1. 3. 5. 2. Syn človeka - univerzálny sudca.
Rámec všeobecného súdu privádza na myseľ Božiu autoritu. Spôsob príchodu Syna človeka na súd so všetkými anjelmi pripomína príchod Jahve, o ktorom hovorí Zachariášovo proroctvo . Moc súdiť je vlastná Bohu. Reč, ktorá nás zaskakuje je to, že Syn človeka vykonáva túto moc absolútne, suverénne: ako suverénny pán. Skutky ľudí hodnotí cez vzťah skutkov k Jeho osobe. Všetci budú odsúdení podľa toho, aký postoj zachovali vzhľadom k Nemu, lebo On je tajomným spôsobom prítomný v každom človekovi.
Téma súdu a s ním spojená Ježišova funkcia /hodnosť/ sa nachádza na mnohých miestach Ježišovho učenia, a stále do centra toho súdu, Ježiš kladie seba, ako sudcu i ako bod vzťahu a hodnoty ľudí .
Táto pozícia ako bod vzťahu je pozíciou samého Boha. Ľudstvo má byť súdené zhodne so svojím postojom k Bohu. Vychádza to aj z tohto prehlásenia: "Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?! Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojími anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov." / Mt 16, 25 - 27 /. Syn človeka má moc nielen súdiť, ale ma právo žiadať od ľudí úplnu obetu zo života. A to je tiež privilégium samého Boha. Taktiež konečné víťazstvo nad zlom splnené na poslednom súde, ukazuje, že Syn človeka má vlastnosti Boha .

1. 3. 6. Ľudské vlastnosti "Syna človeka".
Ak božska totožnosť Syna človeka je zvýraznená rôznými spôsobmi, tak súčasne býva zviditeľnená aj Jeho ľudska skutočnosť. Keď hovorí, že Syn človeka prišiel, tak Ježiš má na mysli človeka, ktorým je On sám vo svojej vlastnej realite, a ktorý žije ľudským životom. Ak v Danielovom proroctve i v knihe Henocha Syn človeka je nebeským bytím alebo božským, nie ľudským, v Ježišovi je človekom, ktorý žije skutočný život človeka na zemi. Rozdiel je ľahko spoznateľný. Nazývajúc seba v tom význame, Ježiš chcel upriamiť pozornosť na svoj ľudský stav, ten stav, ktorý mu dovoľoval splniť Jeho poslanie.
Podľa Jána, Ježiš hovorí, že Otec odovzdal Synovi moc vykonať súd, "lebo je Synom človeka" /Jn 5, 27 /. Čo znamená tento výrok? Zdá sa, že ide tu o odovzdanie človekovi preto, aby ľudia boli súdení niekým, kto je takým človekom ako oni. Tak chápe položenie človeka na základe vlastnej skúsenosti. Samotná moc súdiť, je mocou Boha a Syn človeka vykonávajúc túto moc zjavuje svoju Božsku osobu. Tak nám je ľahšie pochopiť, že Jeho súd je súdom spasenia než odsúdenia .
Ježiš priznávajúc si moc odpúšťať hriechy hovorí, že túto moc má "na zemi" . Z toho vychádza, že pre odpustenie hriechov na zemi bol potrebny Syn človeka, vo svojej skutočne ľudskej podobe.

Matúš hovorí, že ľudia sa divili a vzdávali chválu Bohu, že takú moc dal človekovi . Odpustenie hriechov Synom človeka dovoľuje predpokladať možnosť udelenia takej moci iným ľuďom. Ježišova moc nad sobotou, ktorá tiež implikuje náležité Božie splnomocnenie, je spojená s ľudským stavom Syna človeka . Zásada, ktorá leží pri základoch toho tvrdenia, zdá sa chce voviesť do toho, že človek, ktorému sobota ma slúžiť, má právo formovať jej konkrétne formy.
Ľudský stav je podstatný pre Syna človeka, lebo v Jeho vízii dáva večný život, on je davany cezJeho Telo a Jeho Krv. Popravde ide o Telo a Krv Ježiša Oslaveného, ale predsa je to skutočné ľudské telo a skutočná ľudská krv, ktorá sa dáva ako pokrm a nápoj.

Tajomná prítomnosť Syna človeka má svoje patričné využitie v každom človekovi, zvlášť v ľuďoch ktorí sú nešťastní. Ta prítomnosť robí, že Ježiš zažíva to, čo človeka teší alebo bolí. Tato prítomnosť nosí akési Božie znamenie, ktoré ukazuje, do akého stupňa je Ježiš skutočne človekom, spolu tŕpi a spolu sa teší so svojími bratmi. Vo svetle toho čo bolo povedané, lepšie pochopíme, že viera v Syna človeka sa dotýka súčasne Jeho človečenstva i Jeho božstva. Otázka: "Ty veríš v Syna človeka?" / Jn 9, 35 /, je položená človekovi slepému od narodenia, ktorý po prvýkrát uvidel človeka, keď otváral oči na Ježiša. Naša viera je podobná. Cez človeka dochádzame k Bohu.
Človečenstvo Syna človeka svoju hodnotu dosahuje v obeti: On preto prišiel "aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých." /Mk 10, 45/.
Akým spôsobom Jeho život môže byť výkupným za ľudstvo? Je potrebné, aby Jeho osoba mala hodnotu prinajmenšom celého ľudstva. Je to možné, veď On ako Syn človeka má božský pôvod i božskú moc, ale súčasne ľudskú prirodzenosť, ktorá Mu dovoľuje stáť pred Otcom namiesto celého ľudstva.

1. 3. 7. Teológia vo výraze "Syn človeka".
Je zaujímavé, že Ježiš pre potvrdenie svojej totožnosti vybral výraz, ktorý sám o sebe znamená "človek", a nevybral výraz, ktorý by viac bezprostredne poukazoval na božstvo, napríklad "Boží Syn". A potom v čisto ľudskej rovine výraz "Syn človeka" poukazuje na akúsi úplnú obyčajnosť, kohosi, kto stojí v celej histórií ľudského pokolenia a nad ničím nevyniká.

1. 3. 7. 1. Ľudská skutočnosť.
Na prvom mieste tento výraz chce vyjadriť, že Ježiš je skutočným človekom. Toto tvrdenie by sa mohlo zdať zbytočné voči niekomu, kto prežíva život ako všetci iní ľudia. Ale vlastne opierajúc sa o tú konkrétnu ľudskú existenciu, tento výraz naberá nový obsah, ktorý chýba v apokalyptických popisoch Daniela a Henocha, v ktorých je spomenutý jedine ľudský výzor.
Ďalej tento výraz obsahuje v sebe tvrdenie, že Ježiš je úplným človekom, ktorému nič nechýba, čo je skutočne ľudské. Vieme, že Ježiš nemal hriech - ale ta neprítomnosť hriechu v ničom nezmenšuje človečenstvo. Naopak, treba povedať, že je deformáciou a znehodnotením ľudských hodnôt. Ježiš bez hriechu je takým človekom, aký vyšiel z rúk Boha Stvoriteľa, bez žiadného zmenšenia, alebo znehodnotenia.

V biblickej perspektíve, tento výraz nám vyvoláva osobu Adama. Najlepší komentár k tomu výrazu dáva vo svojom evanjeliu evanjelista Lukáš, cez celú Ježišovu genealógiu, nás privádza až k Adamovi /Lk 3, 23 - 38/. Adam má rodove meno "človek". Ježiš tak isto si priznáva rodové meno "Syn človeka". On je istým opakovaním Adama. Predsa vo vzťahu k Adamovi výraz "Syn človeka", nám môže natískať už to, čo rozvinie sv. Pavol v liste Rimanom, istú protichodnosť Ježiša Adamovi /por. Rim 5, 12 - 21/. Adam je postavou toho, ktorý mal prísť a ktorý v celom podobenstve má silne protichodné čŕty. Je toto podobenstvo a protichodnosť zahrnuté v tomto termíne, ktorým si Ježiš pomáhal? Môžme rôzne odpovedať na tak postavenú otázku: predsa nepodlieha pochybnosti, že je možné dopatrať sa tých implikácií vo svetle zjavenia Nového zákona.

1. 3. 7. 2. Teologický rozmer.
Akým spôsobom zjavuje sa "Syn človeka" ako prekročenie človeka a toho čo je ľudské? Cez vzťah k Danielovmu apokalyptickému spôsobu, tento výraz obdržuje teologický rozmer. Podľa Danielovho textu, osoba podobná Synovi človeka, ktorá prichádza, bola nebeského pôvodu a ukazuje sa vedľa Boha ako Syn. Výraz "Syn človeka" bol daný z dôvodu schopnosti človeka k predstaveniu existencie Boha. Človek je podobný Bohu samotným aktom stvorenia. Vďaka tomu, pre predstavenie Božieho Syna je najlepšia postava "Syna človeka". Z druhej strany postava z Danielovho proroctva bola personifikáciou Božieho ľudu, teda súčasne osobou božskej hodnosti a zosobnením ľudu. Keď Ježiš sa označuje ako "Syn človeka", zatvára tým všetky časti postavy z Danielovho proroctva: Božia existencia, ktorá voči Bohu vystupuje v opozícii Syna a ktorá reprezentuje vybraný ľud, konkrétne nové ľudstvo. Tak ako a Daniela Syn človeka má Božsky pôvod, ktorý sa prejavuje v skutočnosti plného príchodu Tajomstva, tak aj ten Syn človeka - Ježiš - má Božiu moc.Na rozdiel od Daniela nielen má ľudský výzor, On je človekom. Ľudsky prvok nemusí sa tratiť pred božským. Tento prvok má svoju vlastnú hodnotu. Podľa toho zásada podobnosti má svoju plnú skutočnosť: božský prvok sa odkrýva v tom, čo je ľudské, doplňujúc to ostatné. Nie je žiadna disharmónia medzi týmito dvoma prvkami.

Toto všetko dokazuje, že v Ňom sa splnilo Vtelenie vo svojej úplnej dokonalosti. V osobe Syna človeka Boh a človek sú nerozdielene prítomní a nerozdelene účinkujúci. Ktosi v hodnosti Boha pôsobí ako ako človek i v hodnosti človeka. Všetko to je možné vďaka skutočnej podobnosti, o ktorej bola reč vyššie, ktorá dovoľuje, aby to, čo je ľudské, adekvátne ukázalo to, čo je božske.
Jednoducho výraz "Syn človeka" je sam o sebe znakom úplného vtelenia. Význam, aký mu dáva Ježiš, je taký, keď my povieme: "Boží Syn, ktorý sa stal človekom." Predsa tento výraz hovorí o človekovi a tým nám sugeruje že božstvo božskej osoby sa skrýva i zjavuje v ľudstve. Z toho pohľadu, tento výraz mieri vylúčiť celú koncepciu Krista na dvoch úrovniach, teda takú koncepciu, v ktorej božstvo by sa ukazalo za alebo pred ľudstvom. Tento dualizmus je vylúčený spôsobom, akým Ježiš určuje sám seba. tento termín nechce Ježiša voviesť len do ľudskej štruktúry, hovorí, že božská osoba je vyjadrená v človekovi a že sa nedá uzákoniť negáciou božskej osoby.

1. 3. 7. 3. Ontologický a funkcionálný /funkčný/ základ.
Ježišom používaný termín "Syn človeka" poukazuje na vzťah medzi ontologickým a funkcionálnym prvkom, Jeho totožnosti. Vychádza to z významu slov, keď hovorí o svojom príchode a o svojej moci. Syn človeka prišiel aby splnil misiju: On "prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo." /Lk 19, 10/; "neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých" / Mt 20, 28 /.
Keď Ježiš z hora predpovedá svoje utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie, vidí v tom splnenie Božieho plánu cez Syna človeka: "Syn človeka musí mnoho trpieť" /Mk 8, 31; por. Lk 9, 22 /.

Výraz "Syn človeka" priťahuje pozornosť k ontologickému rozmeru. Ježiš sa nedefinoval funkcionálnym /funkčným / titulom. Nikdy sa nenazýva "sluha" nezávisle od toho, že zdôrazňuje svoju pripravenosť slúžiť, hovoriac, že "Syn človeka prišiel aby slúžil", zlučuje ideu sluhu s ideou Syna človeka, a tá posledná si zachováva svoj vlastný význam. Rovnako predpovedajúc svoju budúcu slávu, Ježiš by sa mohol nazvať Mesiášom alebo Kristom. Hovorí, že "Syn človeka zasadne po pravici Otca." Priznáva si kráľovsku mesiášsku hodnosť, neprivlastňujúc si ju titulom Mesiáš, uspokojuje sa s vyhlásením sa za Syna človeka. Máme v tom dôkaz, že sa nechce rozplývať v osobnej fikcií. On nie je obyčajným Božím vyslancom - je Synom a prichádza ako Syn. Jeho osoba - Syna - je čímsi prvším, včasnejším od akéjkoľvek misie a tá osoba ostane stále tou istou osobou. On nie je personifikáciou akejkoľvek misie. To čo je najvážnejšie, nás vedie k tomu, kým On je.

1. 3. 7. 4. Ľudske synovstvo.
Ak výraz "Syn človeka" je zakotvený v tajomstve synovského pôvodu, natíska sa otázka: v akom význame je to ľudské zrodenie? Tento výraz znamená, že Ježiš je človekom i synom. Hovorí ale ešte viacej ... Synom ľudským. Nestačí v Ňom uznať Syna Božieho, ktorý je Synom - človekom, je potrebné rozobrať, akým spôsobom, do akej miery je On synom človeka. Z evanjelií o detstve vieme, do akej miery bol tento problém otvorený. Ježišovo panenské počatie, vykonané mocou Ducha Svätého urobilo, aby dieťa bolo zároveň zrodené z Boha a ženy. V ňom sa ukázalo Božie synovstvo i synovstvo ľudské. Toto vysvetľuje sv. Pavol: "Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy ... " / Gal 4, 4 /. Tento výraz "Narodený zo ženy" , je komentárom k titulu "Syn človeka".
Výraz "Syn človeka" implikuje súčasne antropológiu i teológiu. Ježiš charakterizuje seba cez svoje synovstvo z Márie, ktorá je znakom Jeho synovstva z Otca. Vyššie sme hovorili o podobe medzi Bohom a človekom, ktorá je pri základoch samotnej postavy Syna človeka. Konkrétne v Ježišovom prípade, Mária zahŕňa túto podobu Nebeského Otca spolu s Jeho otcovstvom. Dôsledkom toho, má žena svoju úlohu vo vtelení.

2. Vtelenie slova, účinky a Božia prítomnosť.
2. 1. Vtelenie slova.
2. 1. 1. Povaha slova.
Medzi slovami, ktoré sú špecifické pre Ježiša je aj slovo "Amen", ktorého používanie v judaizme nemá precedensu a nemá obdoby v iných častiach Nového zákona. Výzanm toho slova je "tak je", toto slovo bolo používané ako výraz potvrdzujúceho vyjadrenia. Ježiš si týmto slovom pomáha pri úvode svojich reči, aby takto náležite zvýraznil ich pravdu. “Veru, veru, hovorím vám“, týmto zdôrazňuje svoju povahu. Jediný biblický výraz, s ktorým by bolo možné porovnať tento výraz užívaný prorokmi: „Hovorí Pán (Jahve)“. Toto porovnanie nám bezprostredne sugeruje, že Ježiš zaberá miesto Jahve. To On je tým, ktorý hovorí svojou vlastnou autoritou. Ide o totožnosť medzi slovom Boha a Jeho slovom.

Poslucháči spoznali veľmi jasne rozdiel, ktorý je medzi Ježišovým učením a učenám doktorov práva. O Ježišovi je hovorené, že učí ako ten, kto má moc. O akú moc išlo? Poslucháči zaiste neboli v stave to upresniť. Isté je ale to, že u Ježiša zistili doteraz neslýchaný spôsob učenia, a to až do takej miery, že v tom učení povaha Slova zastupovala povahu Práva – Zákona. Až chceme preanalizovať to, čo je základom pri pripisovaní si moci, treba uviesť, že Ježiš pripisoval svojmu učeniu povahu vyššiu od Práva – Zákona. Tak potom jeho náuka sa predkladá (predstavuje) ako Božia náuka, potvrdená Božskou autoritou.
Mohol povedať: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú“ (Mk 13, 31).
Jeho slová pripomínajú slová Jahve zo Starého zákona. Tieto slová neobsahujú v sebe meniteľnosť tohto sveta – participujú na večnosti Boha.
Tieto slová obsahujú v sebe transcendenciu, ale súčasne aj úplnu imanentnosť Vtelenia.

Hoci majú Božiu autoritu, sú autentické ľudským slovám. Sluhovia vyslaní veľkňazmi a zákonníkmi, keď sa vrátili od Ježiša, hovoria: „Nikdy tak človek nehovoril“ (Jn 7, 46). V Ježišovom prípade máme do činenia s učením, ktoré pochádza z hora, ale poslucháčovi sa podáva z dola. Zvlášť dôležitá je formulácia, ktorá je v protiklade starého učenia voči novému: „Počuli ste, že bolo povedané..... No ja vám hovorím:...“ (Mt 5, 21 – 22; 27 – 28; 32). Ježiš si pripisuje autoritu, ktorá je vyššia od autority Práva – Zákona. Podobne je udivujúce aj to, že výraz „bolo povedané“ je zo strany pasívnej a vyjadruje pôsobenie (účinkovanie) Boha. Ako vysvetliť, že Ježiš mohol predstavovať seba za kohosi vyššieho od slova samotného Boha? To môže byť ospravedlnené jedine tým, že Božie slovo bolo sformulované cez prostredníkov, ktorých pôsobenie malo isté ohraničenie a nedokonalosti. Prisvojovanie si práva na opravovanie a doplnenie Práva – Zákona, vedie ho k naplneniu (Mt 5, 17), nemohlo pochádzať odnikadiaľ, jedine z jedného zdroja. Ježiš nie je obyčajným prostredníkom, lebo v Ňom Božie Slovo je v celej svojej povahe. Prítomnosť implikuje to, že On sám v sebe vo svojej osobe je Slovom Boha.