8. 5. 2. Apolinárová doktrína.
Vieme o dvoch Apolinároch: otec a syn. Otec pochádzal z Alexandrie a on natchol svojho syna, biskupa Laodýcei kristologickými myšlienkami alexandrijského typu.
Negácia ľudskej duše v Kristovi.
Kristus nemá ľudskú dušu, lebo keby ju mal, bola by to opozícia voči Slovu. Dve vôle i dva účinky nemôžu byť spolu, aby nedochádzalo medzi nimi k opozícii. Podľa toho Kristove človečenstvo muselo byť neúplné. Dve veci nemôžu tvoriť medzi sebou dokonalú jednotu: stále budú dvoma vecami. Apolinár hovorí, že keby Kristus bol vo svojej existenčnej konštrukcií kompletným človekom, tak bola by v ňom plná a zodpovedná zasada vzbury voči Bohu, čiže hriechu. Nezávisle od všetkých výhrad Apolinár je tej mienky, že Slovo sa stalo ľudským Synom, ktorý je úplne Bohom a úplne človekom. Podľa neho nemá sa obsahovo zamieňať dva zvrtay: "stať sa človekom" a "prijať človeka". Pre vtelenie nestačí, že Boh sa usadí v človeku. On sa stáva človekom cez zjednotenie Božieho ducha s ľudským telom. Potom toto zjednotenie tvorí Krista človeka, bytosť zloženú z tela i Ducha. Apolinár si bol vedomý, že Kristus podľa jeho koncepcie nie je človekom existujúcim s nami, ale len podobným nám. V Kristovi Slovo Božie zaberá miesto duchovnej ľudskej duše /nus/.

Jednota Logos - sarx. Pre zvýraznenie vzťahov Logos - sarx, Apolinár si pomáha pojmom motor a nástroj. Slovo hýbe telo: motor a rozhýbaný nástroj tvoria jednu účinnú reč. Keď je jedna energia, tak je aj jedna substancia. Jednota medzi Slovom a telom je taká ista, ako v každom človekovi jednota duše a tela.
Z toho dôvodu Apolinár hovorí o jednej Kristovej prirodzenosti /mia fisis/. Jednota toho typu sa neda rozpoznať od istých činností, ktoré sa vzťahujú na Slovo, ktoré sa vzťahujú na telo: na kríži trpelo Vtelené Slovo. Toto zjednotenie Slova s Telom sa uskutočnilo v panenskom zrodení Krista cez Máriu, podobne ako duša sa spojuje s telom v akte zrodenia. Toto sa stalo zo Slovom spájajúcim sa s telom.
Apolinár hovorí o jednej osobe /prosopon/ a o jednej hypostáze. Ukazuje sa, že on je prvým, ktorý v kristológii začal používať výraz: "hypostáza". V Kristovi je hypostáza Slova. Táto osobna jednota je vymedzená do jednoty činnosti a jednoty prirodzenosti. Apolinár bol presvedčený, že len pri takom poňatí jednoty Ježiša Krista, je dostatočne zabezpečené spasiteľské dielo. Tak chápaný Ježiš môže byť Spasiteľom všetkých ľudí.

8. 5. 3. Reakcia: potvrdenie Kristovej duše.
Na synode v Alexandrii /362/ proti apolinaristom si pomohli soteriologickým argumentom: Slovo sa vtelilo pre spasenie nielen tiel ale aj duší, muselo potom prijať nielen telo, ale aj dušu. / Por. B. F. VI. 1./
Apolinarizmus bol zavrhnutý v dvoch listoch pápeža Damaza, písaných biskupovi Paulinovi v Alexandrii. Na to apolinarizmus odsúdili provinciálne snemy: v Ríme 382; v Alexandrii 378; v Antiochii 379 a nakoniec ho zavrhol snem v Konštantinopole roku 381. / B. F. VI. 2./.
V odsúdení apolinarizmu zvíťazila zdrava teologicka zásada, podľa ktorej človek cez zbližovanie sa s Bohom netratí nič zo svojho človečenstva. Čím dôvernejší vzťah s Bohom, tým je človečenstvo dokonalejšie. Nemusí nič z neho ubúdať, aby prijal Boha. Človek tým viac prijíma Boha, čím je viac plnším a dokonalejším človekom.

8. 6. Jedna osoba v Kristovi: nestoriánska kontroverzia.
8. 6. 1. Dualizmus v antiochijskej škole.
Na rozdiel od alexandrijskej školy, ktorá zvýrazňovala na prvom mieste jednotu Krista a Jeho božstva, antiochijska škola zvýrazňovala dvojitosť a snažila sa o uznanie integralného, úplného Kristovho človečenstva.
Apolinárov protivník, Diodor z Tarzu /+ 394/ bol po smrti obvinený Cyrilom Alexandrijskym, že bol rozsievačom nestorianizmu. Obvinenie je iste unáhlené, ale faktom je, že nachádzame u neho dualizmus veľmi silno až nebezpečne vypracovaný. Diodor je zástancom kristológie typu Logos - sarx a prehlbuje vzdialenosť medzi Slovom a telom. Tvrdí, že Syn Boží nemôže byť nazvaný Synom Dávida, ale synom Márie: človek narodený z Márie je Božím Synom skrze milosť a Logos je Božím Synom skrze prirodzenosť. Diodor zavrhuje názor: "dvaja sú jedným Synom". Tento názor nám ukazuje problém v akom sa Diodor našiel: ako chápať jednotu v Ježišovi Kristovi?

Teodor z Mopsvestie /+ 428/, počas svojho života utekal pred všetkými heretikmi, považovaný za obhájcu ortodoxie proti všetkým heretikom. Až po smrti bol Cyrilom Alexandrijskym obvinený z nestorianizmu, a na V. ekumenickom sneme /druhom konštantinopolskom - 553/ bol odsúdený. Teodor mal svoje zásluhy v kristológii, aj napriek tomu, že neustrážil svoje chyby.
1./ Na rozdiel od Diodora z Tarzu Teodor si pomáha kristológiou typu Logos - antropos. Tvrdí, že Logos sa vtelil prijímajúc človeka, prebývajúc v človekovi a zaodievajúc sa človekom, Ježišom z Nazaretu. Jeho teológia nie je hlásaním človeka Slova. Teodor si pomáha výrazom "Slovo sa stalo telom", ale tento výraz chápaný ako teologický základ, má tú nedokonalosť že nanucuje zmenu v Slove a to takú, akú zastávali ariáni. Preto Teodor hľadá iné teologické vyjadrenie pre vtelenie: prijatie človeka cez Slovo. Slovo pre našu spásu prijalo jedného z nás a skrze zmŕtvychvstanie sa posadilo po pravici Otca. Teodor nehovorí o vzatí ľudskej osoby, ale o prijatí ľudskej prirodzenosti. Vďaka tomu predchádzajúci názor môžeme chápať ako nie nevyhnutný vo význame adopcianistického vzťahu k Ježišovi ako človekovi.

2./ Teodor podčiarkuje, že ide o kompletnú ľudskú prirodzenosť: v Kristovi obidve prirodzenosti sú nezlúčené a nezmiešané v ich vzájomnom neroztrhnuteľnom spojení. Zvýrazňuje význam ľudskej duše. Podľa neho otázku vtelenia treba rozoberať zo soteriologického pohľadu. Spása musí byť dielom Boha, ale z druhej strany musí byť obroda ľudskej vôle v jej slobode. Takto je Kristus tým, v ktorom Boh - Slovo doplňuje vykúpenie ľudstva cez človeka dokonale poslušného a dokonale slobodného: tak potom Teodorov dualizmus sa vysvetľuje týmto faktom, že sa snaží klásť dôraz na činnosť človeka v spáse.
Toto všetko spôsobuje to, že Teodor je naklonený hovoriť o rozvoji človeka prijatého / homo assumptus /, o jeho vnútorných bojoch a o pomoci milosti, ktoré dokazoval. Teodor spôsobom hodným uznania sa usiluje odhaliť duchovný i psichický život Ježiša Krista.

3./ Teodor je toho názoru, že zjednotenie dvoch prirodzenosti sa uskutočňuje cez prebývanie Slova v človekovi. Ale únia nie je čisto morálna, ani únia z milosti, lebo Teodor potvrdzuje existenciu osobnej jednoty. Prirodzenosti sú rôzne, ale prosopon je len jeden a vyplýva zo zjednotenia. Autor je naklonený termínom prosopon definovať obidve prirodzenosti, kedy na nich pozerá osobitne, ale keď sa berie do úvahy ich zjednotenie, vtedy treba hovoriť o jednej osobe /prosopon/.
Táto Teodorova terminológia nie je dokonalá, aj preto, lebo sa spolieha jednotu osoby vyvádzať zo zjednotenia prirodzenosti a rovnako prirodzenostiam sa snaží používať definovanie /výraz/ prosopon. Koniec koncov je reč o jednej osobe. V tom období nebola ešte známa myšlienka, že jedina osoba v Kristovi je osoba Logosu.
Teodorove formulácie predbehujú Chalcedon, a sú ešte nedokonalé. Nemôžeme o ňom rozprávať, že sa stal nestoriánom pred samým nestorianizmom. Jediným jeho vystúpením bola jeho opozícia voči titulu "Theotokos" vo vzťahu k Ježišovej matke. Predsa túto svoju opozíciu napravil a zmieril sa s tým, že Máriu nazýval - Matkou Boha. Tento Teodorov príklad bude neskôr Nestorovi pripomínať Ján z Antiochije, prosiav ho aby vykročil Teodorovou cestou a opravil svoje vyjadrenia o Panne Márii.

8. 6. 2. Nestórius.
Keď v roku 428 sa Nestórius stal biskupom Konštantinopolu, musel čeliť kontroverzii, ktorá tam vypukla. Niektorí neprijímali termín Theotokos a Márii priznávali jedine titul anthropotokos /Matka človeka a nie Bohorodička/. Sám Nestórius priznával Márii titul Christotokos /Kristorodička/.
Týmto bola predstavená zásadna otázka jednej osoby v Kristovi, ktorá znela: Je Logos jediný subjekt, ktorý vedie ku jednote božstva a človečenstva v Kristovi, alebo je jednota v Kristovi to "tretie", ktoré pozostáva z božstva a človečenstva? Z čoho vlastne bol obvinený Nestórius. Je isté, že Nestórius o tom neučil. Súčasní historici sa pýtajú, či Nestórius bol nestoriánom. Mnohí by chceli Nestória rehabilitovať. Nestóriovi môžeme pripisať dva nedostatky:
1./ Z jednej strany, nedokázal uznať tradíciu. Vlastná náuka, názor, boli pre Nestória dôležitejšie ako tradícia. Historik Sokrates ho hodnotí pri tejto príležitosti ako človeka málo vzdelaného, ktorý tradíciu neovládal. Napriek tradícii IV. storočia a vystupujucej u najvýznamnejších Otcov, odmieta titul Theotokos. Neguje tiež, napriek tradícii, že SLOVO bolo zrodené, trpelo a zomrelo. Zavrhuje formuláciu Deus passus /Boh trpel/. Takto odporuje nicejskému vyznaniu, ktoré Božiemu Synovi pripisuje tak odveké zrodenie, utrpenie a aj zmŕtvychvstanie: vždy je to jeden a ten istý podmet.

Nestórius neprijíma fudamentálnu zásadu communicatio idiomatum, podľa ktorej sa uznávajú jedinému a tomu istému Kristovi buď Božie vlastnosti, buď ľudské, pripisujúc Slovu časti charakteristické ľudskému životu, ako slabosti i utrpenie, a Ježišovi - človekovi časti božske. Toto pravidlo sa prijalo v IV. storočí a až podnes platí a nebolo ho možné negovať.
Jeho konkrétnym prejavom bol titul Theotokos a tiež rozhodnutie, že Slovo sa narodilo, trpelo a zomrelo.
2./ Z filozofického pohľadu chýbal Nestoriovi pojem osoby rôznej od prirodzenosti. Nestórius chápal prosopon ako vonkajší vzhľad istoty, ako súbor vlastnosti, ktoré konkrétne definuje prirodzenosť a robí z nej hopsotesis /substantia/. Hypostáza znamená kompletnú prirodzenosť s konkretnými vlastnosťami.
V Kristovi sú dve prirodzené prosopa, pretože v zjednotení majú účasť dve kompletné prirodzenosti /v tomto bode Chalcedón uznáva Nestoriov postoj/. Každá z prirodzenosti má v Kristovi svoju hypostázu /hypostáa v tomto prípade neznamená toľko čo osoba/. Zjednotenie prirodzenosti tvorí pevný konkrétny celok a v tomto prípade máme zjednocovací prosopon. Tzv. spoločný prosopon nášho pána Ježiša Krista.

Jednota toho prosoponu sa uskutočňuje cez výmenu dobier každej zo strán tohto zjednotenia. Slovo používa ľudsky prosopon ako svoje sprítomnenie, a ľudský prosopon dostáva od Slova chválitebný Boží tvar. Ďalej jednota osoby sa uskutočňuje na zásade vzájomného spoločného prenikania sa /perichoresis/. Toto vzájomné prenikanie robí to, že Slovo prebýva v človekovi ako vo svätyni.
Uvedené spôsoby jednoty v osobe nezaručujú konečnú jednotu Ježiša Krista. Nestoriovi sa nepodarilo ukázať konečnu ontologicku zásadu tejto jednoty. Potreboval pojem osoby, ktorý sa nestotožňoval s prirodzenosťou. Taký pojem Nestórius nemal. Keby sa držal tradície, našiel by v nej cestu riešenia. V tradícii si prerážal cestu názor, že Boží Logos je posledná /konečná/ zásada osobnej Kristovej jednoty.

8. 6. 3. Reakcia na nestorianizmus: Výpovede viery na tému jednoty v Kristovi.
Reakcia proti Nestoriovi vybuchla spontánne. Najprv uprostred veriaceho ľudu v Konštantinopole. Využil to Cyril z Alexandrie. Obhajoval titul Theotokos a vyjlásil zásadu, že Kristove vlastnosti treba priznať Slovu, ktoré sa zjednotilo s telom oživeným rozumnou dušou "secundum hypostasim" /kath hypostasin/. Takto sa po prvý raz zjavuje pojem, ktorý v budúcnosti bude definovať úniu týkajúcu sa Krista.