Naše storočie je poznačené veľkým rozvojom vedy a techniky, a preto si mnohí myslia, že práve v dnešnej dobe už nemá význam hovoriť o náboženstve. Lenže veda a technika, ktoré nás očarujú svojimi objavmi otvárajú iba "dvere", za ktorými vždy stojí Boh. Podstata je očiam neviditeľná, hovorí Malý princ v rozprávke francúzskeho spisovateľa Antoána Saint-Exupéryho. Rovnako neviditeľná je podstata náboženstiev. Je taká neviditeľná ako myš, lienka, láska, strach ... Pierre Teilhard de Chardin povedal: "Všetky náboženstvá sa stretávajú na vrchole Božej pyramídy".
Svetové náboženstvá možno rozdeliť do dvoch hlavných skupín. Prvú skupinu tvoria prvotné náboženstvá. Sem patria tradičné náboženstvá obyvateľov Afriky, Austrálie, Oceánie, časti Ázie a náboženstvá amerických Indiánov. Sem patria i európske pred kresťanské náboženstvá a náboženstvá starovekých národov. Tieto náboženstvá majú napriek niektorým odlišnostiam veľa spoločného. Väčšinou majú miestny charakter - sú skupinové, kmeňové, alebo národné - a ich vyznavači vedia o ich ohraničenom význame. Mýty a príbehy týchto náboženstiev rozprávajú o pôvode jedného kmeňa. Súčasné prvotné náboženstvá sa vo veľkej miere opierajú o ústnu tradíciu, menej o písané pamiatky. Väčšinou nemajú misijný charakter. (Neusilujú sa získať konvertitou.)
Druhú veľkú skupinu tvoria univerzálne náboženstvá. Ako to z názvu vyplýva, nemajú miestny ale nadnárodný charakter. V tom zmysle sú svetové. S rozličnou intenzitou šíria svoje učenie, sú teda misijné a majú písomné pamiatky, ktorým sa prikladá veľký význam. Typickými príkladmi takýchto náboženstiev sú islam a kresťanstvo.
Univerzálne náboženstvá môžme ďalej rozdeliť do niekoľkých skupín. Do semitskej skupiny patria: judaizmus, kresťanstvo a islam, ktoré sa vyvinuli v príbuzných historických a geografických podmienkach. Inou skupinou sú tzv. indické náboženstvá, ktoré predstavuje hinduizmus, ranný budhizmus, džinizmus a sik hismus. Do skupiny Ďalekého východu patria: konfucianizmus, tao izmus a šintó. Iné rozdelenie náboženstiev je na monoteistické (viera v jedného Boha) a polyteistické (viera vo viacerých bo hov). Monoteistickými náboženstvami sú: judaizmus, kresťanstvo a islam, polyteistickými náboženstvami sú: hinduizmus, staro grécke alebo starogermánske náboženstvo, príp. aj dnešné prvotné náboženstvá.
Svetové náboženstvá môžeme rozdeliť na dve tradície:
a) západná tradícia prorokov
b) východná mystická tradícia
Západná tradícia vychádza zo semitskej rodiny. Patrí do nej judaizmus, kresťanstvo, islám a ich odnože. Tradícia prorokov - zdôrazňuje, že zjavenia Boha ľuďom majú svoj pôvod mimo ľudského ducha. Majú kladný postoj k svetu, uznávajú dobrotu hmoty a usilujú sa o vykúpenia, alebo o premenu tohoto hriešneho sveta.
Východná tradícia vychádza z indickej rodiny. Mystická tradícia zdôrazňuje, že ľudstvo nachádza Boha vo vnútri svojho ducha. Má záporný postoj k svetu, uznáva absolútnu duchovnú povahu reality a usiluje sa oslobodiť dušu z večného kolobehu znovuzrodenia a reinkarnácie, ktorému sa podrobuje na tomto svete.
Muhammad Nagíb povedal: "Náboženstvo je sviečka v pestrofarebnej lampe. Každý ju vidí cez inú farbu, ale sviečka je vždy tam." Niekedy počujeme ľudí ako hovoria: "ten je veriaci a ten neveriaci". Toto pomenovanie nie je príliš presné. Veď čo je viera. Je to vlastne informácia, ktorú som si neoveril svojimi zmyslami, ale prijímam ju vierou, pretože informátora považujem za seriózneho človeka. Keby sme skúmali koľko skutočností prijímame počas jedného dňa cestou viery - teda cez informácie - a koľko skutočností poznávame zmyslami, zistili by sme, že je to i viac ako 90% skutočností, ktoré prijímame cez informácie, teda vierou a nie poznaním. Preto prichádzam k záveru, že všetci ľudia sú veriaci.
- Jedni veria, že Boh existuje.
- Druhí veria, že Boh neexistuje.
Preto lepšie rozdelenie ako na veriacich a neveriacich bude, ak sa budeme pridŕžať gréckeho slova THEOS-BOH.
- TEISTI - vyznavači Boha
- ATEISTI - popierači Boha.
V tejto seminárnej práci sa chcem zaoberať univerzálnymi náboženstvami a to semitskou skupinou, do ktorej patria: judaizmus, kresťanstvo a islam.
J U D A I Z M U S
Biblické rozprávanie o pôvode židovského náboženstva siaha až k Abrahámovej vzbure proti uctievaniu modiel. Stalo sa to v jeho rodnej Mezopotámii (dnešný Irak), kde Abrahám zničil rodinné modly a ušiel do krajiny Kanaán (dnešný Izrael). Jeho viera v jediného Boha je zakotvená v Božej zmluve. "Skutočne uzatváram zmluvu medzi mnou a tebou a medzi potomstvom tvojím po tebe vo všetkých pokoleniach ako zmluvu večnú, že budem Bohom tvojím a potomstva tvojho po tebe." (Genezis 17,7).
Keď v krajine Kanaán zavládol hlad Abrahámov pravnuk Jakub (ktorého anjel nazval Izraelom), odišiel so svojimi dvanástimi synmi do Egypta za obživou. Boh sľúbil Abrahámovi, že z jeho potomkov urobí národ a dá im do vlastníctva krajinu Kanaán. Boh svoj sľub splnil, keď Mojžiš vyviedol z Egyptského zajatia Izraelský národ potomkov Jakubových synov. Počas 40 ročného putovania do Zasľúbenej zeme zjavil Boh Mojžišovi na hore Sinaj desať Božích prikázaní, ktoré tvoria osnovu židovského náboženstva. Podľa názoru ortodoxného judaizmu pochádza náboženské poučenie zo zjaveného Božieho zákona, ktorý je obsiahnutý v tóre - v prvých piatich knihách Mojžišových. Hebrejská biblia (Starý zákon) obsahuje aj prorocké knihy a spisy, do ktorých patria také poetické a etické diela ako Žalmy a Príslovia. Slovo "tóra" znamená doslovne poučenie, alebo zákon a týmto názvom sa označuje aj 613 príkazov, ktoré sú podľa tradície obsiahnuté aj v piatich knihách Mojžišových a v celom súhrne spoločenských a právnych noriem, čo sa postupne vytvorili. Podľa tradície, kľúčom k výkladu písaného zákona, je ústny zákon, ktorý bol Mojžišovi tiež zjavený. Po zničení židovského štátu Rimanmi v roku 70 bol ústny zákon kodifikovaný ako Mišna. Mišna má 63 traktátov, tie sú usporiadané do 6 častí:
a) predpisy o poľnohospodárstve
b) predpisy o sobote a svätení sviatkov
c) rodinné právo
d) trestné a občianske právo
e) obetné predpisy, chrámové bohoslužby
f) predpisy o rituálnej čistote.
V nasledujúcich storočiach vznikol k Mišne komentár, ktorý sa nazýva gemara. Talmut je veľká encyklopédia židovského učenia, ktorá obsahuje celú židovskú ústnu tradíciu. Skladá sa z mišny a z gemary, ku ktorým sa pridali neskoršie komentáre.
Charakteristickým znakom židovského náboženstva je viera v jedného Boha Stvoriteľa a Pána vesmíru. Tento Boh Jahve si zaviazal Židov, že budú verne plniť jeho zákony a príkazy. Židovský zákon obsahuje súhrn nariadení kašrút, podľa ktorých sa potraviny rituálne triedia na dovolené (kóšer) a zakázané (trejfe). Jesť sa smie iba mäso z cicavcov, ktoré majú rozštiepené kopytá a sú prežúvavce. (Napr. kravy, ovce). Ryby musia mať plutvy a šupiny. (Úhory sú zakázané). Ani mäkkýše a dravé vtáky sa nesmú jesť. Mlieko a mäso ako aj výrobky z nich sa musia jesť osobitne a nesmú sa variť, alebo pripravovať spolu. Židovský deň sa začína pri západe slnka. Týždeň začína v nedeľu. Podľa tóry je sabat deň odpočinku. Treba ho svätiť od piatočného súmraku až do sobotňajšieho večera. Tento deň sa odvodzuje z biblie: "Keď Boh stvoril svet na siedmy deň odpočíval." (Genezis 2,3) Cez sabat sa nesmie pracovať a zapaľovať oheň, nesmie sa nič nosiť, písať ani variť a nesmie sa cestovať (môže sa ísť pešo iba na krátku vzdialenosť).
Najdôležitejšie vieroučné pravdy ortodoxného judaizmu tvorí 13 článkov viery, ktoré zostavil španielsky dvorný lekár a filozof rabín Moše Maimonidéz. Každý z prvých piatich článkov sa začína vyznaním: nadovšetko verím, že Stvoriteľ nech je požehnané jeho meno ...
1. ... tvorí a vedie celé tvorstvo; a verím, že On sám všetko urobil, robí a urobí.
2. ... je jediný a nič sa mu nemôže v ničom rovnať; On bol, je a bude naším Bohom.
3. ... nemá telo a nič na neho neúčinkuje; nič sa mu nepodobá.
4. ... je prvý a posledný.
5. ... je jediný, ku ktorému sa možno modliť. Okrem neho sa nikomu inému neslobodno modliť.
Ostatné články sa začínajú: nadovšetko verím, že ...
6. ... slová všetkých prorokov sú pravdivé.
7. ... prorocké poslanie nášho učiteľa Mojžiša nech na ňom spočinie pokoj, bolo skutočné. Bol najväčší z prorokov z tých, čo mu predchádzali i z tých čo ho nasledovali.
8. ... celá tóra, ktorú držíme v rukách bola zjavená nášmu učiteľovi Mojžišovi, nech na ňom spočinie pokoj.
9. ... tóru nemožno vymeniť a od Stvoriteľa nech je požehnané jeho meno, ani nepríde nijaká iná tóra.
10. ... Stvoriteľ, nech je požehnané jeho meno, pozná všetky skutky ľudí a všetky ich myšlienky, ako sa zachovalo, On spája ich srdcia, On pozná všetky ich skutky.
11. ... Stvoriteľ,nech je požehnané jeho meno, sa dobrom odplatí tým, ktorí zachovávajú jeho prikázania a potresce tých, ktorí ich porušujú.
12. ... príde Mesiáš. A hoci ešte nie je tu, aj tak každý deň čakám, že príde.
13. ... bude zmŕtvychvstanie. Stane sa to z vôle Stvoriteľa, nech je požehnané jeho meno a nech je oslávené navždy a po všetky veky.
Tóra prikazuje, aby každý novorodenec mužského pohlavia bol obrezaný, na znak príslušnosti k Božiemu ľudu. Obriezkou je poverená osoba nazvaná mohel a vykoná ju na ôsmy deň po narodení dieťaťa. Novorodeniatko ženského pohlavia pomenúva jeho otec v synagóge.
Židovské svadobné obrady sa konajú pod baldachýnom nazývaným chuppa. Svadobné obrady sa spravidla konajú v synagóge. Keď ženích odovzdá neveste prsteň, prečíta sa svadobná zmluva ketuba a prednesie sa sedem žehnaní. Na konci slávnosti ženích rozbije pod nohami pohár na znak zničenia jeruzalemského chrámu. Ortodoxní židia slávia svadbu celý týždeň, pričom sa sedem žehnaní opakuje každý večer.
Podľa židovského zákona treba mŕtveho pochovať do posvätnej zeme a to čo najskôr po smrti. Mŕtveho najprv umyjú, naolejujú voňavými olejmi, zabalia do bielej plachty a vložia do jedno duchej drevenej truhly. Ortodoxní Židia odsudzujú kremáciu, lebo je to vraj prejavom nedostatku viery v budúce zmŕtvychvstanie. Pri pohrebe si smútiaci pozostalí na znak smútku roztrhnú šaty.
Bežný židovský rok má dvanásť lunárnych mesiacov, ktoré majú 29 alebo 30 dní. Židovské mesiace sú: nisan (marec - apríl), ijar (apríl - máj), sivan (máj - jún), tamuz (jún - júl), av (júl - august), elul (august - september), tišri (september - október), chešvan (október - november), kislev (november - december), tevet (december - január), ševat (január - február), adar (február - marec).
HLAVNÉ ŽIDOVSKÉ SVIATKY
PÉSACH (Sviatok prekročenia), 15-22 nisan. Sviatok pripomínajúci Židom útek z Egypta. Jedia sa symbolické jedlá. Nesmie sa jesť nič kvasené. Pôvodne to bol ďakovný sviatok za úrodu.
ŠAVUOT (Sviatok týždňov), 6-7 sivan. Spomienka na zjavenie tóry a desatora. V Šavuote sa tiež vzdáva vďaka za prvú úrodu.
SVIATOK AV, 9.av. 24-hodinový pôst, ktorým si Židia pripomínajú zničenie jeruzalemského Chrámu r.586 pred n. l. Babylon čanmi a r.70 n.l. Rimanmi.
ROŠ HAŠANA (Nový rok), 1. a 2. tišri. V tento deň sa vyhlasuje kráľovstvo božie nad svetom. V synagógach sa trúbi na baraňom rohu na pamiatku Abrahámovej zmluvy s Bohom.
JOM KIPUR (Deň zmierenia), 10. tišri. V tento deň je prísny pôst a veriaci prosí svojich blížnych a Boha o odpustenie hriechov.
SUKOT (Sviatok stánkov), 15.-22. tišri. Spomienka na 40-ročné putovanie do Zasľúbenej krajiny. Na pamiatku putovania si Židia stavajú stany ozdobené zelenými vetvami. Je to i sviatok vďaky za hojnosť úrody.
SIMCHAT TORA, 22.-23. tišri. V tento deň sa končí celoročný cyklus čítania tóry. Tóra sa znova číta od začiatku.
CHANUKA (Sviatok svetiel), 25.kislev - 3.tevet. Sviatok, ktorým sa pripomína znovuvysvetenie jeruzalemského Chrámu Júdom Makabejským r.164 pred n. l. V tento deň sa zapaľujú sviečky vo svietniku chanukija.
TU BIŠVAT, 15.ševat. Vítanie príchodu jari. Vysádzanie stromčekov.
PURIM, 14.adar. V predvečer sviatku sa v synagógach číta biblická Kniha Ester. Židia si pripomínajú záchranu pred Peržanmi. Príbuzní a priatelia si vymieňajú darčeky. Mnohí Židia svätia okrem toho tieto dva sviatky: JOM HAACMAUT, 5.ijar - vznik štátu Izrael; JOM HAŠOA, 27. nisan - spomienka na šesť miliónov Židov, ktorí zahynuli v druhej svetovej vojne.
K R E S Ť A N S T V O
Na začiatku kresťanstva stojí osobnosť Ježiša z Nazareta. Jeho narodenie je kľúčový medzník v dejinách ľudstva. Od tejto chvíle sa začal odvíjať kresťanský kalendár, t.j. náš letopočet, ale tento kladie Ježišovo narodenie o niekoľko rokov neskôr, ako sa Ježiš skutočne narodil. Narodil sa totiž ešte za kráľa Herodesa Veľkého a ten kraľoval nad Judeou, Idumeou a Samáriou od roku 37 do roku 4 pred Kristom. Ježiš sa teda narodil ešte pred rokom 6 alebo 7 pred kresťanským letopočtom. (Chybu v počítaní urobil mních Dionýzius v 6 st.) O jeho detstve a mladosti vieme málo. Vyrastal ako syn remeselníka v malom galilejskom mestečku. Keď mal tridsať rokov, začal kázať a vo svojom domácom prostredí, na severe Palestíny, zoskupil okolo seba žiakov (učeníkov).
Ježiš Kristus je jediný syn Boha, ktorý je stvoriteľom sveta a života. Syn Boží sa stal človekom, keď sa počal v živote Presvätej Panny Márie, mocou Ducha Svätého. Duch Svätý poučil Jozefa - Máriinho snúbenca - že Mária sa v panenstve stala matkou Božieho Syna, preto neporušil jej panenstvo ani pred narodením ani po narodení Božieho Syna. To je učenie viery, o ktorom nemožno pochybovať.
My kresťania veríme v Jedného Boha, v ktorom sú Tri Božské osoby - Boh Otec, Stvoriteľ; Boh Syn, ktorý ľuďom zjavil Božiu lásku a prišiel ich vykúpiť; Boh Duch Svätý, prostredníctvom ktorého Boh vedie spoločenstvo veriacich.
Kristus založil Božie kráľovstvo na zemi, skutkami a slovami zjavil svojho Otca i seba samého a svojou smrťou, vzkriesením a slávnym nanebovstúpením, ako aj zoslaním Ducha Svätého dovŕšil svoje dielo. Spisy Nového zákona sú trvácim a božským svedectvom o týchto veciach. Evanjeliá verne podávajú všetko to, čo Ježiš, Boží Syn, v čase keď žil medzi ľuďmi, konal a učil na večnú spásu ľudí. Okrem štyroch evanjelií (podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána) kánon Nového zákona obsahuje aj listy sv. Pavla a iné apoštolské spisy napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Tieto spisy potvrdzujú a jasnejšie vysvetľujú pravé učenie Krista Pána, opisujú počiatky Cirkvi, jej obdivuhodné šírenie a predpovedajú jej slávne zavŕšenie.
Cirkev vždy mala a má Sväté Písmo spolu s posvätnou tradíciou za najvyššie pravidlo viery, lebo ono, Bohom vnuknuté a raz navždy napísané, nezmeniteľne podáva slovo samého Boha a v slovách Prorokov a Apoštolov dáva zaznievať hlasu Ducha Svätého. Preto všetka kazateľská činnosť Cirkvi, ako aj sama kresťanská nábožnosť má sa živiť a dať viesť Svätým Písmom.
V Božom slove je toľká sila a účinnosť, že ono je oporou a životnou silou Cirkvi a jej deťom posilou vo viere, pokrmom duše a čistým, nikdy nevysychajúcim prameňom duchovného života.
Keď Ježiš ukončil svoje vykupiteľské dielo na zemi a po svojej smrti na kríži a slávnom zmŕtvychvstaní vystúpil k svojmu Otcovi na nebesia, zhromaždili sa jeho učeníci v Jeruzaleme. Tu zostúpil na nich Duch Svätý a oni získali smelosť a silu viery na hlásanie evanjelia. Na čele prvotnej Cirkvi stál sv. Peter, ktorého sám Ježiš ustanovil za svojho nástupcu na zemi slovami: "A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu ..." (Mt 16,18)
Z Jeruzalema sa Cirkev ďalej šírila a koncom storočia mala stúpencov v Malej Ázii, v Macedónii, v Grécku a v Ríme. Na jej šírení mal zásluhu aj Pavol, prvý veľký kresťanský misionár. Tento úspech však nebol bez obetí. Prenasledovanie bolo častým javom. Nezriedka viedlo k mnohým hádkam a rozporom, ktoré niekedy Cirkev nenapraviteľne oslabovali a rozdeľovali. Prenasledovanie sa skončilo vydaním Milánskeho ediktu v r.313 n.l. za cisára Konštatína I. Veľkého.
Ako rástla Svätá ríša rímska, tak rástla aj moc kresťanských náboženských vodcov - pápeža v Ríme a patriarchu v Konstantinopole, a teda aj boj o zvrchovanú moc. V r.1054 exkomunikoval pápež patriarchu a patriarcha pápeža. Týmto aktom sa grécka a latinská cirkev formálne rozdelili. Odvtedy sa začala rozlišovať východná ortodoxná a západná rímsko-katolícka cirkev. Tento rozkol sa nazýva veľkou východo - západnou schizmou.
Kresťania uctievajú Boha spoločne. Spoločenstvo veriacich, ktorí vyznávajú Krista označujeme ako Cirkev. Veriaci sa stretávajú v kostoloch, kde spoločne slávia svätú obetu nového zákona ako to prikázal Ježiš svojim učeníkom krátko pred smrťou, pri poslednej večeri. Bral do ruky chlieb a vravel im: "Vezmite a jedzte, toto je moje telo." Potom zobral kalich, naplnil ho vínom a povedal: "Vezmite a pite, toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás. Toto robte na moju pamiatku." Sväté omše sa slávia denne. Skladajú sa z bohoslužby slova (čítanie a vysvetľovanie svätého písma) a z bohoslužby obety (požehnanie obetných darov - chleba a vína - ich premenenie na opravdivé telo a krv Krista, ktoré veriaci potom prijímajú z rúk kňaza). Popri tom sa spievajú cirkevné piesne a odriekavajú sa modlitby a prosby.
Sviatosti sú úkony, hmatateľné znamenia duchovnej činnosti, ktorá sa týmito vonkajšími znakmi stáva viditeľnou. Sviatostí je sedem:
1. krst
2. birmovanie
3. sviatosť oltárna
4. sviatosť zmierenia
5. sviatosť pomazania chorých
6. sviatosť posvätenia kňazstva
7. sviatosť manželstva.
HLAVNÉ KRESŤANSKÉ SVIATKY
Advent a Vianoce. Tri alebo štyri týždne (štyri adventné nedele) pred sviatkami Vianoc (25.december - Narodenie Pána) je advent. Je to čas očakávania príchodu Ježiša Krista. Na Vianoce sa oslavuje narodenie Ježiša. Potom nasleduje vianočné obdobie, ktoré sa končí nedeľou Pánovho krstu. (nedeľa po 6.januári po sviatku Troch kráľov.)
Pôst a Veľká noc. Veľká noc je najväčším kresťanským sviatkom. 40 - dní pred Veľkou nocou je pôstne obdobie. Vtedy sa kresťania postia, alebo nejedia určité jedlá. Je to spomienka na Ježišov pôst na púšti a na jeho utrpenie na kríži. Veľký týždeň sa začína Kvetnou nedeľou. Je to spomienka na Ježišov príchod do Jeruzalema, kde ľudia pokryli cestu palmovými ratolesťami, aby oslávili jeho príchod. Na Veľký Piatok si kresťania pripomínajú Ježišovu smrť na kríži. Na veľkonočnú nedeľu sa oslavuje jeho slávne zmŕtvychvstanie.
Nanebovstúpenie Pána. Nanebovstúpenie Krista sa oslavuje na 40 - deň po Veľkej noci. Vtedy sa Ježiš naposledy viditeľne zjavil svojim apoštolom a pred ich očami vystúpil do neba.
Turíce. Turíce sa oslavujú o desať dní neskôr a sú to sviatky Ducha Svätého. Duch Svätý je tretia Božská osoba, tvorca Božích diel. Láska Boha Otca k Synovi a Syna k Otcovi.
Neviditeľnou hlavou Cirkvi je Ježiš Kristus. Viditeľnou hlavou Cirkvi je pápež (PONTIFEX MAXIMUS)
KLÉRUS:
Pápež - prvý biskup a nástupca apoštola Petra odvodzuje svoju autoritu z Kristovej vôle. Je biskupom rímskej diecézy. Sídli vo Vatikáne a je hlavou štátu Vatikán.
Kardináli - volia pápeža a sú jeho poradcami. Pôsobia po celom svete a informujú pápeža o potrebách cirkvi.
Biskupi - nástupcovia apoštolov, sú zodpovední za miestne cirkvi. Pápež ich zvoláva na zhromaždenia - koncily, synody a tam rozhodujú o ďalšej orientácii svetovej cirkvi.
Kňazi - sú v stálom kontakte s laikmi a sú pomocníkmi biskupov, ktorí majú plnosť kňazstva, sú veľkňazmi.
Rehoľníci a rehoľníčky - mužovia a ženy sa z vernosti k evanjeliu zriekajú sveta a venujú sa modlitbe. Dobrovoľne prijímajú chudobu a poslušne idú tam, kam ich pošlú ich predstavení, venujú sa charitatívnej činnosti, vzdelaniu - pôsobia ako učitelia a pod.
I S L A M
Islam je arabské slovo a znamená "podriadenie Božej vôli". Moslimovia sú tí, ktorí "sa podriaďujú Alahovi". Alah je jediný skutočný Boh. Svätou knihou islamu je al-kur'án (korán). Je to Božie slovo zjavené prorokovi Mohamedovi. Islam má päť základných vieroučných článkov: vieru v jediného Boha; vieru v zjavenú svätú knihu; vieru v prorokov; vieru v anjelov; vieru v posmrtný život.
Islam založil prorok Mohamed. Narodil sa okolo r.570 v Mekke v západnej Arábii. Prvé zjavenie od Boha dostal, keď mal asi 40 rokov. Tvrdil o sebe, že ho poslal Boh, aby ľuďom priniesol dobrú zvesť a aby ich zároveň varoval pred modlárstvom. Mohamed vyzval Arabov, aby uverili v jediného Boha. Kto v neho uverí a bude žiť v duchu koránu, toho čaká odmena v raji. Kto však Mohamedovo posolstvo odmietne, bude potrestaný v pekle.
Proti Mohamedovi vystúpila opozícia najmä spomedzi bohatých obchodníkov v Mekke, preto so svojimi stúpencami ušiel do Medíny, mesta vzdialeného asi 450 km na sever. Tento útek sa volá hidžra a došlo k nemu v júli r.622. Od toho času sa počíta islamský kalendár. V Medíne Mohamed založil náboženskú obec veriacich. Bojoval proti mekkským protivníkom, kým sa mu nepodarilo r.630 Mekku dobiť. Zomrel r.632. Svoje posolstvo rozšíril takmer na celú Arábiu.
Moslimovia veria v Božiu jedinečnosť a zdôrazňujú, že okrem Boha neslobodno nikoho uctievať. Boh je stvoriteľ, darca života, je všade prítomný a na nič ani na nikoho sa neponáša. Možno ho opísať mnohými "krásnymi menami" ako Milostivý, Milosrdný, Mocný, Počujúci, Vidiaci či Odpúšťajúci. Podľa moslimov Boha možno najlepšie poznať prostredníctvom jeho znamení v koráne.
Podľa islamskej vierouky je korán zbierkou Božích zjavení. Boh ich zjavoval Mohamedovi prostredníctvom anjela Gabriela v arabštine vyše 22 rokov od r.610 n. l. až do r.632. V koráne sú zaznačené Božie slová prenesené z nebeskej tabule. Korán sa pokladá za Boží zázrak a treba ho bez zmien zachovať.
Moslimovia tvrdia, že v koráne Boh hovorí o svojej podstate a o svojich vzťahoch s ľuďmi. Hovorí aj o tom ako sa mu budú zodpovedať za svoje skutky pri poslednom súde. Hoci sa korán týka Mohameda a najstarších moslimov, poskytuje morálne poučenie ľuďom všetkých čias bez ohľadu na ich etnickú príslušnosť. Uznáva aj biblických prorokov - Abraháma, Mojžiša, Krista a i.
Islamský zákon sa volá šaría, čo znamená "cesta", po ktorej treba kráčať. Šaría je obsiahly komplex nariadení a predpisov a týka sa všetkých stránok života veriaceho. Predpisuje moslimovi, ako sa má modliť, ako si má vykonať ročnú púť a pod. Určuje tresty za spáchané trestné činy, napr. odťatie ruky za kradnutie a bičovanie za opilstvo. Rodinný život zasa regulujú nariadenia týkajúce sa manželstva, rozvodu, starostlivosti o deti a dedičských práv.
Postavenie žien v moslimských krajinách sa veľmi rýchlo mení. Podľa zákona môže mať muž štyri manželky, no dnes je to už skôr zriedkavosť. Väčšina mužov má jednu manželku. Podľa tradície môže muž opustiť ženu, ak jej tri razy povie, že sa s ňou rozvádza, no žena to urobiť nemôže. V niektorých islamských krajinách však zákony dovoľujú žene - v určitých prípadoch - aby sa s mužom rozviedla. (Napr. ak si muž vezme za manželku ešte jednu ženu, hoci vo svadobnej zmluve sa zaviazal, že bude mať iba jednu.)
Niektoré ženy nosia tradičné islamské oblečenie, ktoré im zakrýva tvár, ruky a vlasy, iné si na verejnosti odhaľujú len ruky a tvár, iné však nosia európske šaty. Tradičné oblečenie si nechávajú iba na návštevu mešity, alebo na domáce modlitby. Rozdiely v obliekaní možno vidieť aj v rámci jednej rodiny.
Základné náboženské povinnosti sa nazývajú "piatimi stĺpmi viery". Sú to:
Vyznanie viery. Základný vieroučný článok islamu znie: "Nieto boha okrem Boha a Mohamed je Posol Boží."
Modlitba je súčasť islamského kultu a oslava Boha. Moslim sa modlí päťkrát za deň: na svitaní, na poludnie, popoludní, pri západe slnka a večer. Po rituálnom očistení tela sa moslim postaví tvárou k Mekke a modlí sa buď s ostatnými veriacimi v mešite, alebo sám. Pod seba si položí rohož, alebo modlitebný koberec, aby sa zachovala rituálna čistota miesta. Každá modlitba sa skladá z predpísaného počtu pohybov. Veriaci najprv stojí, potom sa pokloní, potom padne na tvár pred Bohom, potom si sadne a opäť vstane. Pri každom pohybe prednáša určité verše z koránu. Ucelený súhrn pohybov a prednesených veršov z koránu tvorí jednu modlitbu (po arabsky "raka"). Moslim sa nemusí modliť v mešite každý deň, všetci dospelí a zdraví muži by sa však mali zúčastniť na spoločnej piatočnej modlitbe. Účasť žien je nepovinná. Mešita je aj miestom náboženského vzdelávania. Vyučuje sa v nej mládež, ale diskutujú tu medzi sebou aj moslimskí laici a vzdelanci.
Almužna. Každý dospelý moslim, ktorý má finančný príjem, alebo majetok, je povinný odvádzať náboženskú daň zakát.
Pôst. Moslimovia sa postia počas celého islamského mesiaca ramadánu každý deň od svitu do zotmenia. Veria, že v tomto mesiaci Boh po prvý raz zjavil korán. Osoba, ktorá sa postí, nesmie jesť, piť ani fajčiť. Chorí, starší ľudia a deti sa postiť nemusia.
Púť do Mekky (hadždž). Každý dospelý a zdravý moslim bez rozdielu pohlavia, ktorý má na to prostriedky, by mal aspoň raz za život vykonať púť do Mekky. Púť sa koná každý rok počas islamského mesiaca Du I-hidždža. Púťové oslavy sa začínajú v Mekke. Pútnici sedem ráz obehnú okolo chrámu Kaaby - najsvätejšej moslimskej svätyne jediného Boha. Ďalšie púťové obrady sa konajú v blízkom i vzdialenejšom okolí Mekky. Púť vrcholí sviatkom Obetovania, keď pútnici obetujú Bohu ovce a ťavy.
Džihád sa dakedy pokladá za ďalší pilier viery. Slovo znamená "úsilie" a používa sa na označenie "svätej vojny". Svätú vojnu viedli moslimovia za šírenie islamu, ale aj v sebaobrane. Džihád znamená i zápas o duchovnú obnovu, alebo duchovný rast.
Z Á V E R
Každá stavba je dôkazom svojho majstra, nejakého staviteľa. Aj keď človek nepozná architekta, jednoduchý fakt stavby stačí ako dôkaz, že jestvuje. Všetci žijeme v obrovskom dome, dome nazývanom kozmos. Dôsledok - svet - je dôkazom existencie jeho účinnej príčiny, múdreho architekta.
V súčasnosti pomocou atómových hodín môžeme pozorovať rotáciu Zeme až po najmenšie nepravidelnosti. Zistilo sa, že tento pohyb sa spomaľuje. Astronómovia zaznamenali, že dĺžka dňa sa skracuje o 0,002 sekundy za jedno storočie, čo znamená, že smerom do minulosti sa deň skracuje každých päťdesiattisíc rokov o jednu sekundu. Vedci na základe výpočtov do minulosti až ku dňu s nulovou dĺžkou zistili, že vek Zeme je 4,5 milióna rokov. Prvý Big Bang, v dôsledku ktorého vznikol vesmír, sa udial ešte oveľa skôr. Nešlo o výbuch v obyčajnom slova zmysle, keď hmota sa šíri už do jestvujúceho priestoru. Čas a priestor sú atribútmi hmoty. V prvom "veľkom výbuchu" čas, priestor, hmota a všetky jej zákony a jej sily sa objavili v tom istom čase. Ľudský um to nemôže preskúmať, ani ľudský jazyk to nie je schopný sformulovať. Ale aj v rámci tejto teórie bolo nevyhnutné, aby niekto spôsobil tento prvotný výbuch.
Keď sa zamyslíme nad Slnkom, keby sa jeho energetický výkon zvýšil o niekoľko stupňov, vzrástla by teplota na Zemi na toľko, že by sa roztápali ľadovce, zdvihla by sa hladina morí a bol by zaplavený zemský povrch. Nebol by tu možný ľudský život. Naopak, keby Slnko znížilo svoj energetický výkon o niekoľko stupňov, kontinenty by sa pokryli ľadovcami a všetci ľudia by zamrzli. A preto si aj ja kladiem otázku: Kto naprogramoval Slnko, aby disponovalo vyžadovanou teplotou? Veď aj tehly na stavbe domu, ktorí stavajú moji rodičia nezapadajú jedna na druhú náhodou! Alebo, keď sa zamyslím nad hodinkami, ktoré mám na ruke, tie maličké súčiastky, nie náhodou zapadajú do seba! Za domom i za hodinkami je predsa nejaká inteligencia ktorá to vytvorila. Inteligencia za Slnkom je Boh!
Učili sme sa, že šesťdesiat miliónov buniek tela človeka prispieva k tomu, že vytvára jedinečnú osobnosť. Nenájdeme dvoch úplne rovnakých ľudí. Ba aj otlačky prstov sú jedinečné. Ak sa jeden prst poškodí, ryhy sa znova obnovia podľa predchádzajúceho vzoru. Jeden odtlačok šľapaje, alebo odtlačok prsta stačí niekedy polícii na to, aby podľa neho našla páchateľa; no celý svet so všetkými jeho "zázrakmi" nestačí niektorým ľuďom na to, aby objavili toho, KTO doň vložil svoj odtlačok múdrosti. Takýto ľudia mi pripadajú ako slepí a hluchí. Takisto ako hluchý nemôže nič napísať o hudbe a slepý nemôže nič povedať o obraze, nie je správne, aby ateisti hovorili o veciach, ktoré sú im skryté. Darwin o ateizme vyhlásil: "Keďže nevieme pochopiť, že tento nádherný svet vznikol náhodou, potom práve táto nemožnosť vysvetlenia sa mi zdá byť hlavným argumentom v prospech existencie Boha."
Niekde som čítala, že istý ateista raz dokazoval, že
svet sa objavil ako výsledok pôsobenia slepých síl. Človek, ktorý ho počúval namietol: To je absurdné! Ateista sa urazil a po vedal: Viete s kým hovoríte, ja som doktor filozofie! A ten člo vek mu odpovedal: Čo? Doktorát - to je výsledok náhody! Profesor sa rozčúlil a povedal: "Ja som však dlhé roky pracoval na svojej dizertácii!" A dostal túto odpoveď: "Ak sa nazdávate, že ste na svoju dizertáciu potrebovali rozum, o koľko viacej inteligencie bolo treba na vytvorenie vesmíru!"
Najväčší dôkaz existencie Boha je samotný vesmír. Ja ho v ňom vidím ako múdreho staviteľa a preto som si i zvolila túto tému na seminárnu prácu.
RÉSUMÉ
Staré rímske príslovie hovorí: "DIVIDE ET IMPERA !" Roz deľuj a panuj! Tam, kde je nejednota tam sa veľmi ľahko vládne tým, ktorí nehľadajú pokoj a dobro. Význam jednoty si uvedomoval už Svätopluk, keď svojim synom dal tri prúty. Tri prúty spolu zviazané sa nedali zlomiť, avšak keď bol každý sám veľmi ľahko sa dali zlomiť.
Podľa štatistiky 90 % ľudí vyznáva dajaké náboženstvo. Stupeň ich viery a náboženského života je rozličný. Najväčšiu časť tvoria kresťanské náboženstvá ale i tie sú rozdelené, (oko lo 300 vierovyznaní). V evanjeliu sv. Jána nájdeme tieto Kristo vé slová :"No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno - ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak do konale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich mi luješ tak, ako miluješ mňa. (Jn 17, 20-23)
Keby sa kresťanské náboženstvá, ktoré uznávajú Ježiša Kris ta držali tejto myšlienky okoľko menej nepokoja, vojen a iného zla nemuselo byť v histórii. I dnes takéto zjednotenie ľudí všetkých náboženstiev, by prinieslo osoh celému ľudstvu. Svetový deň mieru, 27. októbra 1986 na pozvanie pápeža Jána Pavla II. prišli do Assisi - rodiska sv. Františka - mnohí predstavitelia kresťanských cirkví a nekresťanských náboženstiev, aby sa spoločne s pápežom Jánom Pavlom II. modlili za koniec vojen na svete, náslia a netolerancie. Takéto stretnutia by postupne odbúra-
li rasovú a náboženskú nevraživosť, ktorá nieraz prepukla vo vojnu. Cesty pápeža Jána Pavla II. po celom svete majú tiež tento zjednocujúci charakter. S každým sa dá viesť dialóg, keď budeme mať na zreteli myšlienku pápeža Jána XXIII.:"Nehlaľadajme to, čo nás rozdeľuje, ale to, čo nás spája ! " Takto si aj ja predstavujem, že ľudia by sa mohli stať jednou veľkou rodinou, bez ohľadu na to, či niekto vyznáva Islam, alebo Judaizmus, alebo Kresťanstvo, alebo je iného presvedčenia, predsa všetci máme niečo spoločné: SME ĽUDIA ! I touto mojou prácou, v ktorej som sa snažila spoznať tieto náboženstvá, chcela by som prispieť k jednote ľudí na celom svete.
