1. 1. 1. 2. Otcovstvo a Synovstvo
Ochota vstúpiť do veľmi presných ľudských vzťahov sa prejavuje cez ustanovenie vzťahu Otca k Synovi. Záväzok ustálený v zmluve obsahuje v sebe Otcovstvo Boha k ľuďom: "Izrael je môj prvorodený syn." /Ex 4, 22/
Niekedy je toto otcovstvo predstavované ako adopcia, ale častejšie predstavuje otcovskú lásku, ktorá sa nachádza pri koreňoch existencie Izraela ako národu. Ide o otcovstvo nielen po fyzickej stránke, ale aj morálnej, ktoré vyplýva z voľného - slobodného výberu zo strany Boha. Jahve k tomu vyhlasuje . Otcovstvo sa predovšetkým odkrýva, ukazuje v milosrdenstve . Podľa Knihy Múdrosti, Egypt musel uznať, že Izrael je Božím synom .
Niekedy stav synovstva nie je dosiahnuteľnou skutočnosťou, ale ideálom k dosiahnutiu a čímsi, čoho uskutočnenie "chce a očakáva sám Boh". Vzťahy synovstva a otcovstva sú dielom samotného Boha. Otcovstvo je predmetom istých vzťahov, ktoré Boh chce uzavrieť s ľudstvom, je istou inkarnačnou formou tých vzťahov a má význam trvajúcej konzystencie od čisto jurisdicky uzatvorenej zmluvy. Ukazuje vnútorné pocity Boha, ktoré sú zároveň vysvetlením pre vonkajší stav Božej starostlivosti o národ. Akokoľvek jeho základ je afektívny, predsa nie je celkom odtrhnutý od zrodenia vybraného ľudu. Také Otcovstvo je vzťahované k stvoreniu .
Otcovstvo ukazuje na veľkosť Boha nad ľudstvom a preto často vystupuje v spojení s Božou suverenitou. Nedá sa poprieť, že vovádza horizontalizmus vo vzťahu Boha s ľuďmi. Boh čaká na láskavú odpoveď zo strany svojho syna.

1. 1. 1. 3. Manželský zväzok.
Manželská jednota je druhým obrazom najviac vypuklým v horizontálnom zmysle, ktorý býva vzťahovaný pre opis vzťahu lásky Jahveho zo svojím ľudom. Niekedy obidva obrazy vystupujú hneď po sebe, aby ukázali silu milostného zväzku, a tak potom je Izrael porovnávaný s rebelujúcim synom a nevernou nevestou . Obraz ženícha a nevesty zvýrazňuje rovnoprávnosť a ukazuje inkarnačný úmysel Božej lásky. Treba mať na pamäti, že láska muža a ženy mali spolu s Božím plánom prevyšovať všetku inú ľudskú lásku . Boží ženích nezatracuje svoju transcendenciu: táto vlastnosť sa pripisuje Pánovi, Stvoriteľovi a Spasiteľovi . U Ezechiela je Izrael predstavený ako nevesta, ktorej krása je dielom Boha .
Skôr u proroka Ozeáša sú zásnuby predstavené ako Božie dielo .
Nevytráca sa vzájomnosť pocitov. Najviac výrečnou v opísaní týchto vzájomnosti je "Veľpieseň" . Slová tejto knihy kladú na jazyk pocitov známu zásadu zmluvy: "Ja im budem Bohom, a oni budú mojim ľudom." Vzájomné prináležanie k sebe ukazuje, ako veľmi sa Boží dar znižuje k ľudskému stavu, aby mohla vzniknúť skutočná výmena lásky medzi ľudom a Bohom.

1. 1. 1. 4. Nový zákon (Nové prímerie)
str. 15.

2. Kristológia v náuke svätého Pavla.
2. 1. Boží Syn.
Pavol nazýva Ježiša Božím Synom , alebo rovno Synom . Veľa ráz spomína o vzťahu medzi Bohom a Jeho Synom .
Podľa odkazu Skutkov, Pavol po svojom obrátení okamžite začal ohlasovať Krista - Božieho Syna .
V zjavení pred branami Damašku Ježiš sa Pavlovi nepredstavuje ako Boží Syn. Toto presvedčenie sa u Pavla zrodilo vo svetle pochopenia samotného stretnutia. Pavol ešte ako Šavol prenasledovateľ; - vedel, že Ježiš Snhedrinom bol odsúdený na smrť preto, že sa priznal k Božiemu Synovstvu. Tento Ježišov nárok chápal ako blúznenie. Pri bránach Damašku Pavol musel pochopiť, že Ježiš je skutočne tým, za koho sa považoval. Synovstvo, ktoré Pavol Ježišovi pripisuje, treba chápať vo význame silne transcedentnom, a tiež takom, aký si sám Ježiš priznal a ktorý sa stal dôvodom Jeho odsúdenia.
Na prvom mieste treba podčiarknúť, že Pavol chápe Ježišove synovstvo nie vo význame nadobudnutom /získanom/ alebo adoptívnom, ale ako synovstvo včasnejšie od Ježišovho ľudského života. Preexistencia je skrytá v tvrdení, že Boh svojho syna poslal .
Táto preexistencia sa nestráca z Pavlových očí tiež vtedy, keď priznáva zmŕtvychvstaniu zjavenie Synovstva. Ten ktorý je "...ktorý podľa tela pochádza z Dávidovho rodu a podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn, o Ježišovi Kristovi, našom Pánovi." / Rim 1, 3 - 4 /... už skôr Božím Synom. V tomto prípade je možné tvrdenie, že Pavlova teológia, od pojmu Božieho Syna, ktorý sa zjavuje v sláve i v moci, vrátila sa až do Jeho odvekého synovstva. Až také synovstvo vyvolalo u Pavla teologický problém.

2. 1. 1. Božská preexistencia.
Existuje u Pavla prechod od transcedentného synovstva, do jasného potvrdenia Ježišovho Božstva?
Pavol nebol špeciálne naklonený skúmaniu tajomstva Ježišovho pôvodu. Cituje predsa dva hymny, ktoré viac hovoria o Ježišovom stave, čo sa týka vo vzťahu k Jeho pozemskému životu. Tieto dva hymny zdôrazňujú úplnosť božstva, ktoré má Kristus oslávený, ale súčasne potvrdzujú božskú preexistenciu.

2. 1. 2. Hymnus z Listu Kolosanom .
V tomto hymne, prv než synovstvo odôvodnené zo zmŕtvychvstania / verš 18 /, je potvrdené synovstvo, ktoré bolo od večnosti. Vyššie uvedená charakteristika, mohla by mnohoznačne hovoriť len o tom, že Ježiš je časovo skôr, od inních stvorení. Význam tejto vyššie uvedenej charakteristiky je upresnený cez to, čo je povedané ďalej, že Kristus má prvenstvo nie ako obyčajné stvorenie, ale ako Stvoriteľ / 16 - 17 v. /. A stvoriteľská moc je čistou vlastnosťou Boha.
V tomto hymne nachádzame počiatočný náčrt teológie vzťahu Krista s Bohom: ako prvorodený je Synom zrodeným skrze Boha Otca, ako obraz Boha neviditeľného /v. 15 /, je podobný Otcovi. Pri tejto príležitosti treba spomenúť, že Starý zákon podobný vzťah pripisoval Božej Múdrosti .
Zo spomenutých dvoch charakteristických čŕt; zrodenia a obrazu Otca; Otec je tým, ktorý tvorí, Syn zase je tým, v ktorom a cez ktorého dopĺňa sa proces stvorenia a tento proces sa uskutočňuje podľa modelu Jeho zrodenia a operajúc sa o Jeho obraz.
Týmto spôsobom sa nám vyjasňuje logický zväzok medzi kladom "obrazu" a "prvorodeným" i tvrdením, že všetko zostalo stvorené v Ňom. Otvára sa tu cesta k rozlišovaniu osôb v Bohu: božstvo je ..../ posiadane/ cez Krista ako cez Syna, ktorý je podobný Otcovi, a Jeho funkcia má pevné čŕty, typické pre Krista. Všetko to nám vysvetľuje a rozvíja tvrdenie, že Ježiš je Božím Synom.

2. 1. 3. Hymnus z Listu Filipanom .
Tento hymnus vyjadruje božstvo Krista Oslaveného / v. 9./. Toto slovvné spojenie z dvoch aspektov vyjadruje biblickú mentalitu / SZ /. Meno znamená osobu, a okrem toho toto meno nebolo vypovedané, ako sa to zvyklo pridávať pri mene Boha. Definovanie toho mena ako "nad každé iné meno", je dostatočne jasné. Zo záveru toho hymnu vychádza, že Ježiš dostal Božie meno, a že Ho treba uznať za Boha / v. 10 .11 /. Tieto slová sú reminiscenciou slov Izaiáša, ktorý ich vkladá do Božích úst . Obdiv ľudu, ktorý patrí Ježišovi z pohľadu na obdŕžané meno, ktoré dostal od Boha, je ten istý, aký patrí samému Jahve.
Táto pozícia Krista Oslaveného je zvýraznená vo fakte "svojej rovnosti s Bohom" / v. 6 /. Interpretácia toho textu je veľmi trápna z toho pohľadu, že sa vzťahuje na stav Božej preexistencie a vtedy rovnosť s Bohom sa dotýka Krista ako uznaného Pána. Kristus nechcel vlastniť tento stav cez gesto podobné gestu Adama, ale pridal do neho cestu obety.