9. 3. 2. Synova skúsenosť človeka.
Nemáme sa báť prijať vo svojej reálnosti zaangažovanie sa Syna do procesu vznikania ľudského života. Božia dokonalosť nie je pre Syna prekážkou, naopak mocou tejto dokonalosti je viac schopný prežiť ľudske skúsenosti. Ako už bolo povedané, vitalnosť Boha je schopna sa slobodne rozšíriť mimo Božsku sféru. Z toho vychádza, že Božska osoba neprekáža Synovi rozvíjať ľudskú existenciu. Stal sa človekom bez akýchkoľvek podmienok, vo všetkom nám podobný okrem hriechu. Môžme potom povedať, že vo všeobecnosti nebolo takého človeka, ani jedného, ktorý by s takou hĺbkou prežil ľudský život ako Syn človeka. Treba sa vyhnúť názorom, že ľudská skúsenosť bola pre Ježiša bez úžitku s pohľadu na Jeho večnu dokonalosť. Boží Syn vie všetko svojou Božskou múdrosťou o človeku. Ochotne sa zavádza, že ľudský život, ktorý mal prežiť, nemohol Ho nič naučuť. Pravdupovediac nemohol dodať dokonalej bytosti žiadnu dokonalosť. Nevytvarajúc žiadne zdokonalenie, ľudská existencia sa stala pre Neho nenahraditeľnou skúsenosťou. Božia vedomosť o ľudskej realite neidentifikuje sa so skúsenosťou, ktorú na túto témuma človek. Táto skúsenosť dovolila Synovi iným spôsobom poznať ľudský svet. Ide o skutočné odkrytie - odhalenie.

Stvoriteľ odkryl - stvorenie očami stvorenia. Skúsenosť bola odkryta - odhalená nielen cez Ježiša - človeka, ale tiež aj cez Božieho Syna. Podmetom tejto skúsenosti bola Božska osoba. Tu treba pripomenúť, aký význam v kristologických kontroverziách, zvlášť s nestorianizmom, mala zasada "Communicatio idiomatum". Na základe tohto pravidla Ježišove ľudské činnosti a stavy sú pripisované zvláštnemu chápaniu Božieho podmetu. Je potrebné povedať, že Boží Syn sa narodil z Márie, trpel a zomrel. Keď takto rozprávame, dokazujeme, že Boží Syn skutočne prešiel narodením, utrpením a smrťou. Boží Syn získal úplnu ľudskú skúsenosť a to v takých istých podmienkach ako ich ziskáva celé ľudstvo. V akom význame túto skúsenosť môžeme nazvať príhoda? Až by sme chceli použiť takéto slovo, tak ho treba chápať ako veľmi vážnu záležitosť. Ježiš prijíma ľudskú skúsenosť aj s tými najtragickejšími zážitkami. Cena takejto skúsenosti spásnej misie nemusí byť špeciálne zdôvodnená. Je potrebné dodať, že má svoj význam aj pre misiu, ktorú oslávený Pán spĺňa v nebi. Na tom mieste treba pripomenúť slová, ktorými Ježiš zdôvodnil, prečo Mu Otec odovzdal moc súdiť: "... pretože je Synom človeka." / Jn 5, 27 /, súdiť nás bude ten, ktorý prežil život podobný nášmu.

9. 3. 3. Novosť a sloboda trinitarného Božieho zaangažovania.
Akt vtelenia je aktom Syna, ktorý sa stáva človekom, objavujúc cez neho Trojicu. Správajúc sa spôsobom sebe vlastným, Syn sa odlišuje od iných dvoch osôb. Len On je tým, ktorý sa vteľuje. Účinkovanie ostatných dvoch osôb sa neodlučuje od Jeho účinkovania. IV. Lateránsky snem hovorí: "Jedborodený Boží Syn, Ježiš Kristus s celou Trojicou bol spoločne vtelený." / Ds 1963; 801 /. Účinkovať "communiter" neznamená, že tri Božské osoby plnili tú istú funkciu. Každá z nich účinkovala podľa vlstného spôsobu,ale tak, že, v tom účinkovaní ukazuje sa ich jednota. O zaangažovaní Otca a Svätého Ducha sme už rozprávali vyššie. Otec - definitívny zdroj plánu i akcie vtelenia. Svätý Duch - bezprostredný vykonaváteľ diela vtelenia. Tak v osobe Otca, ako aj v osobe Svätého Ducha / nehovoriac už o Synovi / vtelenie vnáša istú novosť. Alebo predsa potvrdenie tejto novosti, to znamená účinkovania Božích osôb, nevzniká pod hlavičkou nemeniteľnosti Božieho bytia? Ak táto novosť pochádza z Božích hĺbin, neimplikuje akúsi modifikáciu Božej prirodzenosti?

Je potrebné zdôrazniť rozdiel medzi Božím bytím a slobodným Božím účinkovaním / pôsobením /, cez ktoré vykonáva dielo spásy ľudstva. Nemôžeme zastávať mienku, že každý skutok Boha sa stotožňuje s Actus Purus Božského bytia, ani že celá Božia láska je bezpodmienečne identická s tou Božou láskou, ktorá charakterizuje najhlbšiu skutočnosť Boha. Božie účinky nasmrované navonok sú slobodné. Je tomu tak v prípade aktu stvorenia, ktorý sa neodvodzuje zo žiadnej vnútornej potreby a ktorý nemôže byť zliatý s vnútorným čistým Aktom. Spásne pôsobenie je ešte viac slobodné a koná sa v rámci úplnej dobrovoľnosti. Láska, ktorá sa uskutočňuje v diele spásy je zhodná s večnou láskou Božieho bytia, ale predsa sa od nej líši. Charakteristickým znakom - črtou je úplne slobodná dobrovoľnosť / Liber gratuitas /, a tak nemôže byť celkom vovedená do toho, čo je definitívnou časťou Božieho bytia. Tak je slobodná dobrovoľnosť známkou novosti a zaangažovania sa Božej lásky na svete. Táto novosť úplne zanecháva nedotknuté Božie bytie a tak ničím neškodí nemeniteľnosti Božej prirodzenosti. Boh ostáva úplne tým, kým je a súčasne sa v tej veci angažuje celou slobodnou láskou. Tak potom nemeniteľnosť a sloboda v Bohu môžu byť úplne zachované, pričom nemeniteľnosť je definitívnym základom slobody.

9. 3. 4. Zaangažovanie prejavujúce sa v nových vzťahoch.
Zaangažovanie sa vo vtelení je vzťahové, lebo Božské osoby ustanovujú vzťahy s ľudskými osobami. Dva aspekty vtelenia Slova: prvý vzťahujúci sa k prirodzenosti a druhy vzťahujúci sa k osobám, boli krátko spojené u Jána: " A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami." / Jn 1, 14 /. Stať sa telom znamená prijať za svoju ľudsku prirodzenosť a prebývať medzi nami, znamená ustanoviť stály vzťah s ľudskými osobami. Spomínané vzťahy musia byť chápané v úplnej realite. Prekážky kladené takým vzťahom scholastickou filozofiou sa môžu ťažko udržať. Táto filozofia cez pohľad na Božiu transcendenciu a nemeniteľnosť negovala, že Boh môže mať reálne vzťahy so stvoreniami. Len stvorenia zostávajú v reálnych reláciach s BOHOM, keď v tom čase Boh môže mať vo vzťahu k nim jedine „relationes rationis“ tz. také, ktoré v skutočnosti neexistujú a jedine my ich o Bohu rozprávame. Útek k „relationes rationis“ zdal sa jediným spôsobom zachovania suverénnej transcendencie Boha. Predsa Boh biblického zjavenia, nezávisiac od toho, že sa prezentuje vo svojej absolútnej transcendencii, je Bohom, ktorý sa obracia k ľudu a chcem s ním udržiavať kontakty. Ťažko povedať, aby tie kontakty, do ktorých Boh vkladá toľko lásky a túžby, boli z jeho strany čímsi nereálnym, zvlášť všetky tie, v ktorých žije a rozvíja sa prímerie (zmluva) s ľuďmi.Tieto správy (vzťahy) nevylučujú istú závislosť Boha od postavy človeka. Hriech ho uráža, obrátenie teší. Takýto vzťah nerobí žiadnu ujmu Božej suverenite, lebo Boh sám suverénne tieto vzťahy určil a z hory ich slobodne prijal aj ich následky, vtedy keď sa rozhodol s človekom tento vzťah uskutočniť (nadviazať).

Tajomstvo vtelenia Syna sa posúva až do krajnosti. Tento proces neustanovuje žiadny reálny vzťah Boha s ľudstvom. Ešte viac viditeľným spôsobom treba skonštatovať,že reálnosť týchto vzťahov nevyplýva od stvorení, ale cieľom príchodu Božieo Syna k ľuďom bolo definitívne ustanovenie vzťahu medzi osobami božskými a a ľudskými. „Ja“ Božieho Syna chce vstúpiť do najužšieho vzťahu zo všetkými „ja“ ľudí. Prvý medziosobný vzťah, ktorý obsahuje vtelenie je vzťah z Pannou Máriou. Boží Syn sa stáva synom ženy. Dôležitosť tohto vzťahu bol uznaný tradíciou pod názvom „Theotokos“. Je možné v mene predpokladov scholastickej filozofie potvrdiť reálnosť tejto správy? Prijať túto filozofickú zásadu znamená protiviť sa najhlbšiemu významu vtelenia: vteľujúci sa Syn sa zaangažoval vo vzaťahu k Márii, ktorá má svoj ekvivalent vo vzaťahu k Božiemu Synovi. V tejto Máriinej správe, ktorá bola dobrovoľne prijatá, je zahrnutá opravdivá forma Ježišovej poslušnosti voči svojej matke (Lk 2, 51). Nielen slovo Syn má vo vzťahu k Márii špeciálny pomer, ale taktiež aj Otec. Otec je koniec koncom zodpovedný za vtelenie. (Gal 4,4) Otec svoje plány robí závislými na Márii, v čom tkvie počiatok tejto rozmanitj dobrovoľne vyzdvihnutej závislosti na ľuďoch. Otec chce byť Otcom pre všetkých a čaká na pripravenosť vyjadrenú v ľudskej odpovedi.

10. Význam a hodnota osobnej jednoty.
10. 1. Súčasný význam pojmu osoby.
10. 1. 1. Existuje potreba zmeny terminológie?
Má pojem osoby, prijatý na chcalcedónskom sneme ešte dnes svoju hodnotu, alebo je potrebné nahradiť ho iným pojmom? K. Barth prišiel s návrhom nahradenia tohto pojmu zvlášť pri vysvetľovaní tajomstva Najsvätejšej Trojice – pojmom spôsobu bytia (tri spôsoby bytia). Na katolíckej pôde zmenu terminológie navrhol Rahner, ktorý výraz „tri osoby“ chce nahradiť iným – „tri odlišné spôsoby subsistencii“. V kristologii autor zastáva názor, že súčasný pojem osoby sa uskutočňuje v Ježišovom človečenstve, zakladajúc, že v Ňom existuje centrum vedomia slobody. Nechtiac hovoriť o ľudskej osobe, Rahner zdôrazňuje autonomiu subjektivního ľudského centra, ktoré kladie človeka Ježiša voči Bohu.Kritizuje monosubjektivizmus (jedno podmetové centrum), v ktorom vidí súčasnú formu monofizitizmu: nedopúšťajúc jednej podmetovosti v Kristovi, vystríha pred nebezpečenstvami, ktoré v sebe zahŕňa termín: Ježiš je Bohom.

Je lepšia táto nová terminológia? Je potrebné vziať do úvahy, že tie výrazy „spôsob existencie“ alebo „ odlišný spôsob subsistencie“ nie sú vôbec vhodné pre súčasnú mentalitu vnímania pojmu osoby; lebo sú okrem toho posledného viac scholastické a abstraktné. Môžeme zrozumitelnejšie dnes hovoriť, že sa vtelil „spôsob existencie“ alebo „susistencia“? V ohlasovaní viery ako aj v teologickom jej spracovaní termín osoby je veľmi zrozumiteľný od toho, ktorý navrhujú Bart alebo Rahner. Treba pamätať, že používanie výrazu (termínu) „spôsob“ (modus) nám vyvoláva v pamäti starý blud modalizmu. Netreba zabúdať na hodnotu, ktorá sa dnes osobe pripisuje (rôzne personalizmy), ako aj o zhodnosti a zodpovednosti chalcedonského a súčasného pojmu osoby.

10. 1. 2. Konkrétna a univerzálna hodnota chalcedonského pojmu osoby.
Používanie dvoch termínov „prosopon“ a „hypostasis“ Chalcedonom zdôvodňuje moc tvrdenia jednej osoby. V Ježišovi je len jedna osoba, akokoľvek by sa na Neho pozeralo, či viac povrchne (prosopon), alebo do hĺbky, na samotné ontologické časti (hypostasis).
Zámer tvrdenia ontologickej jednoty osoby neťahá za sebou ani definíciu ani opisu toho, čím je „hypostasis“. Koncilní otcovia nemali zámer vracať sa k abstraktným filozofickým úvahám. Držali sa konkrétneho pojmu osoby, ktorý je výsledkom všeobecnej ľudskej skúsenosti. Človek žije ssvoju osobu vo spoločenských vzťahoch a vo svojom psychologickom správaní. Vďaka tomuto svedectvu vieme, čím osoba je, ak nie sme v stave ju zadefinovať pomocou termínu (výrazu). Vďaka tomuto svedectvu, ktoré je spoločné pre ľudskú existenciu musíme povedať, že v Kristovi, skutočnom Bohu a skutočnom človekovi nie sú dve osoby, ale len jedna.

ŠPECIÁLNA DOGMATIKA - časť KRISTOLÓGIA - otázky zim. sem. 2001.

Kristológia centrom teológie
1.Ježiš Kristus v súčasnom svete
2.Modely súčasnej kristológie
3.Historické a dogmatické pohľady na Kristovu postavu

Starozákonné základy Kristovho tajomstva
4. Vzťah medzi Starým a Novým zákonom
5. Kristologické (zmienky) miesta v Starom zákone

Kristove „udalosti“ videné v Novom zákone
6. Kristologia v synoptických evanjeliách
7. Kristologia u sv. Pavla a sv. Jána
8. Ježiš sám o sebe (učenie, správanie, zázraky)
9. Ježišove tituly (Mesiáš, Syn človeka, Boží Syn)

Kristovo tajomstvo v tradícii Cirkvi
10.Kristologické kontroverzie prvých storočí
11.Kristovo Božstvo – Nicea I (325)
12.Kristus opravdivým človekom – Konštantinopol I (381) a Efez (431)
13.Jednota osoby a dve prirodzenosti – Chalcedon (451) a Konštantinopol II (553)
14.Kristova ľudská vôľa – Maxim Vyznávač a Konštantinopol III (680 – 681)

Tajomstvo Vtelenia
15. Vtelenie - trinitárna udalosť
16. Cieľ vtelenia
17. Preexistencia Syna
18. Osoba Ježiša Krista
19. Vedomie Ježiša Krista
20. Ježišove vedomosti
21. Ľudské aspekty Ježiša Krista ( viera, modlitba, svätosť – sloboda,.......)
22. Ježišova smrť
23. Zostúpenie do pekiel a zmŕtvychvstanie
24. Hypostatická únia