3. Od človeka k Bohu a od Boha k človekovi.
Stojíme pred otázkou: Či kristológia má vychádzať od božstva alebo od človečenstva? Či má mať smer zostupu od Boha k človekovi, alebo tiež smer výstupu od človeka k Bohu?

3. 1. Kristológia "z dola".
Tendencia naklonená kristológii "z dola" vyplýva z reakcie na fakt /skutočnosť/ veľmi silného expanovania Kristovho božstva. Tak ako nemôžeme dopustiť, aby dogmatické tvrdenia /dôkazy zaujali miesto historických výskumov, taktiež nemôžeme tolerovať, aby božstvo bolo tak potvrdené, aby to bolo na škodu, úkor človečenstva. Spomenutá reakcia je akosi najviac zaužívaná - uzákonená. Je potrebne uznať za slušnú žiadosť mnohých teológov, aby sme v Kristovi videli kohosi, kto je celkom človekom, vo všetkom nám podobným, okrem hriechu. Splnenie tejto požiadavky je dôležitou úlohou kristológie. Kristológia "z dola" kladie dôraz na to, že v Kristovom človečenstve sa zjavuje Jeho božstvo. Zjavenie, ktoré sa nás bezprostredne nedotýka, ale ktoré nám kaže veriť v Božieho Syna. V Ježišovi ako človekovi sa spĺňa všetko to, čo môžeme vedieť o Božom Synovi, a čo nám bolo zjavené cez slová, skutky a fakty v ľudskej existencii Ježiša z Nazaretu. Musíme ustavične skúmať ľudskú postavu a odkrývať vlastnú totožnosť Spasiteľa.

Neznamená to, že o Ježišovi môžeme vedieť len to, čo je ľudské. On - súc človekom - prekračuje ľudský rozmer a odkrýva Božiu Transcendenciu. Ale vnútorne, prostredníctvom človečenstva zjavuje dokonca to, čo človečenstvo prevyšuje.
Keď sa vraciame k prameňom kristológie, aby sme videli ako sa formovala viera v Kristove božstvo, treba stále vychádzať od človečenstva. Z tohto pohľadu môžeme hovoriť o istom prvenstve ľudského elementu v kristológii. A aj napriek tomu, nemôžeme chápať v tomto význame, že najprv v Ježišovi treba uznať človeka, takého ako my, aby sme sa potom usilovali v Ňom odkryť Zjavenie Boha. Neexistujú dve zvláštne etapy, z ktorých na prvom mieste mali by sme do činenia s Ježišom - človekom a potom nasledovne etapa spoznávania v Ňom Boha. Celé Ježišovo človečenstvo zjavuje božstvo. Tak to treba chápať a tak na to pozerať.
Ježišova ľudská existencia je celkom a nedá sa odlúčiť od božskej identity a od úlohy zjavenia tejto identity. Hovoriac, že Ježišove človečenstvo je podobné nášmu, neznamená, že chceme vylúčiť Jeho transcendentný rozmer. Keby pri analýze Ježišovej ľudskej osoby by sa zebudlo na tajomstvo Jeho osoby, vtedy, toto človečenstvo by sa stalo banálnym, a bezvýznamným. V tomto prípade zbavilo by sa schpnosti Zjavenia. Kristus je človekom, ktorý zjavuje a zvýrazňuje v sebe Boha.

3. 2. Kristológia "z hora".
Ak má kristológia vychádzať od človeka k Ježišovi, tak nemôžeme prehliadnuť komplementárnu perspektívu, ktorá dáva východiskový bod "z hora" a do istej miery zostup.
Historicky, judaistická viera v Boha predišla kresťanskú vieru v Ježiša. V Judaizme sa Zjavenie vzťahovalo na jedného Boha. Zjavenie sa Boha v Zmluve s ľudom pripravilo Kristov príchod. Dôkladný židovský monoteizmus v diele spásy videl len jeden východiskový bod, menovite samého Boha. Existuje teda cesta od Boha k človekovi menom Ježiš. Kristológia nemôže nevidieť túto cestu.
V Novom zákone smer zostupu sa natíska pri reflexii nad Ježišovým pôvodom. Predpokladajúc, že Ježiš sa zjavil ako Boží Syn, natíska sa otázka, o prechode z Božského spôsobu existencie do ľudského, ktorý stanovuje príchod Božieho Syna. Kristológia nemôže uniknúť rozoberaniu aktu, cez ktorý Boží Syn preexistujúci u Boha vošiel v ľudskosť - človečenstvo. Hovorí to Ján v prológu , kde najsamprv povoláva večné bytie Slova, pre to, aby následne potvrdil, že "Slovo sa Telom stalo". Pred Jánom hymnus v liste Filipanom berie do úvahy zostupujúci smer od Božskej formy do postavenia sluhu a následne hovorí o Ježišovom povýšení do Božského stavu. Kristológia, ktorá by bola len "z dola", bola by nekompletná.

Najhlbšie tajomstvo, ktoré kristológia je povinná odkryť, tkvie v samotnom akte Vtelenia - treba sa dostať až k Božej iniciatíve a k Božiemu zámeru, ktoré doviedli k tomu, že Syn Boží sa stal človekom. Tu vidíme celý zmysel ekonómie spásy a tu môžeme chápať, akým spôsobom v minulosti vznikali rôzne dišputy na tému motívu Vtelenia. Je vzatá do úvahy celá metafyzika Boha a Jeho vzťah k človeku. Zostupujúci smer nám zjavuje dynamizmus, ktorý je vlastný Bohu. Teológia nám dovoľuje oslobodiť sa od prehnaných statických pojmov o Bohu. Preto zostupujúci smer v kristológii je základný a nie na zavrhnutie.
Z pohľadu špekulatívnej teológie, nedá sa preniknúť do hĺbky Kristovho tajomstva, keď sa v Ňom nevidí Slovo, ktoré sa stalo telom. Teológia sa tým všetkým musí zaoberať,tým, čo je spojené s príchodom Božieho Syna k nám. Len v tomto príchode nachádza svoje skutočné miesto zostupujúca Božia láska pre hriešných ľudí. Zostupujúci Boží Syn je konkrétnym zjavením tej rovnako zostupujúcej lásky.

ZÁSADNÉ LÍNIE BIBLICKÉHO ODKAZU.
Starý zákon
1. Dynamizmus Vtelenia v Starom zákone.
Starý zákon zjavuje dynamizmus Vtelenia, ktorý preniká nielen niektoré biblické texty, ale rozvíja celé judaistické náboženstvo. Táto štruktúra sa nám hodí ako predmet úvah, predovšetkým vo vzťahu k všetkým iným textom. Pod dynamizmom vtelenia tu rozumieme spôsob, ktorým Boh vchádza do sveta ľudských vzťahov a prijíma účasť v ľudskej existencií.

1. 1. Inkarnačná štruktúra judaistického náboženstva.
1. 1. 1. Zmluva /Prímerie/ inkarnacia vzťahu medzi Bohom a národom
1. 1. 1. 1. Uzavretie zmluvy /Prímeria/
Najviac charakteristickou časťou štruktúry židovského náboženstva je zmluva - prímerie. Až je pravdou, že stále nemáme ešte adekvátnej teológie zmluvy - prímeria, tak predsa sú už urobené isté štúdie v tomto smere. Je hodné úvahy, že vzťahy medzi Jahvem a ľuďmi boli chápané ako traktát - zmluva. Zmluva počíta s tým, že medzi zmluvnými stránkami existuje vzájomná rovnosť, ide o obojstranné záväzky. Pre niektorých sa zdá nemožné, z pohľadu na absolútnu prevahu, ktorú Jahve má v tejto zmluve /dohode/ a preto sa snažia vzájomné vzťahy Boha s ľudom chápať vo forme jednostranného pôsobenia Boha. Treba mať na pamäti, že v staroveku uzatváranie zmluvy medzi nerovnocennými partnermi bolo čosi celkom normálne. Môžme diskutovať nad rôznými formami zmluvy, ale nedá sa poprieť, že vzťahy Boha s ľudstvom boli uskutočňované podľa zásad uzatvorenej zmluvy. Zvlášť príslušná zmluva uzatvorená cez Mojžiša , bola uzatvorená zhodne zo všeobecnými vtedy záväzujucími pravidlami zmlúv /spečatenie , potvrdenie krvou a spoločnou hostinou/.

Obojstranný záväzok, charakteristický pre zmluvu, podáva istú inkarnáciu.Uzavretie zmluvy znamená obojstranný vstup do istého typu vzťahov, aké ľudia medzi sebou uzatvárajú a potom zostúpenie na ľudsku úroveň. Boh mohol z hora nanútiť svoju vôľu, ale predsa to nerobí, ale vyberá si dohodu na spôsob, ktorý je blízky ľuďom. Buduje náboženstvo na báze dvojstrannej dohody. Dohoda mohla mať formu jedine jurisdickú a mohol by jedine zvonku regulovať vzájomné vzťahy. V takom prípade inkarnačný dynamizmus by bol veľmi povrchný a zaangažovanie sa Boha mohlo by sa ohraničiť jedine na uzavretie istých obetí alebo záväzkov. Predsa teológoa zmluvy /prímeria/ sa vyvíjala v židovskom náboženstve v jej čoraz väčšej interioryzácii. Zvlášť Nový zákon, ohlasovaný prorokmi, mal byť čo najviac vnútorným stanoviskom partnerov, zhodne s predpovedaným: "A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom" /Jer. 31, 33/.