8. 2. 3. Uvedenie Krista do mýtu.
V II. storočí apokrifné listy uľahčovali jednoduchým ľuďom predstavovať si Ježiša legendárnym spôsobom.
Gnóza usiluje vtiahnúť Krista do rámca svojich systémov, ako ich jedno spojivo "eón" uprostred iních podobných eónov. Boli rôzne spôsoby spojovania toho "eónu" "/čiže stupne zostupovania bytia od Boha/ z Ježišom z Nazaretu. Najčastejšia predstava: že Kristus /rón/ zostúpil pri krste na Ježiša z Nazaretu. Nemôžeme sa diviť tomu, že existovali také mytologické tendencie. Svet staroveku bol svetom, v ktorom boli vybudované silné štruktúry mýtického myslenia. Toto myslenie nemalo v úmysle vzdať sa príležitosti zapojiť Ježiša Krista do svojho rámca. Tieto tendencie chceli vidieť Krista zhodného so svojími schémami, a nie Krista prekračujúceho a lamajúceho tieto schémy. Tieto mytologizujúce tendencie nezanikli z ľudskej mysle. Z jednej strany po dnešok je snaha vytvárať fantastické pravdy namiesto pravdy historickej, tam, kde mlčia Evanjelia. Z druhej strany chcú rôzne náboženstva v rámci svojich bádaní, vidieť Krista ako element dávnych mytológií. Proti týmto snahám vystupuje víťazne historická skutočnosť života a osudov Ježiša Krista.

8. 3. Prvé náčrty teológie vtelenia.
Z tých, ktorí ako prví sa postavili proti kristologickým bludom spomenieme svätého Ireneja z Lyonu a Tertuliána z Afriky. Obidvaja zaujímajú veľmi vážne miesto vo vývoji kristológie, a to vďaka tomu, že pohli správnym smerom, to znamená v takom, ktorým sa vybrala neskoršia teológia.

8. 3. 1. Svätý Irenej /+ 202 /.
Irenej prekonáva ebionizmus a doketizmus a predovšetkým gnózu. Preukazuje vernosťPísmu, Tradícii a cirkevnému Credo. Nemá v úmysle exponovať vlastné mienky, ale v prvom rade vieru Cirkvi. Podľa Ireneja, Kristus je pravdivým človekom a pravdivým Bohom. Zdôvodňuje to soteriologickými dôkazmi: Len Boh sám môže poskytnúť spásu, a len človek môže napraviť ľudské nedostatky. Aby zmieriť človeka s Bohom bol potrebný prostredník, ktorý je s obidvomi spríbuznený.
V Kristovi človekovi, Irenej predovšetkým podčiarkuje skutočnosť tela, a s tým spojenú skutočnosť panenského narodenia z Márie. Ježiš sa pripája do širokého ľudského pokolenia, aby vykonal rekapituláciu. Tie otázky rozoberieme v ďalších úvahách.
Irenej podčiarkuje Božstvo a človečenstvo a kladie zvláštny dôraz na Kristovu jednotu. On ako prvý vo vzťahu ku Kristovi použil výraz, ktorý budu používať ekumenické snemy, zvlášť snem chalcedonsky. /heis kai ho autos - jeden a ten istý/.

Irenej nemá ešte dôklane termíny, používa slovo "človek" vo vzťahu k Ježišovi /neostatok výrazov, ako "ľudská prirodzenosť", alebo "humanitas"/. Namá predstavu aby týmto spôsobom opisovaný Ježiš, bol opisaný ako ľudská osoba. Nedáva špeciálny dôraz na existenciu ľudskej duše v Ježišovi, lebo vtedy tento problém ešte nebol postavený. Doktrinálnou časťou prvoradého významu v Irenejovej koncepcii je teória "rekapitulácie". Rekapitulácia kladie vtelenie v celej ekonómii spásy do jej centra. Termín "rekapitulácia" má trojaký význam:
1. otvorenie minulosti, ale novým spôsobom.
2. vziatie na seba osud ľudstva.
3. vovedenie ľudského pokolenia v Kristovi do svojho cieľa.
Tieto tri časti zapadajú podľa Ireneja, vo vzťahu ku Kristovi. Kristus je hlava všetkého, celého Kozmu, bezprostredným prejavom toho je to, že On je hlava Cirkvi. Týmto spôsobom vtelenie sa stáva faktom kozmického zásahu hoci cez to ono neprestáva byť konkrétnym historickým faktom.

8. 3. 2. Tertulián.
Tertulián založil výrazy, ktoré v budúcnosti pomohli na Východe potrieť tri veľmi nebezpečné bludy: apolinarizmus, nestorianizmus a monofizitizmus. Proti doketizmu jasne potvrdzuje existenciu ľudskej duše v Ježišovi Kristovi. Toto potvrdenie ľudskej duše v Kristovi, dovoľuje Tertuliánovi unikať ťažkostiam, ktoré v budúcnosti stretnú Atanáza pri vysvetľovaní pohnutia /vzrušenia/ v Ježišovi, ťažké na dohodnutie v kristológii typu Logos - sarx. Tertulián sa nepýta komu má pripisovať to pohnutie /vzrušenie/: telu /sarx/ alego Logosu, ale rovno ho pripisuje duši. Dôležitejšie je ešte to, čo Tertulián povedal proti monarchianistovi Prakseasovi. Podľa Prakseasa, Kristus je jedine zjavením sa Otca /monarchia Otca/, tak, že skutočne je to Otec, akoby Boh sa vtelil a trpel na kríži. Praksesov blud spočíva v tom, že Boha chápe ako jednoosobného Boha. Boha, v ktorom je jedna osoba. Tertulián na to odpovedá, že Kristus sa odlišuje od Otca ako osoba, hoci má s Ním spoločnu substanciu. Výrazmi osoba a substancia si Tertulián pomáha v náuke o Trojici, ale aj v kristológii. Tertuliánove snahy sú veľmi dôležité. Zvlášť vo význame koľko času bolo treba, aby sa tieto otázky vyjasnili na východe, kde výraz "hypostaza" nemohol dlho prejsť z náuky o Trojici do Kristológie, aby v nej mal ten istý význam ako "osoba".

Tertulián obhajuje dve prirodzenosti v Ježišovi, nazývajúc ich "duo status", akoby cez to chcel zvýrazniť trvalý charakter dvoch odlišných prirodzenosti Ježišovej osoby. Zavrhuje všetke formy zmiešania sa dvoch prirodzenosti tak, aby sa z nich vybrala jedna, ako to neskôr ohlasuje monofizitizmus. Tertulián prijíma v Kristovi tiež dve odlišné účinky, je proti tomu, čo neskôr naberá podobu monoganizmu /monoteletizmu/ zavrhnutého III. koncilom v Konštantinopole /680/.
Najviac sa zviditeľňuje u Tertuliána to, že podvojnosť /dvojitosť/ prirodzenosti v Kristovi vedie do jednoty osoby a to osoby Slova, rôznej od osoby Otca. Tieto sformulovania nachádzajú neskôr svoje posledné prijatie na Chalcedonskom sneme /451/.
Výraz "una persona" patriaca Kristovi, dovoľuje uniknúť nebezpečenstvu monarchianizmu, je chápaný v polemickom kontexte a veľmi zdecidovane sa vzťahuje na Syna iného od Otca.

8. 4. Božstvo Slova: ariánska kontroverzia.
V arianizme treba rozlíšiť trinitárny blud od bludu čisto kristologického. Zásadny trinitárny blud arianizmu nás uvádza do podobnosti Slova k stvoreniam. Kristologický blud spočíval na negácii ľudskej duše v Kristovi. Trinitárny blud vplýva od základu na celú kristológiu, preto je potrebné sa na to pozrieť podrobnejšie.

8. 4. 1. Árius, jeho náuka: Slovo stvorením.
Podľa Áriusovej náuky Slovo bolo stvorené. Neexistovalo od večnosti. Boh Otec nebol stále Otcom, lebo bol čas, keď nebolo Syna. Boh sa stal až vtedy Otcom, keď sa ukázal Syn - Slovo.
Syn bol stvorený z ničoho a nie je spolujestvujúci s Otcom. Ako stvorenie Syn podlieha zmenám a nemá nekonečnú Božskú dokonalosť. Syn nemá nič vo svojej zvláštnej substancii, čo by bolo vlastné Bohu. Otec je úplne iný od Syna a to preto, že je bytie, ktoré nemá počiatok.
Otec stvoril Syna, aby si ním pomohol v diele stvorenia sveta, podobne ako v koncepcii demiurga, prepožičanej z platonizmu.
Vo vtelení Slovo prijalo telo, ktoré je pre Neho nástrojom. V tomto prípade ide o telo bez duše, alebo prinajmenšom bez rozumnej duše. Také Slovo zaberá miesto duše a stáva sa akoby pohoničom pri jazde. Slovo má dokázať, že nie je Bohom, pretože Boh je nad všetkým utrpením, a nad všetkými skutočnosťami ako sú hlad, túžba a pod.

8. 4. 2.Odpoveď Nicejského snemu: Syn jednopodstatný s Otcom.
Aby mohol Nicejský snem /325/ odsúdiť Ariove učenie, bol nútený používať veľmi precízne pojmy, iné než dokonca biblické, lebo tým posledným Arius dokázal podať svoje neortodoxné vysvetlenie a význam.
Vyznanie Nicejského koncilu znie: "Veríme ... v jedného Pána Ježiša Krista, Božieho Syna, ako jednorodeného splodeného z Otca, to znamená z podstaty Otca, Boha z Boha, svetlo zo svetla, pravého Boha z pravého Boha, splodeného nie stvoreného jednej podstaty s Otcom, skrze ktorého sa všetko stalo, čo je v nebi a na zemi, ktorý pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil a stal sa telom a človekom, vzal na seba utrpenie a tretieho dňa vstal zmŕtvych a vstúpil do neba, odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.
/Veríme/ v Ducha Svätého."

Syn nie je podľa Nicejského snemu stvorený z ničoho, ale je zrodený z podstaty Otca a tým je pravým Bohom z pravého Boha. Najistejším výrazom tohto vyznania viery zvýrazňujúc syna v Jeho bytí, je slovo jednej podstaty /homousios to patri /.
Toto slovo malo už svoju históriu: bolo používané niektorými gnostikmi, nato bolo odsúdené snemom v Antiochii /okolo polovice III. stor./ z dôvodu jeho nevhodného používania Pavlom zo Samosaty, lebo bol súčasne stúpencom adopcianizmu, ktorý v Ježišovi Kristovi videl len vyvoleného a privilegovaného človeka.
Výraz jednej podstaty /homousios/ sa zdal nicejskym otcom najviac vhodným na vyjadrenie dokonalej rovnosti Syna s Otcom v božstve a do zavrhnutia všetkých ariánskych prenikaní.

Čo znamená "jednej podstaty"? Tento výraz vyjadruje to, že prirodzenosť Syna je božska, tak ako aj prirodzenosť Otca, a že Syn je vo všetkom rovný Otcovi. Syn je božskym od svojej prirodzenosti a že stoji na tom istom stupni bytia ako Otec. Tento termín nedefinuje formálne, sám cez seba to, čo neskôr sa bude nazývať numerickou identitou substancii, čo znamená, že nevyjadruje fakt, že je jedna spoločna substancia pre osoby Otca i Syna. Tento termín zvýrazňuje rovnosť substancii a implikuje numericku jednotu, lebo v Bohu existuje len jedna substancia. Nicejské vyznanie začína vyznaním tejto jednoty: "Verím v jedného Boha, ...". Keď substancia Syna je dokonale rovna substancii Otca, tak nemôže numerický byť iná od substancie Otca. Predsa táto numerická totožnosť je čímsi, čo sa len uvádza na cestu uvažovania, a nie je čímsi, čo je priamo i formálne vyjadrení termínom "homousios".

Nicejský snem sa nezaoberal tými problémami, ktoré mohli až neskôr vyplynúť. Snem sa zaoberal tvrdením, že Syn je tak isto Bohom ako aj Otec. Výraz "homousios" sa nenachádza v Biblii, ale neznamená nič iné, ako to, o čom hovorí prológ Jánovho evanjelia ... "Slovo bolo Bohom".
Koncil vylučuje všetko čo znižuje význam Slova, v tom, čo sa dotýka Jeho substancie vo vzťahu k Otcovi. Tento zásadny výrok obsiahnutý v Nicejskom vyznaní bol ešte doplnený anatémou na všetkých, ktorí hovoria: "Bol /čas/, kedy Ho nebolo", alebo "nebolo Ho kým sa narodil", alebo "že bol urobený z toho čo nebolo /neexistovalo/, alebo že Syn podlieha zmene." Tak boli zavrhnuté ariánske definície vedené pod menom Ježiša - Slova /Logos/. Syn Boží existoval stále, nebol stvorený z ničoho a teší sa nemeniteľnosti vlastnej Bohu.

8. 5. Kristova ľudska duša: apolinaristická kontroverzia.
8. 5. 1. Nepostrehnuteľný problém: Atanáz.
Zdá sa, že bola potrebná negácia apolinarizmu, lebo len tak sa došlo k jasnému potvrdeniu ľudskej duše v Kristovi. V zápase s arianizmom, sústreďujúc sa na boj o božstvo Ježiša Krista, bola prehliadnutá otázka zanegovanej ľudskej duše v Kristovi.
V tomto probléme, je špecifická pozíciz Atanáza. Prijíma kristológiu typu: Logos - sarx: Slovo prijímajúc telo sa stalo človekom. To, čo v Kristovi je duchovné sa pripisuje Slovu, a vášne prináležia telu. Existencia duše s ľahkosťou by dovolila dať odpoveď na isté výhrady arianov, ktoré sa vzťahovali na niektoré duchovné Kristove nedostatky, ako ignorancia, smútok, modlitba, ktoré ich viedli k presadzovaniu mienky o stvorenom a nie božskom charaktere Slova. Stačilo toto všetko pripisať duši, ale Atanáz nemal v úmysle to urobiť. Rozhodol sa negovať všetke prejavy ignorancie ako aj všetke obavy v Ježišovi Kristovi. Atanáz nebol v stave Ježišovi priznať skutočnú ľudskú psychológiu: neprišiel na myšlienku, že Kristus je človekom ako všetci iní. Neznamená to, že Atanáz negoval existenciu ľudskej duše. Negoval ju, ale nevidel dôležitosť tejto časti v celej štruktúre existencie Ježiša Krista.