c)Z druhej strany snem rozhodol, že prirodzenosti sú: indivise a inseparabiliter, čo je blízke alexandrijskej škole. Snem vysvetľuje, že v prípade Kristovej osoby máme jednu osobu a jednu hypostázu.
Výraz „jedna hypostáza“ bol dodaný do slov Leona „una persona“. Tento dodatok má svoju povahu, lebo „hypostazis“ má väčší metafizycky význam od slova „prosopon“ a tým poukazuje na to, ýe zjednotenie osôb v Kristovi je jednotou ontologickou. Význam samotného slova „hypostasis“ nebol zadefinovaný, ale z kontextu je vidieť, že je to ontologický výraz (v jazyku ontologie – dokonané) toho, čo viac konkrétnejšie vyjadruje slovné spojenie „jeden a ten istý“.

8. 8. Dve vôle: monoteleticka kontroverzia
8. 8. 1. Vývoj monoteletizmu.
Monoteletizmus sa zrodil zo snáh zmieriť monofizitizmus s ortodoxiou. Hľadali sa výrazy, ktoré by uspokojili obidve strany. Sergius /610 - 638/ patriarcha Konštantinopolu predložil najsamprv náuku monoenergizmu. Podľa tejto náuky v Kristovi po vtelení i zjednotení dvoch prirodzenosti, je len jedna "energia", čiže účinkovanie /božsko - ľudské/.
Táto náuka bola napadnutá Sofroniom, najsamprv ako mníchom a následne ako patriarchom Jeruzalema /od r. 630/. V období keď Sergius zanecháva toto riešenie tvrdiac, že v prípade Krista, nemôže hovoriť ani o jednom ani o dvoch účinkoch.

Pápež Honorius píše Sergiusovi: "Vyznaváme jednu vôľu nášho Pána Ježiša Krista". Táto výpoveď je vytrhnutá z kontextu a môže byť interpretovaná vo význame monoteletizmu. Vo svojej podstate chcela nám povedať, že ľudska vôľa bola v Kristovi stále zhodna s Božou vôľou a nikdy sa jej neprotivila. Sergius na konci života napísal "Ektesis" čiže "Vysvetlenie", v ktorom vyznáva monoteletizmus v správnom význame, tvrdiac, že v Kristovi je len jedna vôľa.
Pápeži reagovali proti tejto náuke, súčasne cisár Konštantín II. vydal edikt tzv. "Typos", zakazujúci všetke diskúzie v tomto smere. Nebolo možné obhajovať ani monoteletizmus ani diotelizmus.Blud monoteletizmu videl v učinkovaní len jednu osobu, ale nevidel prirodzenosť. Monoteletisti pod vôľou chápali impulz, ktorý pochádza od osoby. Tak davajú špeciálny význam slovu vôľa. Neberú do úvahy dvojitosť vôle a dvojitosť účinku, ktorý vychádza z existencie dvoch prirodzenosti.

8. 8. 2. Potvrdenie dvojitej vôle v Kristovi.
Monoteletizmus bol odsúdený na Lateránskom sneme v Ríme, ktorý bol zvolaný Martinom I. v 649 roku. Mal charakter provincialného snemu, a cez jeho prijatie v celej cirkvi, je kladený na úroveň ekumenických snemov.
Odsúdenie bolo potvrdené na VI. ekumenickom sneme / III. Konštantínopolsky 680 - 681/. Tento snem opakuje definície Chalcedonu a tvrdí, že v Kristovi sú dve prirodzené vôle a dve prirodzené činnosti.

Slovo "prirodzený" bolo užívané zhodne s terminológiou sv. Maxima Vyznavača, veľkého protivníka monoteletistov a blízkeho priateľa Martina I. Snem sa odklonil od používania monoteletickej formy vyjadrovania sa o vôli a činnosti, že sú hypostatické.
Snem vysvetľuje, že dve vôle v Kristovi nie sú stavané proti sebe, lebo ľudská vôľa sa poddáva Božej vôli. Týmto spôsobom odsúva námietku monoteletistov, ktorí uverili, že dve vôle nie sú v súlade s jednotou Krista, implikujú istú opozíciu medzi sebou. Nakoniec potvrdzuje, že Kristove božstvo miesto zmenšenia ľudskej vôle ju posilňuje.

Zhrnutie patristického obdobia.
- Chalcedon je istým definitívnym výsledkom v oblasti kristológie. Od konštatovaní Chalcedonu neslobodno odísť: Jedna osoba a dve prirodzenosti.
- Chalcedon nechce byť hranicou všetkých kristologických bádaní, ale je pre nich istým východiskovým bodom.
- Pre dnešnu teológiu je to výzva, usilovne pracovať na ďalších vysvetleniach tajomstiev Ježiša Krista. V týchto vysvetleniach predsa nemôžeme popierať závery prijaté na ekumenických snemoch.

IV. ČASŤ: ONTOLÓGIA VTELENIA.
Ako máme definovať ontológiu vtelenia v teologickej reflexii z daných výsledkov? Táto úvaha, ktorá čerpa svoje svetlo z toho všetkého čo je dosiahnuteľné v tradícii, cez snahu nasmerovanú upresniť Kristovu totožnosť, má za úlohu prehĺbiť tie aspekty kristológie, ktoré zostali nevysvetlené, alebo sa im venovala slaba pozornosť pri kontroverziach prvých storočí.
Z druhej strany nehovoríme len o Kristovej ontológii, ale o ontológii vtelenia. Výsledky bádaní nám predstavujú začiatok vtelenia v Starom zákone a potom nás vedu vysvetliť vtelenie Slova.

Je potrbné pripomenúť, že základom úvahy nebude nejaká koncilova definícia. Základ sa nachádza vo Svätom Písme. Samozrejmä, že táto úvaha zohľadňuje výroky koncilu /zvlášť Chalcedonského/, ale súčasne udržuje oveľa širší horizont. Vysvetlenie týkajúce sa Krista a Vtelenia / a nie vyňaté výroky koncilov, ktoré kládli prekážku súkromným kontroverziam/ bude základom naších teologických úvah.

9. Akt vtelenia.
Chalcedónsky snem nepretriasal priamo samotný dynamizmus vtelenia, hoci načrtol ontologicku štruktúru, ktorá vrhá svetlo na význam toho dynamizmu. Hovoriac, že v Kristovi existuje len jedna osoba, dal nám na vedomie, že vtelenie spočíva na zaangažovaní sa osoby: vtelenie je aktom Božskej osoby.

9. 1. Vtelenie v Starom zákone.
Už v Starom zákone sa stretaváme so skutočným vtelením, ktoré spočíva na intervencií Boha do života ľudstva a viac konkretnejšie v živote vyvoleného národa. O formách vtelenia Boha v Starom zákone sme spomínali vyššie pri rozoberaní biblického odkazu. Bola tam reč o vtelení vo vzťahu so zmluvou a ešte konkretnejšie vo vzťahu otcovstva a synovstva, o vtelení vo vzťahu jednoty /únie/, ďalej o vtelení Božieho slova v slovo ľudské, Božej akcie v ľudský skutok a Božiu prítomnosť vo forme ľudskej prítomnosti.
Toto Božie zaangažovanie je rozhodne iné od toho, čo malo ukázať v Novom zákone v Božom Synovi, ktorý sa stal človekom. Všetke formy vtelenia v Starom zákone sú ohraničené tým, že Boh sa ešte nezjavil v troch osobách. Ako dlho to bolo nedostupné pre naše poznanie cez vieru, tak dlho nebolo možné také vtelenie akého príklad máme v Ježišovi Kristovi. Zjavenie Trojice i vtelenia sú súčasne a vzájomne sa podmieňujú.