2. 1. 2. Slovo a osoba.
Dva Ježišove vyhlásenia výrazným spôsobom podsúvajú hoci zatienenú totožnosť medzi slovom a osobou. Hrozba vyslovena proti obyvateľom galilejských miest nadväzuje na osobu a činnosť proroka Jonáša. „A tu je predsa niekto väčší ako Šalamún“(Mt 12, 24). Vyššie od Šalamúna, ktorý Židmi je považovaný za najväčšieho ohlasovateľa Božej Múdrosti, môže byť len samotná Božia Múdrosť.
Vo štvrtom evanjeliu stretávame analogickú identifikáciu Ježiša zo svetlom a pravdou. Sformulovanie je viac výraznejšie ako u synoptikou. U Matúša a Lukáša Ježiš len implicitne povedal: „Ja som Božia Múdrosť“, „Ja som Slovom Boha“. Ján predstavuje totožnosť vo výrazoch viac výraznejšie: „Ja som svetlo sveta“ (8, 12); „ Ja som pravda“ (14, 6). Oproti týmto tvrdeniam sú ešte aj iné, ktoré obsahujú tú samú ideu. „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“(8, 12)

U Deuteroizaijáša stretávame podobné tvrdenia, ktoré sú pripisované Jahvemu. Vo vyjadrení proroka stretávame tvrdenie, že Boh tvorí svetlo, alebo, že Boh prehovoril.
Evanjeliové konštatovania obsahujú nároky vyššieho radu. Ježiš nie je len tým, ktorý dáva svetlo, alebo tým, ktorý hovorí. On je svetlom a je pravdou. To vyplýva z Vtelenia – svetlo a pravda nie sú už darom, ktorý je udelený ľuďom, ale je osobou, ktorá sa znížila do ľudskosti, aby sa dala ako svetlo a pravda. Význam Vtelenia je jasne zvýraznený v pojme „svetlo sveta“. Samotné Ježišové slová postačia na vysvetlenie koncepcie predstavenej v Jánovom prológu, kde Ježiš je Slovo (Logos). V Ježišových slovách môžeme nájsť to, čo vplývalo na ukázanie sa výrazu o Slove „na počiatku“.
Keď Ježiš hovorí „ Preto som vám povedal, že zomriete vo svojich hriechoch. Lebo ak neuveríte, že Ja Som, zomriete vo svojich hriechoch. Pýtali sa ho teda: „Kto si ty?“ Ježiš im odpovedal: „Odpočiatku to, čo vám hovorím,“ (Jn 8, 24 – 25) čiže Slovom. Ježišová odpoveď sa dá vysvetliť nadviazaním na Božiu Múdrosť, ktorá podľa Knihy Prísloví 8, 23 existovala od počiatku. Ježišová odpoveď je umiestnená v dialógu zo Židmi, ktorí svoje uzatvorenie nachádzajú v jasnom Ježišovom svedectve: „Prv ako bol Abrahám, Ja Som.“ (Jn 8, 58). Ak Ježiš je od samotného počiatku tým čo hovorí, čiže je vo svojej osobnej existencii Slovom Boha. Tu dochádza k otvrdeniu toho, že Ježiš je Božím Slovom, ktoré existovalo „na počiatku“.

Ide o Slovo Vtelené: „Ja som tým, čo vám hovorí“ sa vzťahuje na Slovo: „od počiatku“ mohlo by sa vzťahovať na začiatok rozhovoru, na počiatok Ježišovho ohlasovania – ale týmto ľudským spôsobom uvažovania naberá hlbší význam, ktorý sa môže vzťahovať na absolútny začiatok.
Táto totožnosť slova a osoby v Ježišovi Kristovi zodpovedá viere, ktorá Ježišové vystúpenia roznecuje. Ľudia dosvedčujú, že veria Ježišovým slovám, a ešte viac, že veria v Neho. Viera v slovo i v osobu ho tvoria jedno.

2. 2. Vtelenie Božieho účinkovania (pôsobenia)
2. 2. 1. Rekapitulacia veľkých postáv Izraela
Boh viedol skutky Izraela cez vybrané osoby. Ježiš opakuje v súhrne svojho pôsobenia tieto skutky. Sprítomňuje na vyššom stupni to všetko, čo tieto postavy splnili vo svojom čase.
Celá Abrahámová skôsenosť bola nasmerovaná na Ježiša: „Váš otec Abrahám zaplesal, že uvidí môj deň; i videl a zaradoval sa.“ (Jn 8, 56) Skutočným Izákom, ktorého meno znamená „Boh sa zaradoval“, ktorý potešil Abraháma, je vlastne Ježiš. Môže sa stať, že istá identifikácia s Izákom nastáva v slovách, ktoré opisujú udalosti krstu a premenenia.
Toto zjednotenie mohlo viesť k mienke, že Ježiš je menší od Abraháma. Zároveň Ježiš potvrdzuje svoju veľkosť. On je skôr ako Abrahám.
Abrahám spolu so svojou pripravenosťou obetovať svojh syna Izáka, môže byť postavou Otca, davajúceho z lásky svojho Syna.
Rozhovor zo Samaritánkou je udalosťou, v ktorej Ježiš porovnáva seba s patriarchom Jakubom; Ježiš robí viac ako Jakub, ktorý dal studňu zo zdravou vodou. On dáva vodu pre vešný život (porov. Jn 4, 11 – 15).
pokračovať po schválení textu.

FORMOVANIE KRISTOLOGICKEJ DOKTRÍNY V PRVÝCH STOROČIACH CIRKVI .
Vývoj viery v Krista sa v prvých storočiach prejavil aj snahou vypracovať kristologicku doktrínu.
Kto bol Ježiš? Čím bol Ježiš? To boli zásadne otázky, ktoré boli východiskovým bodom do neraz horúcich dogmatických sporov.
Nemôžeme v rámci prednášok predstaviť celú históriu vývoja Kristológie. Je to už skôr úloha špecialistov. Skúsme vniknúť aspoň do niektorých aspektov tejto histórie a do jej uzavretia v podobe niekoľkých koncilových výrokov zaväzujúcich Cirkev k vereniu i k učeniu.

8. 1. Nasmerovanie doktrinalného vývoja.
Hneď v úvode je potrebné povedať, že v tomto vývoji v prvom rade išlo o problém ontologický. Kým je Ježiš vo svojom bytí? Tento problém bol stále na prvom mieste. Stačí spomenúť otázky: Či Ježiš je človekom, majúcim reálne telo? Či je opravdivým Bohom a prečo? Či je tej istej prirodzenosti ako Otec na nebesiach? Či vo svojom človečenstve má ľudskú dušu? Ako vyzera Jeho jednota, pri Jeho božstve i človečenstve? Či je potrebné rozprávať o jednej alebo dvoch vôľach? Všetky tieto otázky, na ktoré Cirkev musela nájsť odpovede, sa vzťahujú na to, kým, je Ježiš v sebe.
To neznamená, že soteriologicky aspekt nebol braty do úvahy. Vo všetkých týchto sporoch, otázka spásy bola na jednom z prvých miest. Ježišov soteriologický rozmer bol zaručený Jeho bytím. Len Ježiš, Boh - človek mohol byť Spasiteľom človeka, ktorý v Bohu vstupuje do stavu spásy.
Prioritou ontologického problému sa vysvetľuje vnútorná prirodzenosť kresťanskej viery, ktorá je priľnutím k osobe na prvom mieste a potom prijatím slova, posolstva i preukazaním dôvery v dokonalé dielo. Z toho dôvodu duchovná snaha je nasmerovaná v prvom rade na osobu.

8. 2. Tri prve nebezpečenstvá.
Od samého začiatku sa ukazali tri hlavné nebezpečenstva, ktoré vyhovujú trom snahám, ktorým odporuje viera v Krista.

8. 2. 1. Spoznanie Kristovho božstva: Ježiš je človekom vybavený Božou mocou.
Pre ľudí z Ježišovho kruhu, ktorý prijali monoteizmus, robilo veľkú ťažkosť prijať akéhosi človeka, ktorý v skutočnosti mal by biť Božím Synom. Tieto ťažkosti strataváma u ebionitov a potom v židovsko - kresťanských kruhoch. Ebioniti uznávali v Ježišovi toho človeka, ktorý vo chvíli krstu v Jordáne bol vybavený mocou Svätého Ducha, ale popierali, že je Synom zrodeným z Otca. Týmto smerom sa uberal adopcijanizmus, ktorého zakladateľom bol koncom II. storočia Teodot Starši. Podľa neho Kristus bol obyčajným človekom, ktorého Boh vyvolil a špeciálne prichystal. Toto vyvolenie možno chápať ako určitú formu adopcie. Keď prijmeme monoteizmus jednej osoby, potom je nemožné Ježišovi uznať božsku osobu syna. Nezostáva nič iného ako Ho uznať len za človeka, v ktorom sa prejavila zvláštna aktivita Jediného Boha. Ježiš je tak zvýhodnený, že Ho priam môžme nazvať Synom Božím. Táto adopcionisticka koncepcia zodpovedá mentalite Starého zákona. Túto koncepciu môžeme pripojiť k dobre známej starozákonnej schéme úvodnej /počiatočnej/ cesty mesianizmu. Obyčajný človek je povýšený do zvláštnej hodnosti, ktorá súvisí so zvereným mu poslaním. Tento Teodotov adopcianizmus nezanikol smrťou svojho zakladateľa. Má náchylnosť do dlhého obnovovania sa. V III. storočí u Pavla zo Samostaty a v období reformácie u Michala Servetksa a jeho žiakov. Taktiež niektorí súčasní teológovia sa vracajú k tejto koncepcií, vidiac v Ježišovi len človeka, ktorý v sebe zjavuje Boha.

8. 2. 2. Popretie skutočného človečenstva v Ježišovi.
Človečenstvo v Ježišovi bolo popierané od samého počiatku, tak ako aj Jeho božstvo. Veľmi skoro v Cirkvi vznikol doketizmus, ktorý Ježišovo telo považuje za zdanlivé / dokéma, fantazma/. Už svätý Ján apoštol, musel bojovať proti bludom tohoto druhu. "Božieho ducha poznáte podľa toho: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha." 1Jn 4, 2. "Lebo vyšlo do sveta mnoho zvodcov, ktorí nevyznávajú, že Ježiš Kristus prišiel v tele. To je zvodca a antikrist." 2 Jn 7.

Ignác Antiochijský / + 107 / tiež bojuje proti takým koncepciám, zvýrazňujúc reálnosť Ježišovho narodenia a ukrižovania. Tak Ján ako aj Ignác súčasne silne podčiarkuju Kristovo božstvo: bojujú na dvoch frontoch. Doketizmus mohol byť inšpirovaný cez rôzne formy dualizmu, v ktorom sa pohŕda s matériou a tiež aj s ľudským telom. Telo je chápané ako čosi zlé, lebo hmota je sídlom zla. Z druhej strany hlavná myšlienka bola: božská transcedencia: Boh je považovaný za niečo vyššie nad naším svetom, že vo všeobecnosti nemohol by žiť v našom reálnom tele. Možno bolo potrebné prijať existenciu zdanlivého tela. V takom zdanlivom tele sa Ježiš zdanlivo narodil, a zdanlivo trpel. Podľa Marciona Ježiš sa nenarodil, ale sa ukázal na tomto svete v zrelom veku. Podľa Valentína Kristovo telo, bolo telom nebeským a duchovným. Toto telo prešlo cez Máriu, ale sa z Nej nenarodilo. Podľa Bazilidesa Kristus naozaj nezomrel: oklamal svojich vrahov a na miesto seba podstrčil Šimona s Cyrény. Je jasné, že nie je ľahké prijať utrpenie na kríži s Božou transcendenciou. Hilar z Poitiers neskôr píše, že Ježiš počas svojho utrpenia nemohol trpieť, lebo nemohol mať slabosť telesnej prirodzenosti, tiež podľahol doketizmu. Neskôr sv. Hilár opravil svoj názor tvrdiac, že len Božia prirodzenosť bola vyňatá z utrpenia, ale ľudská prirodzenosť z utrpenia nebola vyňatá. Doketizmus je nepretržitou snahou pre teologicku myseľ, hoci v neskoršom období nenašiel špeciálnu podobu v nejakom systéme. Je skôr podkožnou tendenciou, ako sformulovanou teóriou.