Význam intervencie Svätého Ducha je vysvetlený u Jána: "Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna,..." / Jn 3, 16 /. V Jánovom liste je reč o tom, že Boh nás prvý miloval a dal nám Syna ako obetu za naše hriechy. Otcova láska, ktorý poslal Syna naberá zvláštnu konsistenciu vo Svätom Duchu. Cez Otcovho ducha dosahuje ľudskosť. Svätý Duch zostupujúc na Máriu nesie v sebe celú lásku Otca, ktorý chce ľuďom darovať svojho Syna.

Zaangažovanie sa Svätého Ducha, podobne ako aj Otca, pokračuje v Ježišovom pozemskom živote, a potom sa predlžuje v histórii Cirkvi. Intervencia pri krste v Jordáne je opísaná podobne ako v momente vtelenia, tak ako zostúpil na Máriu, tak zostúpil na Ježiša. Celý ten opis nám približuje tú pravdu, že Svätý Duch sprevádza ten dar, ktorý Otec robí zo svojho Syna. Symbol holubice ukazuje, že v tom prípade ide o pokoj a dobro obetované ľuďom. Táto myšlienka bude potvrdená samotným Synom, Ježišom, ktorý v nazaretskej synagóge vzťahuje na seba Izaiášovo proroctvo: "Duch Pána je nado mnou, ..." / Lk 4, 18 /. Ježišova práca sa orientuje na konanie dobra ľuďom; v tom diele má Ježiša sprevádzať Svätý Duch. On má zmeniť učeníkov, aby z nich urobil Kristových svedkov. Svedkovia majú predĺžovať moc vtelenia na všetky časy. Takú úlohu splnila Päťdesiatnica voči rodiacej sa Cirkvi.

9. 3. Nová tvár Boha.
9. 3. 1. Dynamicky obraz Boha.
Odhalenie účinkov vtelenia nám predstavuje viac dynamickú tvár Boha. Nedovoľuje nám potvrdiť v Bohu takú meniteľnosť, ktorá by vylučovala akúkoľvek zmenu a robila by nemožnú akúkoľvek novinku /novotu/ v dispozíciach a skutkoch Boha. Toto odhalenie nás nakláňa preh´biť reflexiu nad Božou transcendenciou a nad pôvodom jej akejsi premenlivosti. Najprv treba spomenúť, že teologický má byť Bohu priznávaná taká nezmeniteľnosť, aká sa ukazuje v objavení /v odhalení/. Vtelenie patrí do toho objavenia, ako jeho ista časť. Nemôžeme zatiaľ "a priori" vytvoriť taký ľudský výraz /pojem/ nezmeniteľnosti Boha, ktorý by potom neskôr sa používal pri tajomstve Vtelenia a ktorý by toto tajomstvo držal v prísne vyznačených hraniciach. Vtelenie s Božím zaangažovaním, nás poúča , aký druh nezmeniteľnosti alebo zmeniteľnosti treba uznať v Bohu.

Sú dve cesty ospravedlnenia zmeny v Bohu, ktoré Vtelenie v sebe zahŕňa:
Prvá sa snaží preniesť tu zmeniteľnosť k stvoreniu. Podľa toho, všetka novosť /novota/Božieho Syna, ktorý sa stal človekom sa nachádza len v človekovi, a Boží Syn ako taký zostal by bez žiadnej zmeny. Celá zmena by sa uskutočnila v ľudkskej prirodzenosti prijatej cez Slovo. Týmto spôsobom by bola zabezpečená zásada o úplnej nemeniteľnosti Boha.
Termín uvedený K. Rahnerom je postavený práve v tomto duchu, ale s dôležitými úpravami: Boh sa môže stať čímsi; nemeniteľný v sebe, On sám môže byť zmenený v čomsi inom". Táto formulácia tvrdí, že nezmeniteľný sa môže stať zmeniteľným. Ale zostáva nezmeniteľný v sebe, a zmeniteľný sa stáva v čomsi inom, zdá sa, že zmeniteľnosť je ohraničená a to výlučne k stvoreniam, čiže k človekovi v Kristovi. Ostáva pri tejto koncepcii istá nejasnosť, nezrozumiteľnosť vo význame stavania sa a zmeniteľnosti.

Druha cesta spočíva v rozhodnutí o nezmeniteľnosti v Bohu, v morálnom poriadku: táto nezmeniteľnosť sa stotožňuje s vernosťou Boha. Biblia nám predstavuje Boha, ktorý je stále verný zmluve a obetiam, ktoré sú zahrnuté v zmluve. V rámci tejto vernosti, môžu sa meniť postavy Boha vo vzťahu k ľudskému spôsobu. Ale všetke sú stanovené cez lásku, ktorá je zdrojom zmluvy /prímeria/.
Láska sa nemení, ale menia sa formy jej prejavovania. Táto interpretácia chce sa vyhnúť nepriaznivej metafizickej nezmeniteľnosti Boha a je nasmerovaná zvlášť proti aristotelovskej immobilnosti prvého Motora.
Ani jedna z týchto ciest sa nezdá byť uspokojujúca. Prva zmena je obmedzovaná sférou stvorení. Vtedy pre vysvetlenie premenlivosti Vtelenia nestačí sa obmedziť k prijatiu zmeny zo strany človečenstva prijatého cez Slovo. Máme tu do činenia so skutočným zaangažovaním Božieho Syna, ktorý stavajúc sa človekom "zbavuje sa", čo znamená, že akt vtelenia záleží od rozhodnutia Boha.

A tak ta novosť sa nachádza v Božskej sfére, skôr ako môžeme brať do úvahy Ježišovu ľudskú prirodzenosť. Podobné zaangažovanie sa Otca, ktorý posiela svojho Syna, pochádza zo slobodného a dobrovoľného aktu, v ktorom sa zviditeľňuje celá Božia suverenita spolu s milosrdnou láskou k ľuďom. Zaangažovanie sa Svätého Ducha je prejavom tej lásky, ktorá pochádza z vysoka a smeruje k počatiu Dieťaťa. To všetko sa nedá voviesť do jedného skutku. Preto dynamizmus vtelenia podáva potvrdenie skutočnej a správnej novosti v Bohu a zaväzuje k istému zelastyčteniu /tvarovateľnosti, formovateľnosti/ Boha.
Z druhej strany dá sa táto nemeniteľnosť umiestniť v morálnom poriadku, vylučujúc ju z metafizickej sféry. Je pravdou, že biblia nám predstavuje Boha, ktorý je verný zmluve /prímeriu/, ale ktorý rozmanite reaguje na ľudské postoje. Tiež predstavuje Boha ako suverénne a nemeniteľné bytie v oveľa hlbšej skutočnosti.
Z dialógu s Mojžišom v knihe Exodus vidíme, že vernosť zmluve sa opiera v Bohu na Jeho mene - a potom na čomsi čo je pre Boha najhlavnejšie - na konštatovaní: "Ja som ..." Nemeniteľnosť bytosti zaručuje nemeniteľnosť v morálnom poriadku a tak vernosť zmluve.

V Jánovom evanjeliu všetke výpovede o stavaní sa, predchádza potvrdenie večného a nemeniteľného bytia u Boha. "Stáva sa" ten, ktorý "bol" od počiatku u Otca. Vstup do stavu stavania sa nič nezahaľuje z Jeho večného bytia, naopak, tá nemeniteľná existencia dáva celý význam aktu vtelenia.
Problém je v tom, ako spojiť metafizickú nemeiteľnosť s reálnym stavaním sa. To stavanie sa nemôže nič pojať s transcendencie Božieho Bytia: a tým viac novosť aktu vtelenia musí byť uznaná nielen navonok a len v stvorenom skutku, ale aj vo vnútornej akcii Božieho zaangažovania sa. Pre vysvetlenie, ako tie dva aspekty, ktoré na prvý pohľad sa nedajú spojiť sa v skutočnosti zhodnú, treba pamätať, že nemeniteľné Božie Bytie, nemôže byť chápané ako uzatvorené do seba, neschopné akejkoľvek činnosti navonok. /pôsobenia/ Nemeniteľnosť znamená zachovanie dokonalosti, ale neznamená immobilizmus. Biblia nám predstavuje Boha ako žijuceho v najvyššom stupni. Božie bytie sa javí ako plné života, ktoré sa zjavuje vo fakte stvorenia a vo vzťahu s ľuďmi. Vo filozofických špekuláciach sa došlo k pojmu Boha, ako Actus Purus. Samotný akt je v sebe dokonalým bytím, ale celkom ho nemôžeme považovať za neschopný k vonkajšiemu pôsobeniu. Naopak, vnútorna Božia vitalita má v sebe veľkú vitálnu schopnosť Boha k stvoreniam. V tom význame nemeniteľnosť Boha je schopnosťou zmeny. Akési immobilistické chápanie Boha, pozbavovalo by ho základnej dokonalosti, to znamená vlády a moci rozvinutia svojho pôsobenia mimo seba, čo je prejavom najvyššej slobody. Také chápanie by robilo Boha väzňom Jeho dokonalosti a z tej dokonalosti stavalo by prekážky a obmedzenie k prekonaniu.

Ak premenlivosť v Bohu vychádza z bohatstva Božieho života, tak naberá v Bohu odlišný charakter od premenlivosti /nestálosti/ stvorení. Tento rozdiel zodpovedá intenciám Nicejského snemu, ktorý definujúc Božie Slovo ako nemeniteľné, chcel tým vylúčiť ariánsku náuku o tom, že Logos je tak isto premeniteľný ako stvorenia. V stvoreniach premeniteľnosť je konenčým stavom ich existencie. Stvorenie sa nemôže odkloniť od tejto nutnosti. Naopak, v Bohu meniteľnosť je výrazom totálnej suverennosti: Božie bytie vchádza do procesu stavania sa celkom slobodným spôsobom a v takej miere pre akú sa samo rozhodlo.
K prvému rozdielu sa pripája druhy, úsko s ním spätý. Zmena v stvorení slúži k jeho zdokonaleniu počas toho, keď u Boha je nemožné ani naberať dokonalosť ani ju stratiť. Keď vchádza do procesu stavania sa, uskutočňuje sa to vďaka silnej vitalite, ktorá Ho nemôže urobiť ani viac ani menej bohatým v Jeho samotnom bytí. Zaangažovanie sa vo vtelení sa nehlási k neistej Božej dokonalosti. Je vedené cez dobrovoľne darovanú lásku pre ľudí.