9. 2. Akte vtelenia Syna.
9. 2. 1. Zaangažovanie Syna.
9. 2. 1. 1. Akt zbavovania sa.
V prvotnom kresťanskom spoločenstve je veľmi skoro zachytená a zdôrazňovaná hodnota aktu vtelenie, o čom svedčí časť z listu Filipanom . Kresťania sa nauzatvárali k tvrdeniam, že Ježiš je Božím Synom: chceli uctiť akt, ktorý majúc svoj zdroj v Bohu vysvetľuje tento fakt. Fragment zostupujúcej kristológie sa potom ukazuje ako jeden z prvých prejavov viery a liturgického života krasťanskej obce.
Osobné zaangažovanie sa je podčiarknuté faktom, že ten, ktorý existuje v stave Božom /gr. morfe/ vystupuje z tejto formy bytia, z toho stavu a prijíma stav sluhu, tzn. stáva sa človekom podobným všetkým. Hodnota rozhodnutia vychádza z mnohých časti textov.
Existuje predovšetkým kontrast medzi trvalým bytím v stave Božom a príchodom do stavu sluhu. Tento príchod sa uskutočňuje v pevne stanovenej chvíli. Tento príchod nespočíva na zanechaní Božieho stavu, ale na tom, že existujúc v Božej postave, prijal postavu sluhu.
Ďalej existuje kontrast medzi preexistenciou, ktorá implikuje existenciu od vekov a vstúpením do stavu, ktorý je vlastný ľuďom, čiže vstúpenie v ich proces stavania sa.

Nasledovne kontrast medzi "postavou" Boha a postavou sluhu ukazuje na veľku vzdialenosť, ktorá bola prekonaná. Je to vzdialenosť medzi ľudským butím so zvláštnym zdôraznením nízkosti obyčajného ľudského života, ktorý je veľmi vzdialený od Božej nádhery. Prechod z jedného stavu do druhého je opísaný ako príchod oslaveného stavu - "nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom" / Flp 2, 6 /. Taka postava, opísaná v protiklade k Adamovmu hriechu ukazuje rozhodnutie, k typu prijatého vtelenia. Výraz "ale zriekol sa seba samého", svedčí nielen o personálnom rozhodnutí, ale tiež o akte, ktorý sa hlboko dotýka osoby. Pavol predstavuje tento akt ako model pokornej lásky, ktorý zaväzuje všetkých veriacich. Zdá sa, že tento aspekt morálno - asketického vzoru nie je najdôležitejší v tomto liste, hoci netreba ním pohŕdať.
Akt vtelenia nie je potom akýsi spôsob ľahkého a povrchného rozprestretia Božej slávy, ale obsahujúc v sebe zbavovania sa, ukazuje na hĺbju Synovho daru a na vnútornu skutočnosť jeho zaangažovania sa.

9. 2. 1. 2. Vstup do stavu stavania sa.
Jánov prológ: "A Slovo sa telom stalo" / Jn 1, 14 / nezaoberá sa vnútornou dispozíciou ktorá riadi akt, ale opisuje akt v jeho objektívnej skutočnosti. Treba pamätať, že toto potvrdenie slúži za prelúdium k evanjeliovému rozprávaniu: všetko to, čo bude o Ježišovi hovorené, začína sa týmto aktom, ktorý vysvetľuje jeho vlastný význam. Skutočnú Ježišovu podobu treba hľadať nie na tom svete, ale ona je skrytá vo večnosti. Tu je potrebná zostupujúca kristológia, aby sme porozumeli tajomstvu. Aby Ježišova história bola úplne zrozumiteľná, vyžaduje si to vzhľadom k tomu, čo tu históriu predchádza. Akt vtelenia prechádza z večnosti do času. Kontrast medzi bytím a stavaním sa je tu viac zaakcentovaný ako v liste Filipanom, hoci i tam je ten kontrast viditeľný. V Prológu je veľmi silno zvýraznený aspekt bytia cez tvrdenie, že Slovo bolo u Boha a že Slovo bolo Bohom.

Správa je ešte viac zvýraznená tým, že všetko iné sa stalo cez Slovo. Podľa prvých vešov Prológu je to tak, Slovo je, a všetko ďalšie sa stane. Ten, ktorý vo svojom večnom bytí je príčinou vzniku stvorení, sám vchádza v proces stavania sa: prijíma spôsob bytia rozhodne nižší, než ten, ktorý je Mu vlastný. Pre Neho "stavanie sa" je osobný záväzok. Na rozdiel od tvorstva On existuje /je/ skôr od stania sa a keď sa to uskutočňuje, tak len preto, že chcel vojsť v stvorené bytie. Evanjelista nepíše, že Slovo "sa zbavilo", ale hovoriac, že sa stalo telom, myslí na Jeho obetný osud a dovoľuje jasne pochopiť, že Slovo bolo osobne umiestnené vo svojej ľudskej existencii: "stať sa telom" znamená viac než "prijať telo". Sloveso "stať sa" implikuje zaangažovanie osoby, ktorá chce byť iná než bola doteraz. Výraz "telo" označuje človeka v jeho slabosti a smrteľnosti a tým poukazuje na veľkosť zníženia - poníženia. Vchádzajúc do stavu stavania sa, Slovo zaakceptovalo tú slabosť, ktorá to stavanie sa implikuje.

9. 2. 1. 3. Príchod.
Ak akt vtelenia bol veľmi skoro spozorovaný a proklamovaný v kreťanskej liturgii, vychádza to z toho, že bol podaný samotným Ježišom. Ježiš hovoriac "Syn človeka prišiel", ukázal dynamicku perspektívu svojej súčastnej situácie.
List Filipanom komentuje Ježišov názor - mienku, a to menovite, "Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil" / Mk 10, 45 /. Ježiš prvý poukazuje na dynamizmus vtelenia. Hovoriac o sebe "Syn človeka prišiel" - uznáva svoj pozemský život ako dynamizmus, ktorý pochádza z hora. Je to príchod Božskej preexistujúcej osoby. V tom príchode sa uskutočňuje osobné zaangažovanie sa Boha na spáse ľudstva: "Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo." / Lk 19, 10 / a to preto, lebo láska Boha k hriešnikom nechcela zostať len v Božej sfére. Boží Syn sa preto vtelil, aby ľudským spôsobom vyjadril lásku Boha, ktorá sa posúva až k hľadaniu tých, ktorých chce spasiť. Je faktom, že Ježiš nepoužíva slovo "stať sa", aby charakterizoval svoj prechod zo stavu Božského do stavu ľudského. Keď hovorí o sebe ako o Božom Synovi, tak len implicite nám dovoľuje myslieť si ten slovný výraz "stať sa". On používa výraz "prísť, prichádzať ..." preto, aby lepšie charakterizoval osobné priblíženie sa k ľuďom. "Prísť" znamená priblížiť sa k človeku ako k osobe, - "stať sa" človekom, to je akési zblíženie na platforme prirodzenosti. Nakoniec Prológ vyjadruje obidva aspekty hovoriac: "A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami." / Jn 1, 14 /.

9. 2. 2. Otcova účasť.
Ježiš ustavične pripisuje svoj pozemský život k prvotnej účasti Otca, lebo hovoril, že bol poslaný Otcom, a že je ako vyslanec.
V Jánovom evanjeliu výraz "Ten ktorý ma poslal", je často spomínaný na označenie Otca / 4, 34; 5, 23 - 24; 27. 30. 37; 6, 38 /. Taktiež v synoptických evanjeliách je reč o tom, že ho poslal Otec . Týmto spôsobom dynamizmus vtelenia sa nám zjavuje vo svojom pôvodnom zdroji. Keď Ježiš hovorí o Synovi človeka, ktorý prišiel, nechcel povedať, že ten príchod je Jeho iniciatívou. Pre neho prísť a byť poslaný, je vyjadrené cez jeho slová
"Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo." / Lk 19, 10 / a "Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela." / Mt 15, 24 /. Najviac charakteristickou črtou Jeho postavy je Jeho láska k hriešnikom, ktorú dostal pri poslaní. Dynamizmus spasiteľnej lásky, ktorá sa prejavuje v Jeho činnosti pochádza od Otca .

Niekedy poslanie nie je rovnoznačné so zaangažovaním sa v tých záležitostiach, ku ktorým sa ktosi posiela. Býva aj tak, že na poslaného sa kladú úlohy k vybaveniu, medzi iným preto, aby posielajúci mal svätý pokoj. V Ježišovom prípade poslanie implikuje v sebe celé zaangažovanie sa Otca. Vidíme to z rôzných biblických správ. Najsamprv to poslanie je predstavením najväčšej Otcovej lásky. Ježiš to opisuje v podobenstve o nehodných nájomníkoch vinice /Mk 12, 1 - 12 /; pán vinice nakoniec po všetkých sluhoch posiela svojho milovaného Syna. Nepodlieha pochybnosti to, že poslanie svojho milovaného syna dokazuje vysoký stupeň zaangažovania sa Otca, pri spravovaní vinice. Také poslanie implikuje vyšší stupeň lásky než poslanie sluhu: v tom je rozdiel medzi zaangažovaním sa Boha v Starom zákone. Otec dáva svojho Syna namiesto posielania sluhov. Nemohol urobiť väčší dar, od toho ktorý urobil.
Okrem toho, Otcovo zaangažovanie je ukázané cez skutočnosť, že Jeho otcovska prítomnosť akýmsi spôsobom je v Synovi. Ježiš to dáva poznať, keď hovorí: "Kto prijme jedno z takých detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal." / Mk 9, 37 /. Z týchto slov vychádza, že v Ježišovej osobe je prítomný Otec medzi ľuďmi.

Konečné zaangažovanie sa Otca je najviac viditeľné v tom, že svojho Syna posiela na obetu. Celkom iste nemôžeme oddeliť vtelenie od kríža. Kríž je méta, ku ktorej smeruje vtelenie: "... pre túto hodinu som prišiel." / Jn 12, 27 /.
Ježiš predpovedajúc utrpenie a smrť spojuje už definitívne myšlienku /možno bola iná idea /, ktorá závisí od Božieho plánu: v Getsemanskej záhrade smrť prijíma ako poslušnosť Otcovej vôli.

Pavol vidí v tej Otcovej vôli Otcove zaangažovanie sa na ceste obety, "Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?" / Rim 8, 32 /. Narážka na Abrahámovu obetu akcentuje veľkosť daru, ktorý nám dáva Boh.
Podľa Pavla Otcovo zaangažovanie v darovaní nám Syna na obetu, zahŕňa v sebe všetke iné dary; Otcova postava je citeľná v celej histórii ľudstva. Neodmietol ľuďom vlastného Syna, Otec nemôže nič odmietnuť ľuďom; je pripravený nám dať všetko. Tá postava zaručuje vývoj života milosti v každom človekovi, rozvoj Cirkvi a jeho misie. Z toho pohľadu, dynamizmus vtelenia spásne sa rozťahuje na celú budúcnosť skutkov ľudstva. Otec, ktorý nám dal seba samého v Synovi, nemôže sa prestať dávať ľudstvu.

9. 2. 3. Zaangažovanie sa Svätého Ducha.
Úloha Svätého Ducha je spomenutá pri opise Zestovania: "Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni." / Lk 1, 35 /. Je potrebné upriamiť pozornosť, že počatie dieťaťa je pripisované nielen moci Najvyššieho, ale osobnej činnosti Svätého Duch. Zmienku o Svätom Duchu ako vykonavateľovi počatia, nachádzame tiež u Matúša . Tam, kde možno očakávať skutky Boha, bez bližšieho vyjadrenia, osoba Svätého Ducha naberá na svojom význame. Patrí to do plánu Novej zmluvy /prímeria/ v ktorej zaangažovanie sa Syna vo vtelení sa spája s ostatnými Božskými osobami a v ktorých objavenie vlastného aktu Slova nám zjavuje Trojicu.

Podľa Lukáša účinkovanie Svätého Ducha nemá len skutok fiziologicky, to znamená, vytvorenie tela dieťaťa: má udeliť dieťaťu Božie Synovstvo: "A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn." / Lk 1, 35 / Výraz "Boží Syn" sa neda vzťahovať k večnému Božiemu Synovstvu; ide skôr o Božie synovstvo pre ľudstvo, ktoré sa počne z Márie. To vo svojom pozemskom živote a nie pred v živote Božom to dieťa bude považované za Božieho Syna. Neberie sa tu v tomto prípade preexistencia. Podstatný význam toho tvrdenia je to, že Ježiš Svätému Duchu vďačí za svoje Božie synovstvo vo svojom ľudskom živote.
Dynamizmus intervencie Svätého Ducha sa zvýrazňuje cez Jeho príchod. Svätý Duch sa neohraničuje k akcií, ktorá by mohla pôsobiť "zďaleka"; zostupujúc na Máriu spĺňa činnosť, ktorá svedčí o Jeho osobnom zaangažovaní. Na duchovnej platforme Jeho príchod predchádza a skôr formuje príchod Syna človeka.
Prečo tá intervencia Svätého Ducha, skôr by sme priznali to počatie Otcovi, ako to dieťa má byť Synom Otca? Nedá sa skutočne negovať Otcova činnosť; ale keď Otec pracuje, tak prostredníctvom Svätého Ducha, ktorý je vymenený ako osoba, doplňujúca predivné veci.

Funkcia Svätého Ducha môže byť vysvetlená vo svetle judaistickej tradície. Svätý Duch je považovaný za životnú silu, prostredníctvom ktorej Boh zjavuje a posvecuje ľudskú existenciu, robiac ju schopnou k splneniu skutkov do tých čias nemožných; zvláštnym spôsobom tá sila mala spočinúť na Mesiášovi . Vtej podobe nám Svätý Duch bol predstavený v opise Zvestovania. "Zostúpenie na" znamená prechod z Božích výšin na ľudskú úroveň a tá ohromná vzdialenosť dovoľuje dobre pochopiť silu odhalenia v príchode. Túto silu /moc/ ospravedlňujú slová, ktoré anjel hovorí Márii: "Lebo Bohu nič nie je nemožné." / Lk 1, 37 /. Vo vzťahu k tomu, čo s pôsobenia Svätého Ducha predstavil Starý zákon, existuje tu veľka novinka. Svätý Duch nezostupuje priamo na Mesiáša, ale na Matku, aby dokonal akt zrodenia. Nemá v úmysle oživiť činnosť Spasiteľa, ale založiť Jeho ľudský život. To, čo ontologický musí byť prv voči tomu čo je funkčné. Skutkom pôsobenia Svätého Ducha bude totožnosť Božieho Syna, ktorá bude charakteristickou známkou Dieťaťa.