3. Konklúzia - Záver.
3. 1. Jednota pôvodnej /prvotnej/ Kristológie.
Viera prvotnej cirkvi sa prejavovala mnohými spôsobmi. Každý z autorov Nového zákona má svoj vlastný pohľad na predstavenie Ježiša. Táto rozmanitosť však nenarúša fundamentálnu jednotu. Všetky pôvodne Kristológie sú rozvetvením podstatnej - základnej - Kristológie. Všetke majú spoločný základ - vieru v Ježišove božstvo. V tej viere vidíme rozvoj, v tom význame, že najsamprv je rozhodnuté o božstve Krista oslaveného, ktorý posiela Ducha na svoju Cirkev. Potom je lepšie rozoznaná preexistencia božstva, pred Ježišovým ľudským životom, a následne je rozobraté Božie Synovstvo, ktoré definuje Ježišovu pozíciu voči Bohu Otcovi.
Orientácie jednotlivých evanjelistov si navzájom neprotirečia, ale sa doplňujú. Ježišove Božstvo má vždy rozmer mystéria - tajomstva a odkrýva sa v Ježišových ľudských skutkoch.

3. 2. Východiskový bod pre syntézu.
Keby sme zobrali za východiskový bod pre Kristológiu fakt, že Kristus je človekom, znamenalo by to vzdialenie sa od východiskového bodu prvotnej Cirkvi. V tej viere nebol ešte smer adopcianizmu v ktorom Ježiš bol chápaný ako obyčajný človek zapojený až neskôr do stavu zbožštenia. Spoločenstvo veriacich od samého počiatku prijímalo Ježišove božstvo. Uznalo Božiu moc v Kristovi oslávenom, posielajúcim Ducha a tiež uznalo Božský charakter Jeho osobe, nazývajúc ho Pánom.
Výrazy tejto viery nie sú dielom jednotlivých osôb /Pavla alebo Jána /, ale ukazujú sa v liturgických hymnoch, ktoré boli vlastníctvom celého cirkevného spoločenstvá. Spoločenstvo stále verilo v človeka, ktorý je BOHOM.
Pri základoch každej kristológie, zhodnej s prvotnou vierou, musí byť človečenstvo i božstvo. Sú zjednotené v Ježišovej osobe a nie je možné vynechávať jedno na úkor druhého. Kristológia sa nemôže odtŕhnuť od tejto podvojnosti, uznávajúc, že Ježiš - človek a Boží Syn sú čímsi úplne jedno.

JEŹIŚOVO SVEDECTVO O SEBE.
Ježišové slová i skutky, akokoľvek k nám prenikli cez svedectvo prvotnej cirkvi a zvláštnym spôsobom cez svedectvo evanjelistov, nemôžu byť považované za čisto subjektívne tvrdenia viery. Cez tieto svedectvá môžeme sa dostať k ich objektívnej podobe. Nemôžme obísť to, že viera, z ktorej požiadaviek sa zrodila písomná forma evanjelií, sa opierala o Ježišovu historickú postavu. Evanjelisti tvrdia, že mali v úmysle predstaviť to, čo Ježiš rozprával a robil počas svojho života na zemi.
Na tomto mieste treba spomenúť reakcie, ktoré vyvolalo stanovisko Bultmanna, zachovavajucého nezvyčajne málo z Ježišovej historickej osoby. Reakcia chce zhodnotiť historický základ kerigmy. Môžeme sa nádejať, že podobná reakcia sa tiež ukáže uprostred katolíckych teológov alebo etšte viac medzi exegétmi toho pôvodu. Je azda potrebné skorigovať istú jednostrannosť, ktorú priveľmi často pripisovali redakčnej práci autorom evanjelií.

Dnes sú exegéti skôr naklonení - než niekoľko rokov tomu naspäť - k hľadaniu v evanjeliových textoch "ipsissima facta" a "ispsissima verba Jesu." Take časti v kanonických evanjeliach celkom iste existujú. Sú nimi tie časti, v ktorých s istotou môžme vidieť formou výpovedi aj samotné Ježišové slová. Okrem toho sú aj iné, v ktorých môžme vidieť opakovanie a odkryietie zásadnej myšlienky historického Ježiša.
Vychádzajúc s týchto exegetických záverov, môžme uzavrieť na čom spočíva Ježišovo svedectvo o sebe samom. Ukazuje sa, že Ježiš sa prejavoval celkom iným spôsobom, než tým, ktorý prevažoval neskôr v prvotnej cirkvi.
Naším východiskovým bodom bola myšlienka inkarnácie, rozoberme najsamprv tie Ježišove svedectvá o sebe, ktoré obsahujú splnenie celej inkarnačnej štruktúry Starého zákona. Splnenie prekračuje proroctvá i osobu, ale súčasne verifikuje nasmerovanie odkryté v predchádzajúcom zjavení. Z toho dôvodu v našich úvahách sa poberieme za dosť výhodným, ale povrchným poriadkom vytýčeným cez tituly priznávané Ježišovi. Bude nás zaujímať spôsob, akým sa predstavuje sám Ježiš v rámci predchádzajucého Božieho účinkovania, aby splnil - transcendentným spôsobom - prísľub v Ňom uzavretý. Inými slovami, budeme sa usilovať vysvetliť, akým spôsobom našiel v Ňom svoj výraz inkarnačný dynamizmus, uskutočnený v Starom zákone.

1. Vtelenie v Zmluve.
1. 1. Zmluva.
Základná štruktúra Zmluvy, ktorá charakterizovala vzťahy medzi Bohom a ľudom, naberá nový význam. Ježiš len ráz v evanjeliách hovorí o zmluve, ale tak, že sa s ňou stotožňuje. Nachádzame to v konsekračnej formule vína u Marka a Matúša . Táto neobvyklá gramatická konštrukcia mieri do zvýraznenia totožnosti. Špecifikácia "moja" je začlenená do textu z Mojžišovej zmluvy . Toto pripojenie napriek gramatickým pravidlám, má zásadný význam. Odtiaľ zmluva nie je už obvyklým vzťahom ustanoveným medzi Bohom a ľuďmi, ale stáva sa osobou.
V Pavlovej a Lukášovej verzii, formulácia je podobná, ale tiež sa vyznačuje nezvyklosťou. Potvrdenie totožnosti kalicha zo zmluvou, je celkom výnimočnou správou. Dokazuje, že Ježiš mal vôľu ztotožniť seba so zmluvou. U Pavla je reč o novej zmluve, čo zodpovedá splneniu Jeremiášovej prorockej predpovede . Predsa sa zdá, že Ježiš si pomohol slovom "zmluva" bez dodatkov. Je to jedina reálna zmluva. Zmluvy Starého zákona boli len figurami a mali takú cenu, nakoľko boli v súvislosti s tým, čo bolo v tej chvíli ustanovené.

Táto metóda sa stáva výraznou vo význame svojej misie, a v Ježišovi ukazuje uvedomenie si uskutočňovania toho, čo v Starom zákone bolo napísané ako fakt, ako predpoveď, ako udalosť, ktorá už má nastúpiť. Ježiš poukazuje na skutočnosť, ktorá sa v Ňom spĺňa. Všetko čo bolo doteraz povedané o Zmluve, je prítomné v Ňom. Hovoriť o Novej a Starej zmluve o zmluve provizornej a definitívnej, znamená pohľad na otázku podľa chronologických udalostí, a namiesto toho hovoriť o jednej zmluve, znamená prejsť na úroveň ontologickú, čiže na úroveň Božieho plánu spásy. Ježiš nepatrí na vonkajšiu stranu histórie, ale vchádza priamo do centra.
Smelosť Ježišovho myslenia sa zdôrazňuje ešte viac, keď ju porovnávame z učením Listu Hebrejom. Ježiš je v tomto liste nazvaný "prostredníkom Novej Zmluvy" / 9, 15 /. Táto charakteristika zapadá do judaistického myslenia, a tak teda v rámci dávneho uvažovania o novej a lepšej zmluve, pripisuje sa Ježišovi hodnosť prostredníka, ktorú židovska tradícia priradila Mojžišovi .
Jednoduchším charakterizovaním, jednoducho "zmluve" Ježiš dáva oveľa širšiu úlohu: On je čímsi viac ako prostredník, v Ňom je prítomná sama skutočnosť zmluvy a tiež zmluva, ktorá nie je jednou z veľa iných, ale je jedinou autentickou zmluvou.

Ztotožnenie zmluvy s osobou nie je novinkou. Stretaváme sa s tým v Piesňach o Pánovom služobníkovi. Je nám predstavená ako rezultát nového stvorenia splneného cez Boha: "Ja, Jahve, som ťa povolal v spravodlivosti, vzal som ťa za ruku; utvoril som ťa a zmluvou som ťa urobil, svetlom pohanov,..." /Iz 42, 6 /.
Ježiš pravdepodobne bol pod vplyvom toho vyhlásenia. Nehovorí to isté čo čítame u Izaiáša. Nehovorí, že bol utvorený a ustanovený zmluvou, ale hovorí, že je zmluvou. Jeho výpoveď je viac diskrétna, ale súšasne aj mocnejšia.
Neurčuje seba ako zmluvu ľudu, alebo pre ľud, ale jednoducho ako zmluvu. Rozdiel je neveľký, ale nie je zbavený významu. Výraz "zmluva ľudu", znamená, že "Pánov služobník" zosobňuje ľud v zmluve uzatvorenej s Jahve. Ježiš je zmluvou, t. z. že vteľuje - zosobňuje v sebe obidva zmluvne strany, to znamená Boha i ľud. Vtedy, keď "Služobník" bol na strane ľudu, Ježiš je na obidvoch stranách. Zosobňovať v sebe zmluvu znamená, spojovať v sebe Boha i človeka. Týmto spôsobom sa prejavuje podvojne obohatenie obsahu Ježišových výpovedi vo vzťahu k predpovedi o Sluhovi. Je to vertikálne rozšírenie: byť zmluvou je predovšetkým zmluvou Boha. Zmluva je v prvom rade dielom i darom Boha a cez Boha je nazvaná "mojou zmluvou" - / Gen 6, 18 /. Existuje tu tiež aj horizontálne rozšírenie: Zmluva sa neobmedzuje na ľudí, ale vzťahuje sa na celé ľudstvo, čoho dôvodom je vyliatie krvi "za mnohých", čiže za všetkých. Istý univerzalizmus vystupuje už v proroctve o Slohovi , ale Ježišov univerzalizmus je viac radikálny. Ľud vybraný v zmluve stelesnený v Ježišovi nevyberá etapu, cez ktorú preniká Boží dar k všetkým národom, ale všetky národy sú priamo a bezprostredne vtiahnuté do tejto zmluvy.

Toto dvojaké obohatenie zjavuje Vtelenie. Až po Ježiša boli ľudia, ktorí reprezentovali zmluvu s Bohom; štít tejto reprezentácie ostal opísaný v osobe Sluhu. V Ježišovi sa uskutočňuje celá zmluva; to znamená, zmluva ľudu s Bohom a zmluva Boha s ľudom.