1. 2. Ženích.
Ježiš si veľmi často myslí, že je tým ženíchom, ktorý uskutočňuje manželskú zmluvu ohlásenú v Starom zákone, majúc spojiť Jahve zo svojim ľudom.
Najviac to vidieť v Ježišovej odpovedi Jánovým žiakom . Treba mať na pamäti, že podľa štvrtého evanjelia, Ježišov predchodca Ho opisuje ako ženícha . Ježišova odpoveď žiakom Jána Krstiteľa, je v duchu náuky ich vlastného majstra .
Celá Ježišova argumentácia, týkajúca sa správania jeho žiakov, sa opiera o predpoklad, že Ježiš je Ženíchom. Ide o nezvykle podobenstvo: Ježiš sa stotožňuje so Ženíchom, ktorý teraz je, ale ktorý kedysi nebude. Jeho odchod zarmúti konkrétnych ľudí, jeho žiakov. K téme o Ženíchovi sa Ježiš vracia niekoľkokrát v podobenstve o pannách a o sluhoch, čakajú na Pámov návrat zo svadobnej hostiny . Treba ho prijať a ctiť ako Ženícha. Takej perspektíve treba preskúmať Ježišovu prítomnosť na hostine v Káne.

Možno sme trochu udivení, že Ježiš hovorí o ženíchovi v absolútnom zmysle a nikde nespomína nevestu. Tým viac je to divné, že v Starom zákone obraz snúbeneckej jednoty upriamoval pozornosť na prípravu nevesty, to znamená Izraela. Hovorí sa tam o neveste, ktorá v minulosti sa nevyznačovala mimoriadnou vernosťou, ale v budúcnosti má byť skutočne vernou nevestou . Pavol toto proroctvo vzťahuje na Krista a na cirkev, zvlášť v tých udalostiach, kedy v tom zväzku vidí vzor jednoty a lásky medzi manželmi . Celý kresťanský život podľa Pavla, sa ma rozvíjať v snúbeneckej postave voči Kristovi, Ženíchovi . Keď Pavol si pomáhal týmto obrazom, tak pravdepodobne na ilustráciu toho mu stačil výraz samého Krista. Kristus sa zdržiaval pred predstavením eventuálnej nevesty. Jeho spôsob pripisovania si vlastnosti ženícha je výnimočný a neočakavány, nerozširoval už spopularizované vyhlásenia prorokov.

Titul Ženích, bez zmienky o neveste, naberá totálny význam. Zdá sa, že veľký vplyv má tá skutočnosť, že celá ženichova jednota - unia - sa dokonáva v Kristovej osobe. Máme tu podobnu situáciu, ako v prípade zmluvy. Ježiš nie je len jednou stranou zmluvy, ale celou zmluvou, podobne nie je ženíchom v prítomnosti nevesty. Naväzujúc do perspektívy známej zo Starého zákona, treba povedať, že On zjednocuje v sebe Jahve i ľud.

1. 3. Vtelenie Božieho Synovstva!
Vzťah Otcovstva a Synovstva, ktorý charakterizovala zmluva Jahve s ľudom naberá v Ježišovi novú formu.

1. 3. 1. Oslovenie "Abba".
Aramejský výraz "Abba" je uvedený v evanjeliu len raz, menovite v opise Ježišovej modlitby v Getsemanskej záhrade, ktorá je u Marka . Dá sa dokázať, že Ježiš vo všetkých modlitbách používal výraz Abba, s výnimkou výkriku na kríži: "Bože môj, Bože môj ..." - / Mk 15, 34; Mt 27, 42 /, ktorý bol citovaním modlitby Žalmu 22 .
Výraz "Abba" sa neudomácnil v náboženskom jazyku Židov. Pomenovanie Boha ako Otca bolo čímsi neslýchaným. Nemáme ani jeden príklad takého oslovenia v palestínskom židovstve, len dva prípady zo židovstva v diaspore . Oslovovať Boha oslovením "Abba" bolo absolútnou novinkou. Bol to výraz používaný Židmi vo familiárnom vzťahu k svojmu otcovi a znamenal to, čo naše oslovenie "otecko". Nikdy ho nepoužívali v modlitbe, z dôvodu úcty k Božej transcendencii. Učeníci prežili pravdepodobne istý šok, počujúc oslovenie z Ježišových úst. Ak nám evanjelista Marek toto slovo zanechal v originálnom znení, to preto, lebo grécky preklad - podľa neho - nebol schopný dať čo najpresnejší význam. Bolo to spontánne vyjadrenie Ježišovho vedomia - pocitu. Učeníkom stačilo zjavenie, bez akejkoľvek reči o zjavení - bez akéhokoľvek vysvetľovania. V modlitbe Ježiš týmto spôsobom mohol najľahšie vyjadriť svoj najvnútornejší stav.

Čo v sebe implikuje slovo "Abba"? Znamená to, že Ježiš má s Bohom Otcom taký vzťah, aký má dieťa s rodičom. Keď potom Boh ku ktorému sa obracia, je pre Neho Otcom v skutočnom význame toho slova a pri zachovani jeho familiarnosti, tak potom Ježiš je voči Bohu Synom v tom najplnšom význame. Voči Bohu Otcovi, Ježiš je Bohom Synom. Otcovstvo v sebe zahŕňa vzťah - pomer narodenia a totožnosť prirodzenosti. Je isté, že Ježiš nám nikde nedal formalne vysvetlenie slova Abba, ale keby v tomto prípade neišlo o skutočné otcovstvo, tak použivanie Abba by nebolo celkom pravdivé. Na tomto otcovstve Ježiš zakladá celú svoju modlitbu.
Termín "Abba" zahŕňa v sebe celú neskoršiu teológiu, ktorá na sneme v Nicey definuje Syna ako spolujestvujucého s Otcom. Predsa tento výraz neurčuje Božie Otcovstvo nezávisle od Vtelenia. Ježiš vyriekol slovo Abba ako človek a pri úplnom ľudskom vedomí. Prežíva svoj stav v rámci ľudských skúsenosti a v rámci tejto skúsenosti vyznáva svoje synovstvo voči Bohu. Výraz použitý Ježišom, vyjadruje Božie otcovstvo k Synovi, ktorý je človekom a v tom význame treba tiež hovoriť o vtelenom Otcovstve Boha. Má sa váhať s vytiahnutím návrhov s toho jedného slova? Môžeme mať dojem akéhosi nedostatku proporcií medzi tak obvyklým a jednoduchým slovom a dôležitosťou konklúzie o Ježišovom božom synovstve. J. Jeremiáš vystríha pred možnou prehnanosťou v tom bode, kde z jednoduchého slova chcú vyjasniť celú Kristológiu.

Nevidieť dôvody, pre ktoré by sa malo v Ježišovej slovnej zásobe očakávať osobných kristologických vyjadrení. Obyčajný a každodenný tón ukazuje ten prínos, že nás vovádza do obyčajnej Ježišovej mysle a nie je vôbec na škodu v úvahách nad tým všetkým, čo je faktický obsiahnuté v mysli. Spontánnosť výrazu Abba je zárukou a nie odsúdením, pre videnie v nich dôležitého základu kristológie.
Ista zásada by sa mohla opierať napríklad na dôkaze, že Ježiš týmto slovom odhalil svoje vedomie, alebo spomienky svojej božskej preexistencie.
Akt je výrazom ľudského vedomia a nie bezprostredným odhalením božského vedomia. Objektívne implikácie toho slova nie sú k zanegovaniu, Ježiš sa v tomto prípade zachoval ako Syn a Božie synovstvo, ktoré sa týmto spôsobom zvýraznilo zaväzuje priznať Mu všetke charakteristické črty božskej osoby Syna.
V použití toho termínu strataváme tie vlastnosti, ktoré sme vyššie vyzdvihli pri prediskutovávaní prímeria - zmluvy a snúbeneckej jednoty. S tade len rozdiel, že nejde tu o výraz prevzatý zo Starého zákona, ale o vovedenie výrazu zaužívaného v každodennom živote do náboženského jazyka a o danie mu nového a špecialného významu. Rozoznávame v ňom vzťahy vertikálne, všeobecne horizontálne roztiahnutie a tesný zväzok s pbeťou.
Vertikálne vzťahy vyplývajú z pripisovania Bohu určenie "otec", ktoré kladie toho, kto ho vyslovuje na božskú úroveň Syna. Podobne ako v prípade zmluvy a ženícha, takže i v "Abba", tkvie implicite zahrnuté vedomie božskej totožnosti /identity/. Táto božská identita nie je ako bola vyššie reč, oddelená od ľudskej skutočnosti, naopak, je celkom vtelená. "Abba" je ľudským vyjadrením Božieho Synovstva. Nenachádzame iné ľudské slovo ako "otec", v našom prípade toto slovo sa stáva pomenovaním Boha. Môže byť, že je to najlepšie vyjadrenie Vtelenia.