2. 4. 2. 1. Význam týchto správ.
Nejde nám o ustálenie historického významu dvoch udalosti. Môžme ešte spomenúť, že opis premenenia sa môže odvolať na svedkov, menovite troch učeníkov, čo v opise krstu niet žiadného konkretného svedka. Môže to byť aj to, že do epizódy krstu je prenesené to, čo sa udialo pri premenení.
Nás tu zaujíma myšlienka evanjelistov, ktorí nám podávajú dve vyhlásenia. Chceli ukázať Otca, ktorý vo vlastnej osobe predstavuje svojho Syna. Týmto spôsobom evanjelisti ukazujú svoj základný bod: pohľad na verejný Ježišov život. Tento život Syna, od samého počiatku sa ukazuje ako dar Otca pre ľudí ako aj ostatné zjavenia, za ktoré nesie On sám zodpovednosť. Máme tu silný náčrt kristológie "z hora". V historickej dobe, má svoj východiskový bod v Bohu. Skôr ako Ježišov hlas, môžeme počuť hlas Otca. Čiže Kristológia je najsamprv teológiou.

2. 5. Svätý Marek - evanjelista tajomstva.
Marek od samého začiatku vyjadruje svoju vieru v Ježišove Božie Synovstvo: "Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna." / Mk 1, 1 /. Ide pravdepodobne o synovstvo vo význame silne transcedentálnom, ako to cítiť v citátoch zo Starého zákona , ktoré Marek používa v nasledujúcich veršoch a ktoré vyjadrujú vzťah k Bohu Jahve. Vcelku Marek vyzdvihuje Ježišové ľudské pocity a udalosti, aby tým spôsobom sa vysvetlilo tajomstvo jeho osoby. Uveďme niekoľko príkladov zjavenia tohto tajomstva.
Tento text nám pomáha výjsť z oblasti ľudskej a vovádza nás v tajomstvo "...veď na to som prišiel." Skade? Z Kafarnauma, alebo od Otca? Výrazna je Lukášová výpoveď na podobnom mieste .
Ježišové ľudské pocity majú za úlohu ukázať tajomstvo a vzťah Boha k ľudským situáciám. U Marka je známy opis Ježišovho rozhorčenia nad zlou vôľou tých, ktorí ho obklopovali a usilovali sa ho obviniť . Matúš a Lukáš sa rozhodli vynechať túto epizódu vo svojich evanjeliách. Marek ju použil, lebo v nej videl možnosť vyjadriť Božiu negatívnu mienku na zlú vôľu u ľudí.

Z väčším významom boli napísané Ježišové pocity lásky k deťom , alebo k bohatému človekovi , v ktorých dochádza k prejavu hĺbky tajomstva Božej lásky k človekovi.
Samotnú Ježišovú smrť Marek opisuje tak, že stotník v ňom vidí Božieho Syna .
Tajomstvo Ježišovej osoby je dôsledok odhalenia božského elementu v tom, čo je ľudské. Ide o tajomstvo, z ktorého apoštoli žili deň čo deň v konfrontácii: "... kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?" - / Mk 4, 41 /. Neschopnosť apoštolov zvlášť podčiarknutá u Marka, ukazuje cez kontrast veľkosť tajomstva. Apoštoli neboli v stave to pochopiť, z ohraničenia ich schopnosti chápania. Tajomstvo je im darované . Ide - podľa Markovej verzie - o akési tajomstvo, ktoré je nielen zjavené, ale priamo dané v Ježišovej osobe. Stade tá ohromná vernosť tradície vzťahujúcej sa k Ježišovi.
V evanjeliu svätého Marka viera v Ježišove božstvo je nie menej kompletná ako u Jána. To, čo Marek pochopil spôsobom najviac viditeľným, je to, že Boh sa zjavuje ako tajomstvo a že tiež aj Ježiš zjavil sa tým istým spôsobom. Z druhej strany Marek prišiel k tomu, že v Ježišovi nie je opozícia medzi tým, čo je ľudské a tým, čo je božské. Všetko čo je ľudské je nositeľom tajomstva / napríklad akt poburovania, alebo ľudskej nežnosti /, je schopné tie tajomstvá objaviť. V jeho evanjeliách sa zjednocujú jednoduchosť a hĺbka.

2. 6. Svätý Matúš - Evanjelium Kráľovstva.
Matúš chce v Kristovi vidieť mesianského kráľa. Od začiatku jeho Evanjelií, je Ježiš predstavený ako Dávidov syn. Evanjelium naväzuje na Ježišovu transcendenciu, o čom svedčí počiatok a tiež vyhlásenie, že je Pánom Dávida . Táto transcendencia vyzdvihuje Ježišov mesianizmus na Božiu úroveň. Evanjelista meno "Ježiš" interpretuje v tom zmysle, že pre toto meno / a nie Boh cez neho / spasí svoj ľud . Veľa hovoriace je tiež meno prevzaté z Izaiáša: Emanuel. Konečný univerzálny súd bude vedený Ježišom, ako kráľom, a taký kráľ nemôže nebyť božským kráľom. Ježišova transcendencia sa prejavuje vo vláde, akú On vykonáva v rámci Nebeského Kráľovstva. Ježiš sa javí ako ten, ktorý to Kráľovstvo ustanovuje a je jeho Pánom. To, že v Ňom a s Ním sa priblížilo Kráľovstvo božie k ľuďom, má veľký význam pre interpretáciu Jeho osoby.

Ježiš sa správa ako najvyšší zákonodarca: "... bolo povedané ... No ja vám hovorím..."
Niektorí mali pochybnosti, či Ježiš neprišiel vyvrátiť právo Starého zákona.
Ježišov mesiánsky nárok ide veľmi ďaleko v ustanovení cirkvi. Jahve ustanovi ľud Starej zmluvy, Ježiš buduje svoju cirkev a jej kľúče dá tomu, koho uzná za vhodného . Sprava sa ako absolútny Pán kráľovstva.
Matúšove Evanjelium sa končí majestátnym Ježišovým prehlásením: "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi." / Mt 28, 18 /.
Uisťuje svoju prítomnosť v Cirkvi, podobne ako to urobil Jahve vo vzťahu k svojmu ľudu.
V Ježišovom prípade sa splnila idea, podľa ktorej sám Boh založí svoje kráľovstvo na svete.

2. 7. Svätý Lukáš - Evanjelium Pána a Ducha.
2. 7. 1. Pán - Kyrios
Lukáš podáva zvyk prvotného spoločenstva, pomenovaním Ježiša titulom Pán. Z výnimkou v dvoch prípadoch , Lukáš ako jediný zo synoptikov si pomáha týmto oslovením. Toto oslovenie má vo veľa prípadoch redakčný charakter. Lukáš Ježišovi priznáva v Jeho verejnom živote tú Božskú suverenitu, ktorá sa v celku ukáže po zmŕtvychvstaní.
Lukáš uvádza Ježišov výrok: "... Božie kráľovstvo je medzi vami." / Lk 17, 21 /.
Ježiš je oživovaný a upevňovaný dynamizmom Ducha: vykonávanie Božej vôle pochádza z vnútornej /duchovnej / akcie Ducha a dotýka sa predovšetkým vnútra ľudských osôb.

V Lukášovom evanjeliu, má udalosť Ježišovho narodenia veľký význam a intervencia Ducha Svätého zostala podaná v terminoch /výrazoch/, ktoré poukazujú na Jeho zväzok s Božím synovstvom.
Lukáš je jediným, ktorý nám rozpráva, že v synagóge v Nazarete, Ježiš Izaiášovo proroctvo vzťahuje na seba: "Duch Pána je nado mnou." / Lk 4, 18 / Týmto spôsobom celá verejná Ježišova misia je podľa Lukáša zviazaná s inšpiráciou Ducha. Svätý Lukáš pripomína úlohu Ducha Svätého v pochvalnom hymne na česť Otca . Lukáš nachádza záľubu v opisovaní tajomnej moci, ktorá vychádzala z Ježiša - pri zázrakoch . Ježiš vlastní a vedome používa túto moc . Zmŕtvychvstalý Kristus predpovedá zoslanie Svätého Ducha, ktorý udelí Božiu silu .
Lukáš pri predstavovaní Ježiša, je pod vplyvom svedectiev prvotnej Cirkvi, v ktorej sa Ježiš ukázal ako Pán, ktorý vylieva Ducha. Lukáš našiel svedectva na túto tému v tradicii o Ježišovom živote, a celkom zvláštnym spôsobom ich opísal v Evanjeliu.

2. 8. Svätý Ján - Evanjelium Slova a Syna.
2. 8. 1. Evanjelium Slova.
Ján začína svoje Evanjelium úvahou o večnom Slove. Pre neho pochopenie Ježiša je možné vtedy, keď sa siahne do večnosti. Kristológia z "hora" je nevyhnutnou vecou. Ježišove božstvo u neho je potvrdené od prvých slov. Večné Slovo bolo u Boha / ho theos /, čiže v blízkom zväzku s Otcom, a okrem toho bolo Bohom / theos /, to znamená, že Jeho bytie je Božím bytím. V podstate je už tu vypovedané to, čo bude ďalej spresnené, ako rozdielnosť osôb a jedna spoločná prirodzenosť. Ďalej je uvedený akt Vtelenia: "A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami." / Jn 1, 14 /. Ide o skutočnosť stania sa telom / teda človekom so všetkými ľudskými vlastnosťami /, ako aj určenie trvalých vzťahov s nami.
Celé Ježišovo dielo je preskúmané s pohľadu Slova, ktoré sa stalo telom: je zjavením slávy, ktorá nám bola daná pred oči, dovoľujúc vidieť Neviditeľného .
Prológ je najpravdepodobnejšie liturgickým hymnom jednoty cirkvi. Nie je už viac plodom špekulácií, ale ovocím živej viery, hľadajúcej vysvetlenia Ježišovho tajomstva.

2. 8. 2. Evanjelium Syna.
Jánovo evanjelium je viac evanjeliom Syna, ako Slova. O Slove je reč len v Prológu, ktorý cez Jána je zapožičaný, ale Slovo sa tu javí ako jediný Syn Otca . Ján rozoberá dôstojnosť Božieho Syna, ako predmet viery. Potvrdzuje, že pre povzbudenie tejto viery napísal svoje Evanjelium . V prvom liste v tomto význame formuluje vyznanie viery .
Táto formulácia sa odlišuje od inej: "Ježiš je Pánom", a predsa Ján potvrdzuje prvotný charakter tej formulácie, keď pred koncom evanjelia nám podáva Tomášovo vyznanie: "Pán môj a Boh môj." / Jn 20, 28 /.
Exegéti pripúšťajú, že Tomáš mohol povedať prvú časť názoru, a druha by bola vysvetlením, dodaným evanjelistom. V každom prípade Ján pokladá za správnu formuláciu: "Ježiš je Pánom". Keď používa formuláciu: "Ježiš je Synom Božím", robí to preto, aby zvýraznil Ježišovu zvláštnu pozíciu v lone božstva. Titul "Pán" znamená priznanie božej hodnosti v generačnom význame, čo nepoukazovalo na vyriešenie záležitosti vzťahu k jedinému Bohu, vyznavaného v judaizme.
Táto otázka je vyriešená Ježišovými slovami, ktoré Ján zapísal, a ktoré poukazujú na vzťahy medzi Otcom a Synom.

Evanjelista rozoberal tieto slová, aby bolo možné lepšie porozumieť Ježišovej osobitnej pozícii v Otcovom lone. Odovzdal nám tieto Ježišové svedectvá, ktoré zdôrazňujú dokonalú zhodu účinkovania Otca i Syna , vzájomnú a úplnú prislušnosť , obojstrannosť poznania , úplnú jednotu . Ján správne chápal, že pre udržanie tvrdení o Ježišovom božstve, treba neustále zdôrazňovať, že je Synom, a to takým spôsobom, ako to robil sám Ježiš.
Pre opísanie Vtelenia, Ján sa neobmedzuje len na konštatovanie, že "Slovo sa telom stalo" / Jn 1, 14 /, opisuje túto udalosť ako poslanie a darovanie Syna zo strany Otca. Je to akt lásky Boha k človeku .

2. 8. 3. Inkarnačné Evanjelia.
Ján sa neohraničuje na zvýraznenie "časti z hora", v Ježišovej realite. Tvrdí, že "Slovo sa telom stalo", to znamená, že človekom. Ján v Ježišovi nevidí len Slovo, ale tiež aj telo.
Pri opisovaní Ježišovho verejného života, Ján podčiarkuje ľudské aspekty Jeho osoby. Opisuje únavu , vzrušenie , pohnutie zo zrady . Hovorí o tom, že Ježiš miluje ľudí, na ktorých sa dá spoľahnúť / učeníci, rodina v Betánii / .
Svojím spôsobom Ján potvrdzuje, že to čo je božské sa neprieči tomu, čo je ľudské. Marek hovorí, že to, čo je ľudské, nezacláňa, ale odkrýva mystérium, tajomstvo Ježišovej osoby. Jánovo predstavovanie Ježiša zo strany večného Božského Slova, neprekáža v opísaní jeho života aj z ľudského pohľadu. Pri Vtelení, Slovo prijalo všetko, čo je spojené s telom.