Predsa, predtým, než sa stal človekom, mal "božskú prirodzenosť" / v. 6 /. Predtým, než sa stal človekom, Kristus žil v stave Božskom, žil ako Boh, lebo Bohom bol v samej podstate. V hymne je kladený dôraz na pôvodný božský stav, lebo až ten stav definuje stupeň rozdelenia, ktorým sa charakterizuje prechod do "postavy sluhu." / v. 7 /.
Tomu prvotnému stavu nič nechýba, nie je to nižší, ani zmenšený stav božstva, ktorý sa doplňuje vo chvíli povýšenia. Byť rovný Bohu / v. 6 / a "mať meno, ktoré je nad každé iné meno" / v. 9 /, týka sa to Krista ako človeka. On bol už Bohom, a potom sa stal človekom, lebo v ľudstve chýbalo bytie na Jeho úrovni. To mu bolo dané až potom dôsledkom obety.
Týmto spôsobom obdržaná Božia moc cez uznanie Božstva, zodpovedá hĺbke bytia Krista, ktorý bol v podobe Boha. Tento hymnus sa nás snaží doviesť k tomu, kým bol Kristus od počiatku a neváha Mu priznať Božstvo.

2. 1. 4. Božie meno vyhradené pre Otca.
Hoci Pavol Božie Synovstvo chápe ako transcendentné a preexistujúce, nikde nehovorí, že Kristus je Bohom. Meno Boh je vyhradené pre Otca.
Tento spôsob vyjadrovania je zámerný. Pavol vyzdvihuje rozhodnutie Starého zákona: "Počúvaj Izrael, Jahve je naším Bohom, Jahve jediný" - a vzťahuje ho na Otca - "... my máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko, a my sme pre neho, a jedného Pána Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho". - / 1 Kor 6 - 8 /. Pavol robi výrazné rozlíšenie medzi jediným Bohom - Otcom a Ježišom Kristom - jediným Pánom.
Dva texty bývajú citované ako výnimky od vyššie uvedeného pravidla. Prvý hovorí: "... a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista." / Tit 2, 13 /. Nie je isté, že výraz "Boh" sa vzťahuje na Ježiša a po druhé, Pavlova autentickosť listu je veľmi problematická.

Druhý text sa stal predmetom urputnej filozofickej diskúsie. Hovoriac o privilégiach Izraelitov Pavol hovorí: "...z nich podľa tela pochádza Kristus, on je nad všetkým Boh, zvelebený naveky. Amen." / Rim 9, 5 /. Či výraz "Boh, zvelebený naveky," sa vzťahuje na Krista? V novšej interpretácii sa tento výraz nespája s Kristom. Nie je to interpretácia bezvýhradne prekonaná, ale spôsobuje prinajmenej to, že tým textom nemôžme si pomáhať v uznaní titulu "Boh" Ježišovi Kristovi.
V konklúzii treba prijať za pravdepodobný fakt, že Pavol nevzťahoval titul "Boh" na Ježiša Krista. Bol silne zviazaný zo slovníkomStarého zákona, v ktorom sa jasne hovorí o jednom Bohu, čo láka potvrdiť jednu osobu. Tvrdiť, že Ježiš bol Bohom, mohlo znamenať zmiešanie v jednej osobe Otca i Syna. Mohlo to ovplyvniť, že Ježiš sa identifikuje rovno s Bohom Starého zákona. Pre vyhnutie sa takému zmiešaniu, môže byť - používanie terminológie, ktorou si pomáhal Ján. Používa vo vzťahu na Otca ho theos s členom, a vo vzťahu k Logos používa theos bez člena. Keďže Pavol takéto rozlíšenie nemal, preto nepoužíva výraz "Boh" na vyjadrenie Ježišovej božskej hodnosti.

2. 2. Pán - Kyrios.
Najčastejším titulom, ktorý Pavol dáva Ježišovi je titul "Pán". Preberá tento titul z jazyka prvotných kresťanských obcí, s tým, že akoby referoval vyznanie viery s týmto názvom: "...JEŹIŚ JE PÁN..." / Rim 10, 9 /, ktoré bolo používané v prvotných spoločenstvách.
Zvláštnym spôsobom Pavol dokazuje starožitnosť tohto výrazu citujúc ho v aramejskej forme Marana tha . Táto forma zachovaná v Pavlových listoch potvrdzuje, aramejský pôvod výrazu "Pán" vo vzťahu k Ježišovi. Vieme z predchádzajúcich prednášok, dotýkajúcich sa prvotného apoštolského ohlasovania, že tento titul bol Ježišovi priraďovaný už v prvom období po Zoslaní Svätého Ducha.
Výraz "Pán" znamená vládu, zvlášť kráľovskú. Z toho dôvodu tento titul veľmi vyhovuje Kristovi Oslavenému, ktorý po zmŕtvychvstaní má vládu nad živými i mŕtvymi .

Výraz "Pán" bol používaný aj v Septuaginte pre označenie Boha: stal sa dokonca menom vlastným menu Boh. Judaistická teológia prezentovaná hlavne Filonom, rozoznáva dva mena Boha: "Boh" a "Pán". Keď Pavol tvrdí: "Jeden Boh, Otec" a hneď "jeden Pán, Ježiš Kristus" vzťahuje titul "Boh" Otcovi a titul "Pán" Ježišovi. Chce teda učiť o božstve Ježiša, ale pri užívaní iného termínu, než toho, ktorý sa vzťahuje na Otca. Existencia dvoch slov, mu dovoľuje vyjadriť rozdielnosť dvoch božských osôb. Používanie titulu "Pán" mohlo by priviesť do zmiešania osôb Otca a Syna.
Váha Božieho mena v priznávaní titulu "Pán" sa ukazuje vtedy, keď Pavol pripisuje Ježišovi to, čo bolo povedané v Starom zákone o Bohu. Napríklad, Ježišovi sa pripisuje Joelovo proroctvo .
Podobne aj iné výrazy, ako "Pánov stôl" , "deň nášho Pána Ježiša Krista" , vzťahujú na Ježiša to, čo bolo povedané o Jahve. Výrazom "Pán", Ježiš zaujíma miesto priznávané v Starom zákone Bohu.

Použitie výrazu "Pán" nielen že dovolilo Pavlovi priznať Ježišove Božstvo bez upadnutia do nebezpečenstva zameniť Ho s Otcom, ale aj zvýraznilo Kristovu Božiu moc, ktorá sa prejavila v prvotnej cirkvi. Pavol na každom kroku svojej apoštolskej práce, pociťoval túto Božiu moc. Titul "Syn Boží", v prvom rade upriamuje pozornosť na vzťah Krista k Otcovi a zase titul "Pán" na vzťah Krista k nám. Nič divné, že Pavol vedomý si našich zväzkov s Kristom, zahrňuje ho titulom "Pán" - 222 krát.

2. 3. Kristológia v liste Hebrejom.
Základný bod listu Hebrejom je obeta Krista, z ktorej vzišlo Jeho zbožstenie a najvyššia moc Jeho kňazského prostredníctva.
Vhymne, ktorý je prológom listu, autor zdôvodňuje preexistenciu Syna .
Kontrast medzi prorockým zjavením a zjavením Ježiša spočíva na špeciálnej hodnosti Syna. Boh veľa krát hovoril cez ľudí, konkrétne cez prorokov, ale cez Syna mohol prehovoriť raz a to definitívne. Nemožno viac Ježiša stavať na tú istú úroveň, ako ostatných prorokov - list robí jasný rozdiel medzi Ježišom a prorokmi.
Medzi zjavením Starého zákona a zjavením Nového zákona existuje rozdiel prirodzenosti. Prvé je prorockým zjavením a druhé synovským.
Len či ten Syn má božskú prirodzenosť od večnosti? Bol Božím Synom, keď k nám hovoril, teda nemôžeme ohraničiť toto božie synovstvo do stavu osláveného. CezNeho Boh stvoril celý svet a to ukazuje na v Ňom preexistujúcu Božiu moc i na Jeho odveké synovstvo. Jeho stvoriteľská aktivita je opísaná viac než aktuálne: "On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom..." /Hebr 1, 3 /. Prológ listu Hebrejom má veľa spoločných myšlienok z listom Kolosanom a tiež prológom Evanjelia svätého Jána.

2. 4. Kristológia vo svedectve evanjelistov.
Evanjelisti odovzdávajú tradíciu, sformovanú v prvých kresťanských obciach, ale súčasne dávajú svedectvo o svojej vlastnej viere. Robia to cez výber a usporiadanie odovzdávajucého materiálu a tiež cez vlastné vysvetlenie.
Zvyklo sa hovoriť o kristológii každého evanjelistu. Chápe sa tým akési všeobecné nasmerovanie mysle, akože žiadny z evanjelistov nevypracoval systematickú Kristológiu. Treba jednak upriamiť pozornosť na to, aby sme lepšie videli jednotlivých autorov, a cez nich sa mohli dostať k samému Ježišovi Kristovi.

2. 4. 1. Predstavenie z hora jednota pre synoptikov.
Synoptici sú v zhode v predstavení Ježiša zo strany Otca. Robia to v dvoch teofaniach. Prvá - krst v Jordáne, druhá - premenenie. V obidvoch výpovediach hlas z neba odhaľuje Ježišove božie synovstvo. Pri krste hlas z neba smeruje podľa Marka i Lukáša k Ježišovi a podľa Matúša k svedkom tejto udalosti .
V čase premenenia, hlas patrí učeníkom .

2. 4. 2. Hlas.
Čí hlas? Zhodne zo židovským zvykom, Boh nie je meno zámeniteľné, ale v skutočnosti nie je žiadna pochybnosť, že ide o hlas Boha. Niektorí chceli v tom slovnom spojení vidieť obdobu judaistického Beth - Quol, čiže malo to byť echo prorockého zjavenia. Nadá sa držať tejto koncepcie, lebo v opisoch premenenia nejde o žiadne echo, ale o bezprostredný hlas Boha. Máme tu dočinenia s teofániou a jasnou výpoveďou Boha.
Boh sám vo vlastnej osobe používa hlas: "V tých dňoch", píše Marek 1, 4 - na začiatku opisu krstu. Eschatológia sa začína uskutočňovať a sám Boh dovolí počuť svoj hlas. Je to posledné a definitívne zjavenie. Vlastne cez fakt hlasu z neba, to zjavenie, ktoré sa začína, je rôzne z pohľadu prirodzenosti /od poprzedniego/.
Vo veci vypovedanej cez "hlas z neba", exegéti sa snažia vidieť náväznosť do troch biblických postáv zo Starého zákona: Mesianského kráľa , Sluhu Jahve a Izáka . Obsahom týchto postáv zlúčujúcich sa v Ježišovi, sa nám zdá, že ide tu o potvrdenie synovstva v pravom zmysle, ktoré je skôr ako krst a uzatvára v sebe podobnosť prirodzenosti.