Horizontálne rozšírenie sa ukazuje vo zvyku používať slovo "Abba" prvými kresťanskými spoločenstvami. Pavol dvakrát spomína o používaní toho výrazu . Pavol nekladie kresťanov na úroveň Krista, pretože oni používajú tento výraz nie v svojom mene, ale v mene Ježiša Krista. "Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá "Abba, Otče!" - Gal 4, 6. Podľa listu Rimanom vlastne Duch Sväty robí naše synovstvo, ktoré nás oprávňuje používať výraz "Abba".
Toto používanie dôverného oslovenia Boha značí istú odvahu, ktorá v mysli vytvára postavu podobnu samotnému Ježišovi. Ježiš si doprial tej odvahy, doporučil modlitbu, ktorá - zhodne s Lukášom - sa začínala slovom Abba. Okrem toho, Ježiš predstavil svojho Otca ako Otca učeníkov. Robi rozlišovanie otcovstva. Hoci hovorí o tom istom Otcovi, hovorí: "Môj Otec" a "Váš Otec", ale nikdy nehovorí "Náš Otec". Evanjelium veľmi starostlivo zachováva počas výpovedi toto rozlíšenie: Márii Magdaléne hovorí: "Vystupujem k môjmu otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu." - Jn 20, 17. Toto prehlásenie svedčí o oboznámení učeníkov o svojom vlastnom Božom synovstve, pri zachovaní zásadného rozlíšenia. Ježišovo Synovstvo ostáva čímsi jediným, najmä vtedy, keď naberá univerzálny rozsah.
Je dôležité spomenúť, že uvedomenie Ježišovho synovstva sa neodvodzuje z povedomia židovského národa, konkretizujúceho sa v presvedčení, že Boh je Otcom. On vyznačuje opačnú cestu: že Ježiš má jedine a sebe vlastné vedomie synovstva všetkým ľuďom.

Zväzok /spojenie/ s obeťou, je podávané cez skutočnosť, že slovo Abba bolo dané cez evanjelium v kontexte Getsemani, tak akoby táto dramaticka chvíľa nútila Ježiša vypovedať toto slovo spôsobom najviac prijateľným, akoby celé povedomie synovstva sa cítilo vtiahnuté do tejto drámy.
Vzťah medzi vedomím synovstva a úlohou obety sa nám ukazuje v inom texte, ktorý nám odovzdáva Ježišove slova v chráme: "Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" - Lk 2, 49. Je veľmi pravdepodobné, že Mária povedala: "Abba i ja sme ťa s bolesťou hľadali!", a že Ježiš odpovedal: "... v dome Abby." Teraz lepšie pochopíme, prečo Mária nepochopila Ježišovu odpoveď.
Táto udalosť predchádza oznámenie paschalného tajomstva /Laurentin /, "byť v dome Otca " predpovedá drámu utrpenia, počas ktorej bude Ježiš vzatý Matke, aby bol tri dni v dome Otca. Vedomie, že je Synom obsahuje v sebe uvedomenie si prinaležania k Otcovi a to až do takého stupňa, že je potrebné podobrať sa k obeti, v ktorej toto prinaležanie sa uskutoční spôsobom veľmi radikálnym.

Zväzok medzi uvedomením si, že je Synom a uvedomením si vykupiteľskej misie, je veľmi presný. Obeta bude synovským aktom par excelance, a tak týmto aktom, výraz Abba nadobudne svoj plný význam pre Ježišovu ľudskú existenciu.

1. 3. 2. Výraz "Syn človeka."
1. 3. 2. 1. Výraz "Syn človeka" - používaný Ježišom.
Výraz "Syn človeka" má tú charakteristickú vlastnosť, že bol použitý len Ježišom. Nebol ani raz použitý osobami rozprávajucími sa s Ježišom a ani v prácach evanjelistov. Tri výnimky od vyššie spomenutého pravidla, sú len zdanlivými výnimkami. Sú len opakovaním Ježišových slov cez nestranné osoby . Neskoršia tradícia nepoužívala tento titul na označenie Ježiša, a keď ho komentovala, tak pravdepodobne nepochopila jeho plný význam. Skutočnosť nepoužívania a spomínané nepochopenie nám natíska mienku, že samotný výraz pochádza priamo od Ježiša. Ježišova autentickosť tohto výrazu skôr nepodlieha pochybostiam. Môže byť problémom, či tento výraz nebol používaný skôr, než to podáva evanjelium. Nedá sa vylúčiť, či evanjelisti na mnohých miestach nahradili tento nejasný výraz, slovami viac pre nich zrozumiteľnými. Môžeme to vidieť na tých miestach, na ktorých najpravdepodobnejšie výraz "Syn človeka" bol nahradený osobným, alebo prívlatňovacím zámenom . Najviac sa to ukazuje v zámene výrazu "Syn človeka prišiel ..." / Lk 19, 10 / za jednoduchší: "Prišiel som .... Neprišiel som..." / por. Mt 9, 13; Mk 2, 17 /.

Vo štvrtom evanjeliu si Ježiš priznáva titul "Boží Syn". Vzniká pochybnosť na tému vyjadrovania sa týmto spôsobom. U synoptikov Ježiš nikdy nepoužíval tento výraz aby vyjadril svoju totožnosť. Dokonca ani vtedy, keď sa ho Kajfáš na to priamo pýta. V tejto situácií sa nazve menom Syn človeka. Zdá sa, že Ján z dôvodu svojho zámeru písať pre posilnenie viery v Krista - Božieho Syna / 20, 31 /, nahradil výraz Syn človeka zrozumiteľnejším a viac vhodným k prijatému zámeru výrazom Boží Syn. Keď Ježiš definoval niečo záhadné, a keď je pravdou, že v slávnostnom vyhlásení svojej totožnosti si pomohol týmto výrazom, tak potom je málo pravdepodobné, aby v iných prípadoch použil slovné spojenie "Boží Syn". Povedal o sebe veľmi jednoducho "Syn človeka".

Analogický s výrazom "Boží Syn", súvisí výraz "Syn" použitý dvakrát u synoptikov a často v Jánovom evanjeliu.V takom význame môžeme ba vlastne máme čítať s výrazom "Syn človeka" aj text Mt 11, 27 , ako aj Ježišovu zmienku, že o tom dni nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn - por. Mk 13, 32; Mt 24, 36 . V poslednom prípade eschatologický kontext sa zhoduje zo zmienkou o Synovi človeka, keď Ježiš jasne hovorí o svojom príchode, ako o príchode v sláve Syna človeka. Ide o istú ľudskú nevedomosť, Syn človeka nemal úlohu to zjaviť, tak to jednoducho nevie. Podobne treba chápať aj Jánov text, v ktorom vystupuje výraz "Syn". Samotné Jánovo evanjelium dáva príklady náhradného chápania týchto dvoch vyjadrení / por. Jn 9, 35; 6, 40 / , z ktorých pôvodné a autentické je vyjadrenie "Syn človeka". Najpravdepodobnejšie robil to viac, ako o tom svedčia kanonické evanjelia. tento výraz býva nahradzovaný búď osobným zámenom, alebo titulom "Boží Syn". Tieto nahradzovania ukazujú to, čo evanjelisti zachytili, že ukazujú na Ježišovu totožnosť a na Jeho Božie Synovstvo.

1. 3. 3. Syn človeka v pozemskom živote.
1. 3. 3. 1. Príchod a preexistencia.
Niekoľkokrát spomínaný výraz "Syn človeka prišiel", svedčí o vedomí akejsi "preexistencie". Na prvom mieste môžeme myslieť o prorockej preexistencii. Ježiš je predpovedaný v proroctve ako Syn človeka. S tohoto pohľadu existuje istá paralela s Jánom Krstiteľom, ktorú uskutočňuje iná prorocká postava / Eliáš už prišiel ... Mt 17, 12. / . V príchode Syna človeka je čosi viac než len poukazanie na Jeho profetickú preexistenciu. JánKrstiteľ v Ježišovi rozoznáva príchod jediného rodu: "Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?" - / Mt 11, 3 /. "Ten, ktorý má prísť" je tým, ktorého príchod má absolútny charakter, lebo zjavuje príchod samého Boha/naposledný súd /. Ježišov predchodca zvestoval: "Po mne prichádza mocnejší, ako som ja." - / Mk 1, 7/, príde pre ustanovenie Božieho súdu. V tomto prípade "príde" neznamená len splnenie prorockej predpovede, ale uskutočnenie ozajstného príchodu Boha.

V Ježišových výpovediach stretavame zmienky, ktoré robia náražky na reálnu preexistenciu. Príchod Syna človeka je opísaný ako proces premiestňovania sa: príchodu, "... hľadať a zachrániť, čo sa stratilo." / Lk 19, 10 /, alebo príchodu, aby "... slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých." / Mk 10, 45 /, a toto predpokladá príchod akejsi zmeny, opustenia sebe vlasntej pozície a oddania sa k dispozícii ľudstvu a prinášania im pomoci. Prítomnosť Syna človeka je skutkom veľkorysého rozhodnutia, ktorého zdroj treba hľadať pred týmto životom. Tajomná mienka u Marka: "Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel." / Mk 1, 38 /, obsahuje v sebe tie náražky. To, čo u synoptikov je len sugerované, v Jánovom evanjeliu je jasne povedané: Syn človeka je tým, ktorý "zostúpil z neba" / 3, 13; 8, 14 /, a jeho odchod je v tom, aby sa vrátil "tam, kde bol predtým" / 6, 62 /. Príchod je rovnoznačný s príchodom na svet .

1. 3. 3. 2. Aktuálna preexistencia.
Potvrdenie preexistencie sa nevyjadruje cez pohľad na minulosť, ale cez preskúmanie súčasného stavu. Pre Syna človeka prežívanie pozemského života sa stotožňuje so skutočnosťou príchodu. To znamená, že preexistencia je čímsi, čo učinkuje aktuálne a čo je dokazane ako dynamická skutočnosť / "tu a teraz" /.
Zvlášť je hodny úvahy príchod Syna človeka v spojení s najviac banalnými činnosťami ľudského života: "Prišiel Syn človeka, je a pije..." / Lk 7, 34 /. Samotna činnosť jedenia a pitia je čímsi banálnym pre človeka - predsa ich spojenie s faktom príchodu robi, že sa stavajú časťou Božieho zjavenia.
Kontext obsahuje inštrukcie, ktoré sa pričiňujú o odkrytie totožnosti Syna človeka .
Jasna inštrukcia bola daná cez vzťah k Múdrosti, voči obvineniam, ktoré sú namierené proti Synovi človeka, Múdrosť je ospravedlnená cez svoje skutky . Rovnováha medzi prijatím Syna človeka a spravodlivosťou vernou Múdrosti sugeruje, že v Synovi človeka sa zjavuje Božia Múdrosť. Skutky vykonané Ježišom, davaju svedectvo o tej Múdrosti a tým spôsobom v istom význame, Božia Múdrosť sa zosobňuje v Synovi človeka.

Ina inštrukcia ma zásluhu na ohlásení z titulu pravdepodobnosti: výčitka kladená Ježišovi, že je žráč, mohla byť narážkou na vzdorovitého, neposlušného syna, tak ako to predstavuje kniha Deuteronómium . Ten syn mal byť ukameňovaný svojími spoluobyvateľmi. Taký je obraz, ktorý v sebe o Ježišovi vytvára "to pokolenie", aby ospravedlnilo Jeho odvrhnutie a odsúdenie na smrť. A On je poslušným synom, lebo je Synom človeka, ktorý prišiel a koná skutky, ktoré manifestujú Božiu Múdrosť. V takej poslušnosti a pokore môžeme rozpoznať opravdivý spôsob existencie Božieho Syna.
Je teda istý spôsob jedenia a pitia, ktorý je charakteristický pre príchod Syna: tento príchod je definovaný ako úplne ponorenie sa do ľudského života. Inkarnačný dynamizmus dosahuje svoju konečnú hĺbku. Syn človeka je od Jána Krstiteľa viac ľudským. V Ňom sa spĺňa definitívne vtelenie a poľudsštenie Boha, ktoré v nedokonalých a neúplných formách bolo v Starom zákone.

1. 3. 4. Božia moc.
Eschatologická moc súdu je viditeľná v pozemskom živote Syna človeka, v moci odpúšťať hriechy. Keď Ježiš odpúšťa hriechy hriešníci, pozorovatelia si kaldu otázku: "Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?" / Lk 7, 49 /. V prípade s ochrnutým človekom, je otázka postavená ešte viac výrazným spôsobom a dostáva vyčerpávajúcu odpoveď z Ježišovej strany. Židia nielenže kladú otázku, ale priamo ho obviňujú z blúznenia . Vo svojej odpovedi Ježiš sa predstavuje ako Syn človeka, ktorý stanúc sa skutočným človekom, má moc odpúšťať hriechy na zemi, podobne ako Boh v nebi. Ježiš zdôvodňuje túto moc zázrakom .
Popri moci súdiť je v Ježišovi spojená moc udeľovať život. Podľa Jána Otec udelil Synovi to, že má život v sebe, ako aj moc súdiť . Povýšenie Syna človeka má za úlohu dávať život večný . V tejto perspektíve sa javí aj Eucharistia, ako prostriedok odovzdania života . Taká moc, odpúšťania hriechov, ako aj moc dávať večný život, je Božou mocou.

1. 3. 5. Syn človeka v sláve.
1. 3. 5. 1. Príchod na oblakoch.
Ježiš sa nazýva Synom človeka nielen pre zvýraznenie - v súlade s prirodzeným významom tohot výrazu - pravdy Jeho ľudskej prirodzenosti a ľudského osudu, ale tiež vzhľadom na Danielovo proroctvo . Text proroka Daniela je vlastne jediným proroctvom, ktoré sa vzťahuje na konkrétnu osobu s mesiánskym charakterom. Ježiš nadväzuje na toto proroctvo, keď pred Sanhedrinom vydáva svedectvo na tému vlastnej identity "Krista" a "Božieho Syna" . Príchod na nebeských oblakoch bol čímsi charakteristickým pre Božieho Syna, predpovedaného prorokom, rovnako aj účasť na Božej moci.
Náväznosť k proroctvu neznamenala obrat v smere apokalyptickej vízie z minulosti. Ježišovu odpoveď treba chápať v Jemu súčasnom kontexte. Tento kontext bol opísaný v časoch Henocha /apokrif /, v ktorej boli zvýraznené individuálne vlastnosti ako aj transcendetálne vlastnosti Syna človeka.
Príchod Syna človeka "v oblakoch" ma známky teofánie, lebo oblak bol stále znakom teofánie. Ježiš božským spôsobom predpovedá príchod, ktorý je v kontraste s prvým príchodom Syna človeka. Ten spôsob bude taký, že bude dôkazom, že On je Kristom i Božím Synom.