nenávisťou farizejov /Mt 27: 63/ , je zásadný protiklad, ktorý svedčí o tom, že vo vzťahu ku Kristovi sa používajú určité rozporné kritéria. Kristus sám dosť jasne postavil problém svojej povahy, keď položil otázku, na ktorú nedostal odpoveď: „Čo si myslíte o Mesiášovi? Čí syn je?“.../Mt 22: 42 - 46/. Kristus je teda zložitou skutočnosťou, v ktorej to, čo možno pochopiť, sa spája s prvkom nadrozumovým, transcendentným. Práve v tomto spojení sa skrýva zdroj otázok o Kristovi. Tieto otázky trvajú do dnešného dňa. Kristologické spory a bludy sa dnes zdajú podivné, ale aj dnes sa skrýva v nich to isté, čo vtedy: ľudský duch chce uzavrieť Krista do schémy svojho rozumu, ale viera sa proti tomu bráni.
Berúc do úvahy vyššie spomenutú analýzu musíme sa zhodnúť s pravdou, že Kristus, ktorý je centrom teológie, musí sa stať aj centrom nášho života,
„lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme...“
(Sk 17, 28)

Najjednoduchšou odpoveďou na otázku „Čo je kristológia?“ sa zdá tvrdenie, že kristológia je tou časťou kresťanskej teológie, ktorá sa venuje tajomstvu osoby a diela Ježiša z Nazaretu. Z povedaného si môžeme vziať prvú a nesmierne dôležitú charakteristiku pravej kristológie. Podobne ako teológia všeobecne, tak aj kristológia predpokladá vieru. Nasledujúca veta pochádza z knihy Waltera Kaspera, ktorá jasne špecifikuje predmet tejto viery (fides quae creditur).
„Vyznanie „Ježiš je Kristus“ je veľmi skrátenou formulou, ktorá vyjadruje kresťanskú vieru. Potom kristológia nie je nič iné, ako dôsledné vysvetlenie tohto vyznania.“
Uvedené vyznanie je teda akoby zrnkom, z ktorého vyrastá a košatie strom kristológie. Ďalej môžeme povedať, že kristológia nie je ničím iným, než rozvinutím odpovede viery na otázku, ktorú Ježiš kladie svojím učeníkom: „Za koho ma pokladáte vy?“ (Mt 16,15)
Meno „Ježiš z Nazaretu“ označuje konkrétnu historickú postavu, veľmi tesne spojenú so životným príbehom. Galilejského Majstra takto môže pomenovať hocikto, či je veriaci, alebo neveriaci. Výraz „Kristus“ potom predstavuje vyjadrenie významu, ktorý kresťanská viera odhaľuje v Ježišovi z Nazaretu a v jeho životnom príbehu. Potom ten, kto nie je veriaci, nemôže zo svojho vnútorného presvedčenia vyznať „Ježiš je Kristus“ alebo „Ježiš je Pán“ (1Kor 12,3) Slovo „Kristus“ (Pomazaný) je kristologickým titulom, od ktorého je pomenované teologické pojednávanie o tajomstve Muža z Nazaretu.

„Kristológia je v zásade výpoveďou viery o Ježišovi z Nazaretu vyznávanom ako Pán a Kristus, ako spása a nádej človeka a sveta (...)
Každý z kristologických titulov (Kristus, Pán, Boží Syn, Slovo a pod.) umožňuje stručné vyznanie viery. Je teda evidentné, že jednota kresťanskej viery v Ježiša Krista bude daná tým, že príslušné tituly budú veriaci prisudzovať výhradne Mužovi z Nazaretu, a tiež tým, že tieto tituly väčšinou pochádzajúce zo Starého zákona vďaka spojitosti väzbe na osobu a životný príbeh Muža z Nazaretu nadobudnú nový obsah. Na druhej strane, každý z uvedených titulov akoby predstavoval jediné a nevýslovné tajomstvo Ježiša z Nazaretu z určitého špecifického uhla. Pluralita titulov, s ktorými sa v Novom zákone stretaváme naznačuje, že v tomto súbore posvätných kníh existuje zrejme tiež určitá pluralita prístupu k Ježišovmu tajomstvu, teda určitá pluralita kristológií.
Môžeme teda zhrnúť:
1.)Východiskom kristológie musí byť historická postava a životný príbeh Ježiša z Nazaretu, ktorému potom viera dáva špecifický význam. Znalosť príbehu Muža z Nazaretu je zároveň základom pre pochopenie obsahu veľkých kristologických titulov, ktorými kresťan vyznáva vieru v Muža z Nazaretu. Existencia evanjelií dokazuje, že prvotná Cirkev si toho bola plne vedomá.
2.)Veľmi dôležitou súčasťou štúdia novozákonnej kristológie bude skúmanie tzv. kristologických titulov.
3.)Kto nevyznáva vieru v Ježiša, pravého Mesiáša, Krista, Pomazaného, Pána, Božieho Syna, Spasiteľa, v ktorom sa naplňujú prísľuby dané starozákonnému Božiemu ľudu, môže síce hovoriť o Ježišovi z Nazaretu z pohľadu histórie, sociológie, religionistiky, psychológie atď., ale nemôže „robiť“ pravú kristológiu ako súčasť vedy viery, teda teológie.

Niektoré druhy Kristológie a prístupy ku Kristológií

V súčasnej odbornej literatúre sa celkom bežne stretaváme s celým radom výrazov, v ktorých je slovo „kristológia“ sprevádzané určitým špecifikujúcim prívlastkom. Biblická kristológia sa neidentifikuje s exegézou, aj keď ju predpokladá. Písmo je Božím zjavením. Ľudský autor toto zjavenie vyjadruje prostredníctvom určitého jazyka a v určitom kultúrnom a tiež aj filozofickom kontexte. Tieto hermeneutické operácie predpokladajú určitú reflexiu, preto môžeme hovoriť o biblickej teológií. V zásade môžeme nasmerovať výskum na kristológie jednotlivých autorov, teda analyzovať kristológiu Markovho, Matúšovho, Lukášovho či Jánovho evanjelia, Pavlovu kristológiu, kristológiu listu Židom atď. a taktiež skúmať rôzné kristologické modely v Novom zákone, kristologické tituly, vzťahy medzi Ježišom z Nazaretu a Božím Duchom, teda tzv. pneumatickú kristológiu. Nikdy však nesmie byť vynechané starozákonné pozadie všetkých novozákonných výpovedí o Ježišovi z Nazaretu. Preto kapitola o starozákonných predpokladoch tvorí plným právom súčasť biblickej kristológie.

Niektorí odborníci v tejto súvislosti hovoria o starozákonnej kristológií. Vzhľadom k tomu, že novozákonný význam kristologických titulov sa stáva plne zrejmým až v súvislosti s naplnením životného osudu Ježiša z Nazaretu, je nutné konštatovať, že pokiaľ sa hovorí o nejakej kristológií Starého zákona, tak len v prenesenom význame slova. Ide buď o predpoklady novozákonnej kristológie, alebo o určitú implicitnú kristológiu. Je to kristológia, ktorej plný význam sa stane zreteľným až v samotnom životnom príbehu galilejského Hlásateľa Božieho kráľovstva. Taktiež viera učeníkov v Ježiša pred Veľkou Nocou, nemohla byť plne rozvinutá, preto hovoríme o implicitnej viere alebo o otvorenej kristológií, ktorej obsah pokiaľ sa týka mysle učeníkov je len veľmi ťažko stanoviteľný, pretože táto viera bola v súvislosti s postupným zjavovaním identity Ježiša z Nazaretu „na ceste“ smerom k poveľkonočnej explicitnej viere a explicitnej kristológií, ako to dosvedčuje aj Petrovo vyznanie:

„Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom.“ (Sk 2,36)

V súvislosti s tým, že výpovede Nového zákona označujú Ježiša z Nazaretu titulami, ktoré nemusia nevyhnutne poukazovať na jeho božstvo, stretaváme sa s výrazom nízka kristológia (low christology). Pokiaľ sa stretneme s výrazmi, ktoré odkazujú na Ježišov božský pôvod, môžeme použiť termín vysoká kristológia (high christology). Pokiaľ ide o určenie toho, či je daná novozákonná výpoveď „vysoká“ stojíme pred nemalým problémom. Nie všetky narážky na Ježišovo božstvo sú až tak „vysoké“, ako je to s niceocarihradskou dogmov o jednopodstatnosti Syna s Otcom. Na druhej strane napríklad Jn 1,1n; alebo Kol 1, 15n obsahujú veľmi vysokú kristológiu a súhrn novozákonných výpovedí je dostatočným podkladom pre dogmatické vyhlásenie uskutočnené koncilnými otcami v roku 325.
Biblická kristológia tvorí v systematickom pojednávaní o tajomstve Muža z Nazaretu pochopiteľne prvú kapitolu a pritom nejde o nejakú predohru. V Novom zákone sa stretaváme už so živou vierou, teda aj s určitými teologickými štruktúrami a tie je potrebné vnímať veľmi vážne. Pravovernosť ďalších kristologických výpovedí sa meria zhodnosťou s Písmom, ktoré je základnou normou každej ďalšej interpretácie.
Druhou veľkou kapitolou každého úvodu do kristológie je patristická kristológia, v nej sa zaoberáme prínosom cirkevných otcov. Obvikle je táto kapitola rozdelená na dve časti. V prvej sa hovorí o vývoji kristologickej reflexie pred rokom 325. V druhej časti sa pozornosť koncentruje na sériu veľkých ekumenických koncilov. Ďalej dejiny kristológie obsahujú prínos reprezentantov monastickej teológie a tiež aj predstaviteľov vrcholnej scholastiky ako aj ďalší vývoj až do dnešných dní. Táto celá historická časť v súčasnej terminológií sa nazýva buď dejiny dogiem, alebo auditus fidei. Vzhľadom na to, že rozsah látky je veľmi široký, často sa chronologický postup výkladu zastavuje u posledných cirkevných otcov a o prínose ďalších odborníkov v odbore kristológia sa hovorí pri vysvetľovaní jednotlivých tém v časti, ktorú môžeme nazvať ako špekulatívna kristológia a ktorá sa niekedy nazýva intellectus fidei.

Ďalšími výrazmi s nimi sa dnes celkom bežne môžeme v odbornej literatúre stretnúť sú tzv. ontologická a funkcionálna kristológia. Ontologická kristológia sa zaoberá otázkou, kým Ježiš je. Stretáme sa tu s výrazmi ako osoba, prirodzenosť, Boh, človek a pod. Funkcionálna kristológia sa zaoberá otázkou významu Ježišovho diela pre človeka. Funkcionálna kristológia nie je nič nového. Keď sa zaoberáme kresťanskou hagiografiou, zistíme, že aj tam je postava Ježiša Krista predstavována ako model k nasledovaniu, ako exemplárna príčina spásy učeníka. Klásť obidva prístupy k tajomstvu Muža z Nazaretu do protikladu by bolo omylom. To, čím alebo kým je Ježiš pre učeníka, musí mať svoj základ v Ježišovej identite a v jeho bytí. Keby tomu tak nebolo, potom viera v to, že Ježiš je Kristus, by nemala svoje objektívne opodstatnenie.
Ako protiváha termínu ontologická kristológia sa niekedy objavuje výraz existenciálna kristológia. Kladie sa tu dôraz na skúsenostný prvok výpovedí o Ježišovi z Nazaretu. Nejde pritom o skúsenosť prvotnej komunity, ale ide aj o skúsenosť prežívanú učeníkmi v súčasnej dobe.
Ďalšou dvojicou, o ktorej je nutné sa zmieniť je tzv. kristológia zdola (von unten) a kristológia zhora (von oben). Ide predovšetkým o to, z akého východiska začína tá ktorá kristologická reflexia. Ak sa kristológia zakladá na Božom slove (kérygmatická kristológia), potom je zvyčajne hodnotená ako „kristológia zhora“. Pretože u Bultmanna a Bartha je východiskom kerygma, aj keď ide o veľmi odlišné reflexie sú označené „zhora“. Ak je základným východiskovým Ježiš dejín (historická krisológia), potom sa jedná o kristológiu „zdola“.

Je pochopiteľné, že dvojica „zdola – zhora“ sa veľmi často zamieňa za dvojicu vzostupná kristológia a zostupná kristológia. Dokonca sa zdá, že pre celý rád odborníkov je vzostupná kristológia kristológiou „zdola“ a zostupná kristológiou „zhora“. U zostupnej kristológií reflexia začína od Kristovho božstva, od jeho preexistencie, od tajomstva Trojice. Vzostupná kristológia sa najsamprv zaoberá výskumom Ježišovho človečenstva a snaží sa dôjsť k jeho božskej identite. Obidve smery myslenia sú legitímne a vzájomne sa doplňujú.
V súvislosti s prenikaním evanjelia do nových kultúr sa celkom pochopiteľne rodí mnoho druhov rôzných inkulturovaných kristologií , čo by sme určite nemali prehliadnúť.
Základná kristologická dogma.

Základná kristologická dogma znie: Ježiš Kristus Nazaretský, je druhá Božská osoba, večný Syn Boží, ktorý sa stal človekom.
Táto základná dogma sa vola: vtelenie Syna Božieho (Incarnatio Filii Dei). Vskratke si môžme toto tajomstvo vysvetliť citátom zo Svätého Písma: „A Slovo sa telom (t.j. človekom) stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14)
Výraz „telom“, je hebraizmus, značí „človekom“. Tento verš hovorí o vtelení Božieho Syna. Božie Slovo sa stalo telom, čiže človekom v pravom slova zmysle bez toho, že by prestalo byť Bohom. To znamená, že Ježiš Kristus je aj Bohom aj človekom, má dve prirodzenosti, božskú i ľudskú, ktoré sú spojené v jedinej osobe Božieho Syna.

Vtelený Syn Boží má meno: Ježiš Kristus.
Ježiš – Panna Mária pri stretnutí s ním určite používala toto meno, lebo toto Ježiš bolo v Izraleli už dávno bežne používané. Rozhodnutím Boha dostal toto meno, lebo jeho poslaním je spasiť ľudí od hriechov. (Ješua - Pán je spása, Jahve zachraňuje )
Kristus – ( Pomazaný ) - meno vychádza z toho, že zastáva trojaký úrad: kňazský, prorocký a kráľovský, pri ktorých v Starom Zákone boli pomazaní kňazi (Lv4,3 ) , králi (1Krľ 1,34 ) a proroci. Kristus bol podstatne pomazaný, lebo jeho ľudská prirodzenosť hypostatický spojená s Božskou osobou, bola posvätená a pomazaná božstvom.

Túto základnu kristologicku dogmu vyjadruje Apoštolské vyznanie viery: vyznanie viery Sv. Atanáza: „Pán náš, Ježiš Kristus, Syn Boží, je Boh a človek spolu. Bohom je z podstaty Otcovej pred vekmi splodený a človekom je z podstaty matkinej v čase zrodený, dokonalý Boh a dokonalý človek, pozostávajúci z rozumnej duše a tela ľudského. Rovný Otcovi podľa Božstva, menší od Otca podľa človečenstva. Ktorý, hoci je Boh i človek, predsa nie je dvojitý, ale len jeden Kristus. Jeden nie je premenou Božstva na telo, lež prijatím človečenstva vBoha. Je úplne jeden nie zmiešaním podstaty, ale jednotou osoby.“
Základnu kristologicku dogmu definovali viaceré cirkevné snemy:
nicejský /325/
efezský /431/

chalcedonský /451/ - ktorý hovorí: „Všetci súhlasne učíme vyznávať jedného a toho istého Syna a Pána nášho Ježiša Krista, toho istého dokonalého v božstve a toho istého dokonalého v človečenstve, pravého Boha a pravého človeka ... jedného a toho istého Krista Syna Pána jednorodeného treba vyznávať v dvoch prirodzenostiach: nezmiešane, nezmeniteľne, neoddelene, nerozlučiteľne, takže vôbec neprestala rozdielnosť prirodzenosti pre spojenie, ba práve bola zachovaná svojráznosť oboch prirodzenosti, ktoré sa spojili v jednej osobe.“
lyonský /1274/
florentský /1441/

Ježiš Kristus je teda opravdivý Boh a opravdivý človek v jedinej osobe večného Slova.
Táto dogma je centrom nielen náuky o vykúpení, ale aj celej vierouky, ktorá je božstvom Ježiša Krista potvrdená.
Hlavným dôvodom vtelenia je vykúpenie padnutého ľudstva. Uskutočnilo sa prostredníctvom Panny Márie, ktorá prijala úlohu stať sa matkou Božieho Syna. Keby nebola súhlasila s Božím plánom, neprekazilo by to jeho zámer, ale Boh by ho mohol uskutočniť iným spôsobom. Pri realizácií vtelenia musíme brať do úvahy aj dogmu, že Boh pozná aj slobodné skutky slobodných tvorov v budúcnosti. Z toho vyplýva, že vedel, ako sa Panna Mária v budúcnosti slobodne rozhodne, že prijme úlohu stať sa matkou Vykupiteľa. Preto ju v rámci prípravy na jej materské poslanie uchránil od dedičného hriechu nepoškvrneným počatím. Takto sa uskutočnil Boží plán inkarnácie Božieho Syna, na ktorom sa slobodne a dobrovoľne podieľala aj Panna Mária.
Inkarnácia patrí medzi najväčšie tajomstvá viery. Mária je nepretržite, každodenne v styku s nevýslovným tajomstvom Boha, ktorý sa stal človekom, s tajomstvom, ktoré prevyšuje všetko, čo bolo zjavené v Starom zákone. Už od chvíle zvestovania myseľ Panny-Matky bola uvedená do radikálnej „novosti“ Božieho sebazjavenia a toto tajomstvo si uvedomovala.
2. Pravé Kristovo božstvo.

Dogma viery je: Ježiš Kristus je opravdivý Boh.

To znamená, že ten viditeľný človek, ktorý sa volá Ježiš Nazaretský, ktorého život opisujú štyri knihy Evanjelia a iné pramene, nebol a nie je len človek - ako ostatní ľudia - ale spolu aj Boh, druhá Božská Osoba, večný Syn Boží.

Ide tu predovšetkým o dôkaz, ktorý sa opiera o svedectvo Svätého Písma a Podanie, ktoré je rovnako prameňom zjavenia Božieho. Kým v traktáte o Bohu Trojjedinom dokazujeme, že Syn, Slovo, je Osoba od Otca rozdielna, s ním spolupodstatná, teda Božská, bez ohľadu na to, že Syn Boží sa vtelil, budeme tu analýzovať skutočnú historickú osobnosť Ježiša Krista a dokážeme, že je prirodzený a vlastný Syn Boží a pravý Boh.
Starý zákon oznamuje prichádzajúceho Vykupiteľa: „Starozákonný plán spásy bol predovšetkým zameraný na to, aby pripravil, prorocky predpovedal a v rozličných predobrazoch naznačil príchod Krista, Vykupiteľa sveta a mesiánskeho kráľovstva.“ Vzhľadom na svoj prípravný charakter obsahuje len náznaky pravého Božstva a Božieho synovstva budúceho Mesiáša.

Proroctvá o budúcom Mesiášovi opisujú prichádzajúceho Vykupiteľa ako proroka / Dt 18, 15 - 18/ , ako kňaza / Ž 109, 4/ , ako pastiera / Ez 34, 23n/ , ako kráľa a vládcu / Zach. 9, 9/ , ako trpiaceho sluhu Božieho / Iz 53/ a označujú ho ako Božieho Syna: „Zvestujem Pánovo rozhodnutie: Pán mi povedal: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil.“ / Ž 2, 7/. Ak bol titul „ Syn Boží“ v strnulom monoteizme Starej zmluvy chápaný aj keď len v prenesenom, etickom zmysle, tým skôr smie byť ním vyjadrené vo svetle novozákonného Zjavenia večné plodenie Syna z Otca / Hebr 1, 5/.
Na Božiu dôstojnosť Mesiášovu poukazujú mena: Emanuel = Boh s nami / Iz 7, 14/ , Zázračný radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja / Iz 9, 6/ . Budúcemu Mesiášovi sa pripisuje atribút večnosti, pričom však treba spomenúť, že biblický výraz večnosť označuje len dlhší časový úsek. Tento predpovedaný Mesiáš - Boh je však Pán Ježiš Kristus, na ktorom sa splnili všetky mnohonásobné predpovede.

Vedomie Božstva u Ježiša Krista
Ježiš Kristus je si vedomý svojho Božstva, ale zjavuje to postupne. Nikdy nerozpráva, že je Bohom rovným Otcovi. V najlepšom prípade využíva vyznanie niekoho iného, aby potvrdil svoje Božstvo. /Jn 18,33 - 37/ . Účinkuje tu múdra Božia pedagógia, zjaviť Božstvo tomu, kto do toho poznania dozrel a tak uchrániť od duchovného šoku tých, ktorí ešte nedošli k tomuto poznaniu, ale sú na ceste k viere.
Kristus vo svojej činnosti ukazuje niekoľko faktov, totiž, že je väčší ak kráľ Šalamún /Mt 12, 41 - 42/ , väčší než proroci i Ján Krstiteľ /Mt 16, 13 - 14/ , väčší ako anjeli /Mt 4, 11/ , dôstojnejší ako Svätyňa Jn 2, 19 - 21/ a je pánom aj nad sobotou / Mt 12,8/ . Z tejto analýzy jasne vidno, že Ježiš je si vedomý svojej veľkosti a hodnosti.

Robiac zázraky, Kristus ich robí vo vlastnom mene /Mk 5,41 / , či sa to vťahuje na človeka / Mk 3, 1 - 5 / , alebo na prírodu / Mk 4, 39 / . Kristova moc sa dotýka všetkých stvorení, taktiež dobrích i zlích duchov / Mk 3, 11 / a Jeho kráľovstvo je Jeho vlastným - Kráľovstvom Syna. Robí to, čo robil len Jahve: odpúšťa hriechy a seba robí predmetom viery a lásky /Lk 7, 47: Mt 9, 1 - 8/ . Boha nazýva svojim Otcom, ale vždy vo význame jedinom a nikdy nie vo význame zborovým, hovorí totiž Otče môj, a nikdy nie Otče náš, Otče váš. Modlitba „Otče náš“ nie je jeho vlastnou modlitbou, ale modlitbou jeho učeníkov / Mt 6, 9 /
Ježiš kladie na svojich učeníkov také požiadavky, ktoré môže len Boh klásť na ľudí: požiadavku viery v jeho osobu a požiadavku najvyššieho stupňa lásky.
Karhá nedostatok viery v Izraeli a chváli ochotu k viere u pohanov /Mt 8. 10 / . Ježišova požiadavka viery sa vzťahuje na jeho vlastnú osobu: on sám chce byť obsahom i predmetom viery / Lk 9,26: Mt 11, 6 / .
Vyžaduje od svojich učeníkov lásku, ktorá presahuje každú lásku ku stvoreným veciam / Mt 10, 37 / . Ide tak ďaleko, že žiada aj stratu života pre neho / Mt 10, 39/ .
Ježiš je naplnený vedomím nadľudskej moci. /Mt 28, 18 / . Túto moc, ktorá v ňom prebýva, využíva k mnohým zázrakom a dáva ju aj svojím učeníkom, aby v jeho mene konali zázraky / Mt 1O, 1 - 8 / . Robí si nárok aj na moc odpúšťať hriechy, ktorá patrí jedine Bohu / Mt 9, 2 / .
Božstvo Krista v Evanjeliách

Mt 11, 27 - Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.

Presvedčivosť tohto textu sa opiera o dva výroky Krista:
1. Výraz všetko treba chápať vo význame prirodzenosti Otca i Syna. Kristus potom má tú prirodzenosť čo Otec, to znamená, tak ako Otec - On je tiež Bohom
2. ...nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn - s týchto slov vyplýva, že Otec i Syn sú rovní z pohľadu poznania. Z pohľadu filozofického argumentu, že Boh nie je náhoda, ale istota, treba si všimnúť návrh, že ten kto má Božskú vlastnosť, má súčasne Božskú prirodzenosť a potom je Bohom.

Mt 16,16 - Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“
Výraz Syn môžeme chápať dvojako: ozdoba
vyjadrenie prirodzenosti.

Z textu vidíme, že ide o ten druhý význam - Kristus je Synom Božím vlastniacim tú samu prirodzenosť ako Otec. Potvrdzuje to aj nasledujúci 17. verš: Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, leno ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.“ a tiež nepriamo /Mt 22, 42 - 46/ Keď boli farizeji zhromaždení, Ježiš sa ich opýtal: „Čo si myslíte o Mesiášovi? Čí syn je?“ Odpovedali mu: „Dávidov.“ Povedal im: „Akože ho potom Dávid v Duchu volá Pánom, keď hovorí: Pán povedal môjmu Pánovi: „Seď po mojej pravici, kým ti nepoložím tvojich nepriateľov pod nohy? Ak ho teda Dávid volá Pánom, ako môže byť jeho synom? A nik mu nevedel odpovedať ani slovo. Ani sa ho od toho dňa už nik neodvážil vypytovať. Kristus tu poukazuje na svoj úrad hovoriac, že Mesiáš ako človek je synom Dávida a súčasne je jeho vládcom a tým môže byť jedine Boh.

Mk 14, 61 - 62 - Tu vstal veľkňaz, postavil sa do stredu a opýtal sa Ježiša: „Nič neodpovieš na to, čo títo svedčia proti tebe?“ Ale on mlčal a nič neodpovedal. Veľkňaz sa ho znova pýtal: „Si ty Mesiáš, syn Požehnaného?“ Ježiš odvetil: „Áno, som. A uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblakmi.
a tiež Mt 26, 63 - 64 - Ale Ježiš mlčal. Veľkňaz mu povedal: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží Syn.“ Ježiš mu odvetil: Sám si to povedal. Ale hovorím vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch.“
Lk 22, 66 - 70 - Keď sa rozodnilo, zišli sa starší ľudu, veľkňazi a zákonníci, predviedli ho pred svoju radu a hovorili mu: „Ak si Mesiáš, povedz nám to!“ On im odvetil: „Aj keď vám to poviem, neuveríte, a keď sa opýtam, neodpoviete mi. Ale odteraz bude Syn človeka sedieť po pravici Božej moci.“ Tu povedali všetci: „Si teda Boží Syn?“ On im povedal: „Vy sami hovríte, že som.“
Sú to svedectvá Ježiša pred Sanhedrinom. Na otázku či je Synom Boha len Evanjelista Marek odpovedá kladne, v ostatných Evanjeliach pasívne, súhlasí s otázkou Sanhedrinu, hoci vie, že za toto vyznanie ho čaká smrť.
Jn 1, 1 - 3 - Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.
Všetci exegéti sa zhodujú, že termín ho logos, Slovo v Jánovom prológu sa vzťahuje k druhej Božskej osobe - ku Kristovi. Ukázal sa gramatický problém. Či výraz kai Theos en ho logos prekladať ako: Boh bol Slovom, alebo Bohom bolo Slovo. Pri termíne lógos, nachádza sa člen „ó“, ktorý v gréckom jazyku označuje podmet vety. Potom preklad by mal byť: Bohom bolo Slovo. Vyššie uvedený text je smerodajným v dokazovaní Božstva Ježiša Krista.

Jn 5, 17 - 27 - Ježiš im povedal: „Múj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ Preto sa ˇŽidia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojim Otcom a robil sa rovným Bohu. Ježiš im vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca. Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn. Veď Otec miluje Syna a ukazuje mu všetko, čo sám robí: a ukáže mu ešte väčšie skutky ako tieto, aby ste sa čudovali. Lebo ako Otec kriesi mŕtvych a oživuje, tak aj Syn oživuje koho chce. A Otec nikoho ani nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi, aby si všetci ctili Syna tak, ako si ctia Otca. Kto si nectí Syna, nectí si ani Otca, ktorý ho poslal. Veru, veru, hovorím vám: Prichádza hodina, ba už je tu, keď mŕtvi počujú hlas Božieho Syna a tí, čo ho počujú, budú žiť. Lebo ako Otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe. A dal mu aj moc súdiť, pretože je Synom človeka.
Ježišove slová zo 17. verša, poslucháči chápali v tom význame, že Kristus staval sa na úroveň s Bohom. Kristus sa tomu nevzpiera, ale potvrdzuje a vyjasňuje svoju totožnosť s Bohom ako Otcom. Rovnosť v činnosti alebo rovnosť v prirodzenosti. Veľmi silno to prízvukuje v 21. verši hovoriac o Synovi, ktorý oživuje tých, ktorých chce.

Jn 10, 24 - 39 - Obstúpili ho Židia a hovorili mu: „Dokedy nás chceš držať v neistote?! Ak si Mesiáš, povedz nám to otvorene.“ Ježiš im odvetil: „Už som vám povedal, a neveríte. Svedčia o mne skutky, ktoré konám v mene svojho Otca, ale vy neveríte, lebo nie ste z mojich oviec. Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky. Ja a Otec sme jedno.“
Židia znova zdvihli kamene a chceli ho kameňovať. Ježiš im povedal: „Ukázal som vám veľa dobrých skutkov od Otca. Pre ktorý z nich ma kameňujete?!“ Židia mu odpovedali: „Nekameňujeme ťa za dobrý skutok, ale za rúhanie, preto, že hoci si človek, robíš sa Bohom.“ Ježiš im vravel: „A nie je napísané vo vašom zákone: „Ja som povedal: Ste bohmi?“ Nuž ak nazval bohmi tých, ktorým bolo dané Božie slovo - a Písmo nemožno zrušiť! - , prečo vy hovoríte tomu, ktorého Otec posvätil a poslal na svet: „Rúhaš sa“ za to, že som povedal: Som Boží Syn?! Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi. Ale ak ich konám, keď už nechcete veriť mne, verte tým skutkom, aby ste poznali a vedeli, že vo mne je Otec a ja v Otcovi!“ Preto ho zasa chceli chytiť, ale on sa vymkol z rúk.
V 30. verši výraz „jedno“ môžme chápať v dvojakom význame:
1./ Morálnom - jednota vôle a činnosti.
2./ Bytostnom - jednota prirodzenosti
Boh Otec a Ježiš sú bytostne jedno, majú tú istú spoločnú božskú prirodzenosť, hoci sa od seba odlišujú ako osoba od osoby.
Druhá možnosť je zdôraznená zvlášť v 38. verši, ktorý hovorí o prebývaní /bytí/ Syna v Otcovi. To bytie, prebývanie, je chápané cez Cirkev ako existenčný zväzok prirodzenosti.

Božstvo Krista v Skutkoch Apoštolov

Táto kniha má pre nás dvojaký význam. Z jednej strany ukazuje Božiu realitu, a z druhej strany dáva dôvod viery prvotnej Cirkvi v Božstvo Krista. Skutky Apoštolov zo svojho pôvodu sú popretím hypotéz na prelome XIX. a XX. storočia, že viera v Božstvo Ježiša sa zrodila na ceste evolúcie a Evanjelia vznikli v II. storočí po Kristovi. Na základe tej knihy Nového Zákona môžeme tvrdiť, že viera v Božstvo Ježiša je prítomná už v prvých rokoch po Jeho smrti, a evolúcia vyžaduje predsa pevný čas - určité obdobie.

Sk 2, 21 - Každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený.
Peter oznamuje splnenie proroctva proroka Joela /Joel 3, 1 - 5/ a hovorí, že viera v Ježiša ma charakter spásonosný.

Sk 3, 6 - Peter povedal: „Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“
Peter i Ján v Ježišovom mene robia zázraky.

Sk 3, 15 - Zabili ste pôvodcu života, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych: a my sme toho svedkami.
Apoštoli hovoria, že zázraky sa nekonajú ich mocou, ale mocou toho, ktorý je žriedlom a darcom života.
Sk 4, 12 - A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.
Peter pred Sanhedrinom hovorí, že len v Kristovi môžeme byť spasení.
Sk 7, 54 - 60 - Keď to počuli, pukali im srdcia od zlosti a zubami škrípali proti nemu. Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“ Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. Vyhnali ho za mesto a kameňovali. Svedkovia si odložili šaty k nohám mladého muža, ktorý sa volal Šavol. Štefana kameňovali a on sa modlil: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.“ Potom si kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ A len čo to povedal, zomrel.
Svätý Štefan za úctu k Ježišovi ako Bohu, je ukameňovaný.

Sk 10, 36 - Synom Izraela zoslal slovo a zvestoval pokoj skrze Ježiša Krista: on je Pánom všetkých.
Ježiš je Pánom /Kyrios / všetkého.

Sk 10, 42 - A prikázal nám, aby sme ľudu hlásali a dosvedčovali, že to jeho Boh ustanovil za sudcu živých i mŕtvych.
Kristus je najvyšším sudcom živých i mŕtvych.

Sk 10, 43 - Jemu vydávajú všetci proroci svedectvo, že pre jeho meno dosiahne odpustenie hriechov každý, kto v neho verí.
Pre Jheo meno dosiahneme odpustenie hriechov.

Sk 20, 28 - Dávajte pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou.
Z jednej strany je Cirkev opísaná ako Cirkev Božia, z druhej strany ako Cirkev, ktorú sme dostali, získali krvou Krista. Autor predpokladá, že Kristus je Bohom.
Všetke citované texty na rôzny spôsob a vychádzajúce z rôzných bodov, predstavujú nám už existujúcu vieru v Krista ako Boha. Prvotná Cirkev bola od samého počiatku presvedčená, že Ježiš Kristus je Bohom.
Božstvo Ježiša Krista bolo definované na Prvom ekumenickom koncile, ktorý sa konal roku 325 v Nice. Snem odsúdil arianizmus a definoval v Nicejskom symbole, že Ježiš je „Boh z Boha, svetlo zo svetla, pravý Boh z pravého Boha, splodený, nie stvorený, jednej podstaty s Otcom“. Na vyjadrenie jednej podstaty Syna a Otca použili konciloví otcovia pojem homousios. Prvý konštantinopolský snem sa však poučil zo sporov, ktoré nasledovali po Prvom nicejskom sneme. Istotne preto sa vyhol ohľadom Svätého Ducha tomuto Písmom nepodporenému termínu. Tieto slová prevzalo aj Nicejsko-konštantinopolské vyznanie viery.
Apoštolské vyznanie viery označuje Ježiša Krista ako jediného Božieho Syna slovami: „Verím v Boha, Otca všemohúceho ... i v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána.“

Pápež Pavol VI. o Ježišovom pravom božstve povedal nasledovne: „Toto je Kristus Ježiš, o ktorom ste už počuli a ktorému už isto mnohí patríte, veď ste kresťania. Vám, kresťania, opakujem jeho meno a všetkým ho ohlasujem: Kristus Ježiš je počiatok a koniec, alfa a omega, kráľ nového sveta, tajomný a najvyšší dôvod ľudských dejín a nášho osudu. On je prostredník a akýsi most medzi zemou a nebom. On je Synom človeka vrcholne a dokonalejšie ako všetci ostatní, lebo on je Boží Syn, večný a nekonečný, a je aj syn Márie, požehnanej medzi všetkými ženami, syn svojej matky podľa tela a našej matky zo spoločenstva s Duchom tajomného tela.“

Popieranie Kristovho božstva
Kristovo božstvo bolo popierané v priebehu celých dejín Cirkvi.
V prvom storočí to boli:
Ebioniti - medzi hlavné učenie patrí to, že je jeden Boh – Stvoriteľ. Ježiš je obyčajný človek, narodený z Márie a Jozefa. Ani nepreexistoval, ani nie je Bohom. Kristom Božím – čiže najsvätejším človekom - sa stal svojím verným zachovávaním zákona. Tento smer dosvečujú: sv. Irenej, Origenes, Tertulián, Epifán.
Cerinth – a jeho žiaci koncom 1. storočia v Malej Ázii učili, že Ježiš bol obyčajným človekom, na ktorého počas krstu v Jordáne zostúpila akási nebeská bytosť – Eón, čiže emanácia božstva. Volali ho „Kristom“. Herézu popisuje sv. Irenej.

Judaistickí kresťania – ktorí sa pridŕžali starozákonnej formy monoteizmu sa snažili zo svojej vierouky vylučovať prirodzené Kristovo božie synovstvo. Verili v človeka Ježiša, ktorý sa akcidentálnym spôsobom spojil so Svätým Duchom. Takto položili základ neskoršiemu adopcianizmu.
V druhom a treťom storočí to boli:

Gnostici – vyznávali pospletanú zmiešaninu učenia mystagogického charakteru. Popierali Kristovo božstvo tým, že učili o óm, že je jedným z Eónov, že sa spojil s jedným z Eónov v Ježiša, Máriinho a Jozefovho syna, a tak vykúpil svet. Podľa vtedajšej gréckej filozofie hovorili o Slove – Logosovi, to Slovo je Božím nástrojom pri stvorení a vykúpení, lebo transcendentný Boh sa nemôže bezprostredne dostať do styku so stvoreným svetom, ale len prostredníctvom Slova, a tým je Ježiš Kristus. V Ježišovi videli poloboha a poločloveka, čiže ani Boha ani človeka, ale prostrednú bytosť. Z ich náuky vznikol subordinacianizmus.
Adopcianizmus – blud úzko spojený so subordinacianizmom. Považoval Krista za obyčajného človeka, v ktorom prebývala božia sila alebo neosobný boží rozum, a ktorý bol potom adoptovaný za Božieho syna. Pri Ježišovom krste Kristus (Svätý Duch) v podobe holubice zostúpil na neho a v óm prebýval. Tak sa stal zvláštnym titulom adoptívnym Božím synom. Tento blud založil Theodor Byzantínsky. Existoval už v druhom storočí v Ríme. Pápež Viktor r. 190 Theodota exkomunikoval. Theodotus takto pripravil cestu arianizmu.
V 3. storočí prekvital adopcianizmus v Antiochii. Pôvodcom bol antiochijský biskup Pavol zo Samosaty. Adopcianizmus mal veľký vplyv na neskoršie herézy. Pavol zo Samosaty podporoval a odporúčal trinitárny modalizmus. Učil, že v Bohu je jedna podstata a jedna osoba tak, že tzv. tri osoby ú iba tromi spôsobmi tej istej osoby, ktorá je zároveň Otec, Logos a Sophia alebo Otec, Syn a Svätý Duch. Ďalej, že Boh prebýval v Ježišovi – obyčajnom človekovi ako v dome. Osvietil ho a ochránil od hriechu. Takto sa priateľskou morálnou jednotou stal Ježiš adoptívnym Božím Synom, čím sa otvorila cesta nestorianizmu. Pavol zo Samosaty bol r. 264 na antiochijskej synode odsúdený a zosadený.

V treťom a štvrtom storočí:
Arianizmus – bol najväčšou herézou. Jeho pôvodcom bol začiatkom č. storočia alexandrijský kňaz Árius. Do arianizmu akoby vtekali všetky predošlé herézy a vytekajú z neho všetky neskoršie.
Arianizmus pripustil, že Slovo, ktoré v čase prijalo telo, preexistovalo už pred začiatkom sveta, ale tvrdil, že bolo len najvznešenejším stvorením, ktoré Boh vytvoril z ničoho a potom ho transcendentný Boh použil ako nástroj pri stvorení všetkých vecí. Preto Kristus, vtelené Slovo, nie je pravý Boh, ale obyčajný adoptovaný Boží Syn.
V náuke vidno aj vplyv gnosticizmu a zvlášť adopcianizmu, ktorý Árius zdedil od Pavla zo Samosaty, prostredníctvom Pavlovho žiaka Lukiána Antiochijského. Tento najhorší blud bol odsúdený na I. nicejskom koncile r. 325, ktorý definoval, že Slovo je pravý Boh, spolupodstatný s Otcom. Po skončení koncilu, sa arianizmus rozpadol na rôzne sekty, ktoré učili, že Slovo síce malo nejakým spôsobom Božskú prirodzenosť, ale nie numerický tú istú, tým spôsobom, ako Otec, ale podobnú a nižšiu.

16. storočie:
Socianizmus – je nazvaný podľa Lélia Socina a Fausta. Pochádzali z Talianska. Holdovali racinalizmu. Pripúšťali len tajomstvá, ktoré možno pochopiť prirodzeným rozumom. Preto aj Sväté písmo vykladali prirodzeným spôsobom. Priklonili sa k absolútnemu unitarizmu, pohrdajúc Najsvätejšou Trojicou ako nepochopiteľnou a preto neprijateľnou. Vtelenie priamo zavrhli z dôvodov, že je nemožné, aby sa Božská osoba spojila s ľudskou hypostaticky, lebo nemôže jestvovať hypostatické spojenie medzi dvomi komplenými indivíduami a nemôže byť proporcia medzi nekonečným a konečným.
Podľa nich bol Kristus „dokonalý človek“ zázračne počatý, „vykladateľ Božej vôle“, človekakoby zbožštený, ale nebol Boh. Vyžadovali však poklonu Kristovi.
Tento blud pripravil cestu neskoršiemu racionalizmu.
Racionalisti hlásali, že Kristus bol iba obyčajným človekom.
Liberálana teológia – na rozdiel od staršieho racionalizmu si ponechala biblické výrazy „Boh“ a „Boží Syn“ pre Krista, ale vykladala ich v racionalistickom zmysle. Podľa nich je Kristus Syn Boží nie v metafyzickom, ale len v etickom zmysle, pretože v ňom bolo jedinečne vyvínuté vedomie, že Boh je naším Otcom. Kristus je Vykupiteľom sveta, lebo jedinečné božie poznanie, ktoré sám zažil, odovzdal ľuďom a zjavil Boha ako dobrotivého Otca. Pretože Kristus nie je pravým Bohom, nie je ani objektom, ale len subjektom náboženstva.
Modernisti , pod vplyvom liberálnej teológie uznali Kristovo božstvo. Modernizmus však rozlišuje medzi historickým Kristom, ktorý je obyčajným človekom a Kristom viery, ktorého kresťanská zbožnosť idealizovala a vplyvom pohanských predstáv povýšila na božskú bytosť.

3. Kristus - opravdivý človek

Evanjelia opisujú skutočnosti Ježišovho pozemského života takým spôsobom, že nemožno pochybovať o skutočnosti jeho tela a jeho duše a ich špecifickej rovnorodosti s telom a dušou ostatných ľudí.
Koncom prvého a začiatkom druhého storočia, rozšírila sa náuka, ktorá popierala skutočnosť Kristovho ľudského tela a skutočnosti pozemského, ľudského Kristovho života. Boli to dokéti, ktorí namiesto skutočného tela, pripisovali Kristovi len telo zdanlivé. (dokéma, fantasma) Východiskom tejto mýlnej náuky dokétov bolo „pohoršenie kríža“ (1 Kor 1, 23) , preto aj utrpenie aj smrť opisovali len ako zdanlivé.
Podľa nich Kristus nemal žiadnu ľudskú prirodzenosť, ale bol čistým Eónom, hoci sa ukazoval ako človek. Východiskom bludnej náuky doketov bolo „pohoršenie kríža“. Preto aj utrpenie a smrť opisovali len ako zdanlivé.

Neskoršie gnostické sekty, ktoré pripisovali Kristovi alebo len zdanlivé telo bez akejkoľvek skutočnosti, alebo len nebeské astrálne telo, vychádzali z gnostického dualizmu, podľa ktorého nie je možné spojenie Božieho Logosa s ľudským telom, lebo hmota je sídlom zla.
Na základe týchto bludov, bolo treba definovať aj túto pravdu viery.
Dogmou viery je: Ježiš Kristus je opravdivý a skutočný človek, prijal ľudskú prirodzenosť, skutočné telo a rozumnú dušu.
Najstaršie Symboly viery pripomínajú najdôležitejšie skutočnosti, pozemského Ježišovho života. Sú to: počatie, narodenie, utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Tým sa vyvracia dokétske popieranie Kristovho ľudského života. Chalcedonský snem / 451/ nazýva Krista „pravým Bohom a pravým človekom“.
V liste sv. apoštola Pavla Rímanom čítame: „Pavol, služobník Krista, povolaný za apoštola, vybraný hlásať Božie evanjelium, ktoré Boh vopred prisľúbil, vo Svätých písmach skrze svojich prorokov o svojom Synovi, ktorý podľa tela pochádza z Dávidovho rodu“ / Rim 1,1- 3/. Tiež v liste Hebrejom /4, 14 - 15 / a u Lukáša / 2, 40/
Zdroje zjavenia o človečenstve Krista:

A. - Písmo Sväté Starého zákona: dosť dôkladne popisuje, z akého pokolenia bude Mesiáš pochádzať /Iz 11, 1/ a z akého rodu / Iz 9, 5 - 6/ . Proroci budú popisovať miesto Jeho narodenia / Mi 5, 1 / a opisovať Jeho utrpenia /Iz 53, 2 - 12/ .
B. - Evanjelia popisujú Ježiša Krista medzi iným ako Syna človeka: /Mt 11,9: Mk 8,13: Lk 9,58 / . Podávajú Jeho ľudskú genealógiu, vymenúvajúc konkrétne mená, ako Dávid / Mt 1,1 - 17: Lk 3,23 - 38/ . Zvýrazňujú tiež normálny ľudský vývoj Ježiša / Lk 2,40/ .
Aj napriek spomenutým argumentom je potrebné si všimnúť:
- v celom živote i skutkoch vidíme Ježiša ako celého, plného a integralného človeka / vyčerpanosť, sen, jedlo/.
- v postave Krista opísanej v Evanjeliách dá sa rozpoznať intelektuálny život, pocity a tiež pôsobenie vôle /Mt 26,39: Lk 22,42/ . Môžme tiež hovoriť o charaktere Krista, o Jeho psychike i osobnosti.

- národnosť Krista ako Žida je nevyvrátiteľná, ale jeho fyzický vzhľad je stále otvoreným problémom.
Vidíme, že pre autorov Nového zákona, fakt, že Ježiš bol ozajstným človekom je celkom samozrejmý.
Evanjelia opisujú skutočnosti pozemského života Ježiša Krista takým spôsobom, že nemožno pochybovať o skutočnosti jeho tela a jeho duše a ich špecifickej rovnorodosti s telom a dušou ostatných ľudí.
V synoptických evanjeliách čítame, že Kristus sa narodil, rástol a žil ako človek medzi inými ľuďmi. Jedol, pil, spal, rozprával sa s inými ľuďmi, patril k určitej rodine a k určitému národu, pracoval duševne i telesne, trpel, zomrel a vstal zmŕtvych. Evanjelista Lukáš opísal vývoj vzrastu Kristovho človečenstva: V lone Matky Márie / 1,42/ , v detskom veku / 2, 17. 27.40 / a hovorí nielen o fyzickom, ale aj o morálnom vývoji Krista / 2, 52 / . Podľa svätého Lukáša, Ježišova výchova sa diala pod vplyvom prírody, v ktorej uctieval stopy svojho nebeského Otca, pod vplyvom Panny Márie a svätého Jozefa, ktorým bol poslušný, pod vplyvom čítania Písma, v čom sa prejavil ako znalec vysvetľovania zákona a prorokov, pod vplyvom každodenného domáceho i spoločenského života.
Po vzkriesení, Kristus dokazuje pochybujúcim učeníkom skutočnosť svojho ľudského tela slovami: „Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti - a vidíte, že ja mám.“ / Lk 24, 39/

Svätý Ján píše predovšetkým o božstve Slova, predsa aj jeho Kristus je dokonalý človek / 11, 33.35.41/ . Proti dokétom, ktorí poperali človečenstvo v Kristovi, dokazoval Jeho ľudskú prirodzenosť / 1Jn 4,2: 5,6: 2Jn 1,7/ .
Svätý Pavol so zreteľom na Kristovu činnosť Prostredníka hovorí o „človeku Ježišovi Kristovi“ / Rim 5,15/ , poukazuje na Kristov ľudský pôvod / Rim 9,5/ a na utrpenie a smrť na kríži / 1Kor 1,23/ .
Evanjelium podrobne opisuje ľudský Ježišov ľudský život nielen podľa tela, ale i duše. Ježišova duša je sídlom citov. Citlivosť Kristovej duše je živá a prejavuje sa rozličnými hnutiami radosti a smútku, rozhorčenia a súcitu. Je pôvodcom čnosti: pokory, poslušnosti, horlivosti za Božiu česť a slávu a pod.
Pán Ježiš sám hovorí o svojej ľudskej duši: „Smutná je moja duša až na smrť.“ „Otče, do tvojích rúk porúčam svojho ducha.“
Písmo označuje Kristovu smrť ako „vypustenie ducha“. Duchovnosť Kristovej duchovnej duše je zrejmá zvlášť tak v jeho prosebných a ďakovných modlitbách, ako aj v podriadení svojej ľudskej vôle Božej vôli: „Nie moja vôľa, ale tvoja nech sa stane!“

C. - Tradícia : od samého počiatku Otcovia Cirkvi sa zmieňujú, že Kristus bol človekom. Ak by Kristus nebol opravdivým človekom, nebol by opravdivo trpel a tak by nás ani nebol opravdivo vykúpil.
Proti dokétizmu ostro vystúpili:
Sv. Klement Rímsky: „Z lásky sa nás ujal Pán: z lásky, ktorú mal k nám, dal Pán Ježiš Kristus podľa Božej vôle svoju krv a svoje telo za naše telo a svoju dušu za naše duše“
Sv. Ignác: / + okolo 107/ „Rúha sa Pánovi ten, kto nevyznáva, že nosil telo...Ježiš Kristus sa stal dokonalým človekom.“ /List Smirenčanom/
Sv. Irenej: / + okolo 202/ po celý život obhajuje náuku o opravdivom Božstve a človečenstve Ježiša Krista. Dokétizmus vyvracia ich vlastným učením. Keby sa bol Kristus a jeho apoštoli, čo sa týka skutočného tela, mýlili, potom by vôbec nebolo žiadnej pravdy a samotní bludári by boli len vidinou a obyčajným tieňom. / Adversus haereses/
Tertulián: / + po 220/ - vystupoval proti dokétizmu, ktorý šírili Marcion a jeho prívrženci. Napísal : De carne Christi a Adversus Marcionem. Rozpoznal, že že učenie dokétov ohrozuje základy kresťanskej viery: „Nasleduje, že všetko, čo bolo skrze Kristovo telo vykonané, bolo vykonané klamom. Celé dielo Kristovo je vyvrátené, vyvrátený je aj celý význam a úžitok kresťanského mena: popiera sa smrť Kristova ... keď sa poprie smrť Kristova, nie je isté ani zmŕtvychvstanie“ /Adversus Marcionem 2, 8/. „Celý Kristus bol pravda. Ver, radšej sa chcel nenarodiť, ako nejako sklamať“ /De carne Christi 5/.
Doketizmus vo svojich dôsledkoch vedie k znehodnoteniu Kristovho utrpenia a smrti, vykúpenia, kresťanského cvičenia sa v čnostiach, k podkopaniu vieryhodnosti Svätého písma a nakoniec celej kresťanskej vierouky, k prázdnemu pojmu Eucharistie.

O vzniku Kristovej ľudskej prirodzenosti učí pápež Ján Pavol II., že plnosť času, oktorej hovorí sv. Pavol, „značí chvíľu, keď Svätý Duch, ktorý už predtým naplnil milosťou Máriu z Nazaretu, utvoril v jej paneskom lone Kristovu ľudskú prirodzenosť.“
Mária vyslovila toto staň sa s vierou, ktorou sa bezvýhradne oddala Bohu a „ako služobnica Pána sa úplne zasvätila osobe a dielu svojho Syna“. Tohto Syna – ako učia cirkevní Otcovia – počala skôr v mysli než v lone práve prostredníctvom viery. Právom teda Alžbeta zvelebuje Máriu slovami: „Blahoslavená, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Tieto slová sa už splnili. Mária z Nazaretu prekračuje prah Alžbetinho a Zacháriašovho domu už ako Matka Božieho Syna. Je to radostný objav Alžbety: „Prichádza ku mne Matka môjho Pána!“
Bludárske učenie:

Arianizmus – Árius učil, že Logos nemal žiadnu ľudskú dušu, ale spájal v sebe len telo bez duše. Prejavy Kristovho duševného života pripisoval Logosovi ako princípu. Myslel, že týmto spôsobom môže dokázať stvorenosť Slova.
Apolinarizmus – Apolinarius, biskup z Laodicey bol horlivý zástanca vieroučných rozhodnutí Nicejského koncilu, učil, vychádzajúc z Platonovho trichotomizmu, že Boží Logos prijal ľudské telo a animálnu dušu. Miesto chýbajúcej duchovnej duše zastupoval Logos. Myslel, že len týmto spôsobom môže obrániť jednotu Kristovej osoby a bezhriešnosť Krista. Pozitívne odôvodnenie hľadal v Jánovom evanjeliu a v Liste Filipanom. Vychádzal z nesprávnej zásady, že dve dokonalé podstaty nemôžu vytvoriť skutočnú jednotu a že kde je rozumná duša, tam je slobodná vôľa, a preto aj možno zhrešiť.
Pôvod Kristovej ľudskej prirodzenosti od Adama – Starý aj Nový zákon označuje Mesiáša ako Abrahámovho a Dávidovho potomka.
Nový zákon výslovne vyzdvihuje Máriino pravé materstvo: „Mária, z ktorej sa narodil Ježiš“, „Hľa, počneš v živote a porodíš Syna“, „zrodeného zo ženy“.
Ježiš nielenže je opravdivý človek, ale pochádza z toho istího Adamovho pokolenia, ako aj ostatní ľudia. On je víťazný potomok ženy, ktorého Boh prisľúbil v raji po spáchaní hriechu.
Svätý Tomáš hovorí, že Boh mohol vziať na seba ľudskú prirodzenosť inakšie, než z Adamovho pokolenia. Avšak Božej spravodlivosti viacej zodpovedalo, aby Boh dostal zadosťučinenie z toho istého pokolenia, z ktorího vzišla urážka, teda aby Vykupiteľ pochádzal z Adamovho pokolenia. Aj dôstojnosti ľudí viacej zodpovedalo, že premôžiteľ diabla sa narodil z toho pokolenia, ktoré bolo diablom premožené. Aj Božia moc sa viacej prejavila tým, že z tohto padnutého pokolenia pochádza človek nekonečnej dôstojnosti a svätosti. Takto Boh poslal svojho Syna „v tele, podobnom hriešnemu“, takto sa stal Kristus naším bratom a veľkňazom, „ktorý bol vo všetkom podobne skúšaný, ale bez hriechu“.

Otcovia učia, že Ježiš sa narodil z Panny Márie a tak sa stal s nami spolupodstatným. Ďalej rozoberajú otázku, prečo sa Kristus stal Adamovým potomkom. Odpovedajú spolu s apoštolom Pavlom, že preto, aby nám ako druhý Adam vrátil to, čo sme v prvom Adamovi stratili.
Je dogmou, že Ježiš Kristus sa stal skutočným človekom, keď sa narodil z Adamovej dcéry Panny Márie.
Skutočnosť a integrita Kristovej ľudskej prirodzenosti je zaručená tým, že Kristus sa skutočne počal a narodil z ľudskej matky. Svojím pôvodom z Adamovej dcéry sa podľa svojho človečenstva zaradil do Adamovho potomstva. Kristus sa stal našim bratom. Cirkev to jasne učí vo vyznaniach viery, že sa počal a narodil z Márie panny, t.j. z jednej podstaty.

Herézy – Gnostici Valentín a Marcionov žiak Apelles priznávali Ježišovi nebeské telo, ktoré si priniesol z neba na zem a prešiel pannou bez toho, žeby z nej niečo prijal, tak ako napríklad keď voda preteká cez kanál. Týmto popierali pozemský pôvod Kristovho tela a jeho skutočné počatie a narodenie z Panny Márie.
Kongregácia pre učenie viery zaraďuje medzi domienky filozofickej alebo teologickej povahy, ktoré sú prekážkou chápania a prijímania zjavenej pravdy, aj metafyzické vyprázdnenie udalosti historického vtelenia Slova, ktoré sa redukuje na číre zjavenie sa Boha v dejinách. Na základe týchto domienok, sa vypracovávajú niektoré teologické názory, v ktorých tajomstvo Ježiša Krista stráca svoj charakter absolútnej pravdy a spísonosnej všeobecnosti, alebo sa naň aspoň vrhá tieň pochybnosti a neistoty.

4. Jednota Kristovej osoby – spojenie prirodzenosti v Kristovi v jednote osoby.

Podľa svedectva Svätého písma je Kristus opravdivý Boh a opravdivý človek. Jednému Kristovi sa pripisujú dva rady predikátov: jeden Božský a jeden ľudský. Pretože sa mu pripisujú fyzické atribúty obidvoch prirodzenosti, musia obidve prirodzenosti patriť jednému a tomu istému fyzickému subjektu. Zvlášť dopopredia vystupuje Kristova fyzická jednota, keď sa o osobe, nazvanej podľa znakov Božskej prirodzenosti vypovedajú ľudské vlastnosti a o osobe, nazvanej podľa znakov ľudskej prirodzenosti, vypovedajú Božské vlastnosti. V jednej vete je často ten istý jeden Kristus označený aj ako Boh aj ako človek. Napr.: „Slovo telom sa stalo. (Jn 1,14) Vtelenie Slova v Jánovom evanjeliu treba chápať tak, že Boží Logos sa stal človekom bez toho, žeby prestal byť Bohom. Logos je preto podľa vtelenia majiteľom Božej a súčasne ľudskej prirodzenosti – Bohočlovekom. Ježiš o sebe vyjavil božské alebo ľudské vlastnosti, vždy hovoril o jednej bytosti, o jednej osobe. Apoštoli podobne sa vyslovujú o jednej Ježišovej osobe. Podľa Listu Filipanom prijal ten istý Kristus, hoci bol božskej prirodzenosti, a preto bol rovný Bohu – prirodzenosť sluhu a stal sa podobným a rovným ostatným ľuďom. Zbavenie sa, nemôžeme chápať pre absolútnu nezmeniteľnosť Boha ako zrieknutie sa Božej prirodzenosti, ale len zrieknutie sa Božej slávy. K božej prirodzenosti, ktorú si podržal, pribral ľudskú prirodzenosť. Nemohol prestať byť Božím Synom, ale mohol prijať prirodzenosť sluhu. Pekne to vyjadril sv. Tomáš: „Nezriekol sa božskej prirodzenosti, ale prijal ľudskú prirodzenosť.“ V podobe sluhu sa objaviaci Kristus je Božská osoba, ktorá vlastní, tak božskú ako aj ľudskú prirodzenosť.
Aj v Tradícií sa uvádza Kristus ako jeden a ten istý podmet a vlastník Božských a ľudských prísudkov, Božskej a ľudskej prirodzenosti. Cirkevní otcovia venujú hypostatickej únií veľkú pozornosť, čoho dôkazom je aj dôležitosť tohto pojmu v kristológii.
Sv. Ignác Antiochijský píše nasledovne: „Mária nosila v živote nášho Boha, Ježiša Krista“. Otcovia sa odvolávajú na cirkevné vyznania viery, v ktorých sa o tom istom Kristovi vraví, že je Božím Synom a že sa narodil z Panny Márie. Východné symboly viery zvlášť dôrazne vyzdvihujú Kristovu jednotu.
Pred Efezským koncilom otcovia nepoúživajú o spojení obidvoch prirodzenosti v jednej osobe Krista presné a dokonalé názvy. Vlastnú vec však poznali, ako to dokazujú ich výroky, v ktorých tomu istému Ježišovi Kristovi pripisujú Božské a ľudské vlastnosti. Latinskí Otcovia pod Tertuliánovým vplyvom dospeli k jasnej trinitárnej a kristologickej terminológii. Tertulián píše: „Vidíme dvojaký stav nezmiešaný, ale v jednej osobe spojený, Boha a človeka...“

Sv. Ambróz o Kristovej osobe hovorí nasledovne: „Určite nie je iný z Otca a iný z Panny, ale ten istý ináč z Otca a ináč z Panny.“
Nejasné výroky Otcov, ktoré niekedy použili v súvislosti s touto dogmou, je potrebné vykladať podľa jasných a určitých výrokov na iných miestach, kde sa pravoverne vyjadrovali. Skutočnosť, že sa takéto výroky vyskytli, možno vysvetliť tým, že ešte v tomto období nebola ustálená teologická terminológia, a preto sa mohlo stať, že sa použil aj menej vhodný výraz.
Otcovia pri vysvetľovaní nestorianizmu poukazujú na následky základného nestoriánskeho bludu njmä v učení o Eucharistii. Podľa nestoriánov, Kristovo utrpenie, keďže je dielom obyčajného človeka, je zbavené svojej nekonečnej ceny, ktorá je nutným predpokladom vykúpenia. Potom Kristovo telo v Eucharistii nie je „životodarné“, lebo nie je „vlastným telom Boha – Slova“.

Sv. Cyril Alexandrijský proti nestoriánom používal formuláciu: „Jedna vtelená prirodzenosť Božieho Slova.“ Pod prirodzenosťou chápal tak ako jeho odporcovia prirodzenosť samú v sebe – hypostázu. Táto formula pohádza z vyznania viery „O vtelení Božieho Slova“, ktoré Apolinár z Laodicey odovzdal cisárovi Joviniánovi, a ktoré bolo rozšírené pod menom sv. Atanáza II. Carihradský koncil vzal túto formulu do ochrany. Teda Ježiš Kristus - Boh i človek – je jeden a ten istý podmet, majiteľ a nositeľ oboch prirodzenosti, Božskej i ľudskej, teda jediná osoba. Táto jediná osoba Krista – Boh i človek – je Božská osoba večného Božieho Slova, jednorodeného a vlastného Božieho Syna.

Rozum
Ľudský rozum jasne vníma, že keď je Kristus Bohom i človekom v jednej osobe, môže byť iba Božskou osobou. Lebo Boh nemôže byť bez svojej vlastnej osobnosti, ani sa nemôže nijako meniť. Preto sa tak stal človekom, že neprestal byť Bohom, ani nič nestratil, ale prijal ľudskú prirodzenosť do jednoty svojej Božskej osoby večného Slova.
V kristológii pre charakterizovanie druhej Božskej osoby sú dôležitými pojmami: osoba a prirodzenosť.
Výraz hypostazis sa v dnešnej filozofii nepoužíva. V minulosti toto slovo označovalo všetko v sebe a skrze seba stojace bytie a mienil sa ním ontologicky základ pre existujúce bytie. Pre jeho abstraktnosť tento ojem môžeme ťažko presne vysvetliť. V trinitárnej kristológii v 4. a 5. storočí môže mať rovnaký význam ako osoba, ak je použitý pre Božskú osobu.
Výraz Božská prirodzenosť sa môže javiť ako rozporný, ak predpokladáme moderný pojem prirodzenosti. Boh na základe svojej absolútnej transcendentnosti nemôže byť porovnávaný s inými „prirodzenosťami“ a odlišovaný od nich. Neexistuje žiadny pojem prirodzenosti, ktorý by mohol byť použitý rovnakým spôsobom pre Boha a pre svetské veci.

Chalcedon chce osobou Krista poukázať na jeho „kto“, prirodzenosťou na jeho „čo“: ako „kto“ je len Jeden, ako „čo“ je Boh a človek.
Aj v najnovších dokumentoch Magistéria sa používajú pojmy osoba a prirodzenosť v zmysle Chalcedonského koncilu.
Tak prichádzame k pojmu hypostatická únia – osobné spojenie.
Hypostatická únia je učenie, ktoré hovorí, že božská a ľudská prirodzenosť Ježiša Krista sú spojené v jednej osobe a to v Druhej božskej osobe. Začiatkom vtelenia, čiže utvorenie Kristovej ľudskej prirodzenosti, ako aj začiatkom hypostatickej únie, je zvestovanie anjela Panne Márii a jej súhlas, kedy sa uskutočnilo to, čo Sväté písmo vyjadruje slovami: „A Slovo telom sa stalo a prebývalo medzi nami.“

Osobné spojenie je spojenie Božskej a ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi. Toto spojenie dvoch prirodzenosti v druhej Božskej osobe spočíva v tom, že obe prirodzenosti sú kompletné, úplné, nezmiešané a rozdielne, avšak nerozlučiteľné a podstatne spojené jednotou Božskej osoby večného Božieho Slova.
Kristova ľudská prirodzenosť je prijatá do druhej Božskej osoby – Kristus človek nie je ľudská osoba, ale Božská osoba večného Božieho Syna.
Majiteľom Kristovej ľudskej prirodzenosti, nositeľom a vlastníkom jej činnosti, je druhá Božská osoba.

Článok viery o hypostatickej únii vychádza z dôkazov Ježiša Krista, korý zjavil apoštolom svojimi skutkami, náukou a životom kto je. Tomu zjaveniu zodpovedá viera apoštolov a nazývajú sa svedkami Kristovho života, smrti a zmŕtvychvstania. Apoštoli svedčili o Kristovom božstve i človečenstve, tak ako to s ním prežili v dennom styku. Podľa nich je Kristus podobný ľuďom vo všetkom okrem hriechu a nezriadenej žiadostivosti. Svoju vôľu podriaďoval Otcovej vôli.
Učiteľský úrad Cirkvi pri formulovaní definície článku viery o hypostatickej únii používa slová: prirodzenosť, subsistencia a osoba. Cirkev nedefinovala význam týchto výrazov, ani neoznačila ich vzťah. Z učenia Chalcedónu vyplýva to, že sa nesmie zamieňať výraz osoba s výrazom jednotlivej prirodzenosti. V Bohu je jedno bytie, podstata a prirodzenosť, ale sú v ňom tri subsistencie, hypostázy a osoby. Pre hypostatickú úniu v Kristovi sú dve bytia, podstaty a prirodzenosti a to božská a ľudská, ale je len jedna subsistencia, hypostáza a osoba – a to božská.

Pri vysvetľovaní významu výrazu „existencia“ vo vzťahu k hypostatickej únii sa teológovia delia na skotistov a tomistov.
Blahoslavený Ján Duns Scotus pripúšťal medzi bytím a jestvovaním iba logický rozdiel. Z toho prišiel k zaujímavým, ale málo praktickým uzáverom o hypostatickej únii.

Svätý Tomáš pripúšťa medzi bytím a jestvovaním reálny rozdiel. Bytie znamená, že stvorená vec je viac než iná. Jestvovanie znamená, že táto vec je. „Večné bytie Božieho Syna, čo je Božia prirodzenosť, sa stáva bytím človeka, nakoľko Boží Syn prijal v jednote osoby ľudskú prirodzenosť, v Božských osobách niet iného osobného bytia než bytie prirodzenosti. Preto tri osoby majú len jedno bytie. Mali by však trojicu bytia, keby v nich bolo iné bytie osoby a iné bytie prirodzenosti“.
Z uvedeného vyplýva, že Kristova ľudská prirodzenosť existuje cez jestvovanie druhej Božskej osoby. Tomistický názor praktickejšie vysvetľuje vykupiteľské dielo Ježiša Krista.
Hypostatická únia znamená subsistovanie druhej Božskej osoby v božskej a ľudskej prirodzenosti. Spojením tvoria tretiu úplnú podstatu. Spojenie Božskej a ľudskej prirodzenosti v Božskej osobe svätý Tomáš vyjadruje nasledovne: „Ľudská prirodzenosť sa pripája k Božskej osobnosti, čiže druhá Božská osoba, vlastniaca vo večnom bytí Božskú prirodzenosť, prijala v čase ľudskú prirodzenosť s časným bytím“.

Z toho vyplývajú charakteristické vlastnosti hypostatickej únie: Je to spojenie nadprirodzené, bezprostredné, nerozdeliteľné a jedinečné.
Jednota prirodzeností je trvalá. Čiže Slovo bez toho, že by prestalo byť Slovom, je pravým človekom. Vtelenie neurobilo žiadnu zmenu v Kristovej Božskej prirodzenosti, ale podľa Tradície, Otcov a svätého Pavla je tajomstvom poníženia. Zjavenie učí, že len osoba Syna sa vtelila z Trojice. Tradícia a Magistérium vyhlasujú nezmeniteľnosť Slova v hypostatickej únii. Svätý Tomáš píše: „Treba povedať, že tajomstvo Vtelenia sa nenaplnilo tým, že by sa Boh zmenil vo svojom stave, v ktorom nebol od večnosti, ale tým, že sa novým spôsobom spojil s tvorom alebo jeho t. j. tvora spojil so sebou.“
Vysvetlenie výrazu: zostúpil z nebies. Slovo zostúpilo z neba nie miestnym pohybom, ale pre naše spasenie stvoril Syn s Otcom i Svätým Duchom Kristovu ľudskú prirodzenosť a spojil ju so sebou jednotou osoby, čiže prijatím ľudskej prirodzenosti. Tomu hovoríme hypostaticky. V tomto prípade ľudská prirodzenosť neustanovuje nový podmet, ale subsistuje cez hypostatickú úniu v Božom Synovi. Tradícia, ale tiež sv. Pavol a sv. Ján pripúšťajú akési obmedzenie vôle u vteleného Slova: metafyzické obmedzenie (stvorené a konečné človečenstvo), obmedzenie zámerového poriadku (prijatie vykupiteľskej úlohy cez umučenie a smrť), dobrovoľné obmedzenie (život chudoby, bolesti). Vzťah obmedzenej prirodzenosti ku nekonečnej Božej prirodzenosti nazývame circumincessio. Je potrebné ešte dodať, že prenikanie Božských osôb je dokonalé, vzájomné, nerozlučné a založené na jednote Božskej prirodzenosti. V Kristovi však také prenikanie prirodzenosti nie je dokonalé, lebo nie je vzájomne rovnaké. Božská prirodzenosť je pre Kristovu ľudskú prirodzenosť nepreniknuteľná. Človečenstvo neohraničuje Božiu prirodzenosť, lebo táto ho nekonečne prevyšuje. Pretože Slovo subsistuje v Božskej prirodzenosti, nebolo nijako ohraničované ani pred vtelením, ani po vtelení. Bytostne je Bohom, preto je nekonečná jeho vedomosť, vôľa i sláva ako u každej Božskej osoby.

Pretože Slovo subsistuje v ľudskej prirodzenosti, preniká ju, ale nie tak, aby ju v sebe podstatne premenilo. Ale nakoľko je ľudská prirodzenosť schopná, odovzdáva jej čnosti, dary a všetko potrebné pre vyplnenie vykupiteľského diela.
Záverom môžeme zhrnúť, že okolnosť, že Kristus – človek nie je ľudskou osobou, ale Božskou osobou, nenarúša ani úplnosť ani dôstojnosť jeho ľudskej prirodzenosti, ale naopak, znamená jej nekonečnú dôstojnosť. Kristova ľudská prirodzenosť je úplná, takže Kristus je opravdivý človek, i keď nie je ľudskou osobou.
Kristovo človečenstvo má teda všetky súčasti ľudskej prirodzenosti, ale jestvuje iným spôsobom, než ľudské osoby. Jestvuje ako podstatne spojené s osobou večného Slova. Kristus – človek je druhou Božskou osobou, a tým jeho človečenstvo má nekonečnú dôstojnosť Božskej osoby.

Sv. Tomáš to charakterizuje nasledovne: „A tak je on zároveň cestou i cieľom. Cestou podľa ľudskej prirodzenosti, cieľom podľa Božskej. Teda ako človek hovorí: „Ja som cesta“ a ako Boh dodáva: „Pravda a život.“

Ježiš Kristus – opravdivý Boh a opravdivý človek – je len jedna jediná osoba, a to druhá Božská osoba, večný jednorodený Boží Syn. To je dogma, ktorú Cirkev vždy verila a na všeobecných konciloch opätovne vyhlásila. Vo Svätom písme je vyjadrená tým, že tomu istému jednému Kristovi sa pripisujú Božské i ľudské vlastnosti, Božská i ľudská prirodzenosť, jeden a ten istý Ježiš Kristus je aj opravdivý Boh aj opravdivý človek.