2. 3. Viera a historický výskum.
Ako možno bližšie určiť vzájomný pomer viery a historických bádaní? Problém metódy v tomto mieste sa ukazuje v celej svojej ostrosti. Môžme historickou cestou uskutočniť dôkaz našej viery? Alebo inými slovami, či môžme historickou cestou zdôvodniť našu vieru v Ježišove božie synovstvo?
Taku úlohu si pred seba postavil Pannenberg. Vychádza zo zásady: "Úlohou kristológie je utvrdiť nás v Ježišovej histórií, poznať Ho aby bolo možné o Ňom povedať: "Boh sa zjavil v tomto človekovi". Všetke tvrdenia prvotného kresťanstva sa zrodili z tejto histórie. Taktiež kristologické tézy sformulované neskôr v cirkvi, musia byť preverené vo svetle tejto histórie. Opierajúc sa o históriu, a zvlášť o zmŕtvychvstanie, ktoré pre Ježiša znamená zakončenie histórie, Pannenberg skúma Ježišovu Jednotu s Bohom, zhodnosť pri rozdielnosti osôb Otca a Syna.
Týmto spôsobom chce ukázať, že história nám dáva dôkaz o Ježišovom božstve a špeciálne o jeho Božom synovstve. Pannenbergovi sa vytýka, že sa usiluje vytvoriť kristológiu s prehnanými ambíciami, že zamýšľa veľa dokázať.

Táto kritika nemôže zacloniť zásadnú Pannenbergovu zásluhu, menovite, že zdôrazňoval totožnosť Ježiša historického s Božím Synom našej viery. Obhajoba historického Ježiša ako predmetu našej viery ho doviedla k prehnaným tvrdeniam. Je samozrejme, že historické výskumy sú nevyhnutné, ale nedá sa tvrdiž, že všetko, čo je potvrdené vierou, je dosiahnuteľné pre historický výskum, a uznať v nich potvrdenie svojej pravdy.
Keby to tak bolo, vtedy by istota poučiek viery bola odôvodnená z historických dôkazov, teda istota nanajvyš morálna. Pannenberg nazýva túto istotu menom vysokej pravdepodobnosti. Pravdepodobnosť nemôže nahradiť istotu viery a preto v konečnej analýze je potrebné povedať, že nedá sa na historickej ceste nájsť konečné zdôvodnenie pre vieroučné poučky.
Viera má istotu vyššieho stupňa, lebo sa opiera o Božie Slovo, o Zjavenie, ktoré sa uskutočňuje v histórii, ale predsa históriu prekračuje. V Kristovom prípade, Slovo Božie sa zjavilo konkrétne v Logose, ktoré sa stalo Telom.

Vtelenie Božieho Syna, dokonca keď sa zjavuje v Ježišovom historickom živote je skutočnosťou, ktorá prekračuje historické konštatovania. Samo v sebe nemôže žiadnym spôsobom nájsť ospravedlnenie, ani dôkaz v čisto historickom rámci. Z druhej strany viera vyžaduje historický výskum, lebo chce vyjasniť svoj vlastný predmet. Viera v Krista, ako už bolo povedané, je vierou v historického Ježiša. Nemôžme oddeľovať tak, ako to robí Bultman, Krista ohlasujucého od historického Ježiša. Pozbavujúc viery jej historického zmyslu, berieme jej jej substanciu. Na rozdiel od iných náboženstiev, ktoré sa opierajú o mýty, kresťanstvo sa opiera o udalosť spásy, ktorá bola splnená v histórii. Vtelenie znamená vstup Boha do histórie ľudstva. Boží Syn prichodiac na svet spĺňa ozajstnú demytyzáciu.
Pod mýtom sa nechápe akékoľvek božstvo - jeho vzťah k ľuďom, ale viac špecifické predstavenie božstva voči celej histórii, závislej od mysle a predstavivosti človeka. Mýt môže odkryť isté aspekty Boha a Jeho skutky spásy, ale celý sa ukrýva za históriu a nemôže vyjadriť autentické zjavenie Boha v tomto svete, Jeho spásnej intervencie v naších dejinách /našej histórii/. To autentické zjavenie sa započate v judaizme, uskutočňuje sa v plnosti vo Vtelení. Takto Kristus oslobodzuje ľudstvo od mýtologického ohraničenia. História Božieho Syna, zbavuje významu a čara mýticku pseudohistóriu.

V tomto kontraste - medzi históriou a mýtickou pseudohistóriou - tkvie zásadný motív, prečo kresťanstvo nezasymilovalo s pohanskými náboženstvami, ale ich vyasimilovalo. História si nemôže pomáhať mýtami, ona ich vylučuje. Vtelenie obsahuje v sebe pravdu o spasiteľnej intervencii Boha vo svete a pravdu o Bohu zjavenom v človeku. Keď teológia chce kontynuovať dielo demytizácie, splnené Kristom, musí sa neustále usilovať čoraz lepšie definovať to, kým bol Ježiš v dejinách, to čo povedal, a to čo urobil. Viera inšpiruje túto snahu preniknúť do historickej pravdy. Každý kto verí v Krista túži odkryť Jeho skutočnú a objektívnu postavu. Viera v Krista nesťažuje, ale skôr uľahčuje historické štúdium o Ježišovi.

Robí to dvomi spôsobmi:
1. - podnecuje záujem i zápal vedca /bádateľa/ , vďaka váhe predstaveného predmetu.
2. - otvára rozum pre každu pravdu: veriaci človek je schopný prijať každú formu zjavenia Boha. Pred ničím dopredu nezatvára svoju myseľ, svoj rozum.
Čo očakáva viera od historického bádania?
Očakáva vysvetlenie osoby Ježiša Krista, v ktorú verí, to vysvetlenie Kristovej osoby pomáha veriacej osobe vo viere, aby ju prijal v detailoch. Okrem toho historické bádania postačujú veriacemu človekovi zdôvodňovať rozumnosť aktu viery.
Tento aspekt historických výskumov je veľmi užitočný apologetike, nazývanej fundamentálna teológia.

2. 4. Historický výskum a doktrinálna syntéza.
Línia kristológie sa odvodzuje z biblického svedectva predstavovaného vo veľkej miere cez exegetické štúdie. Úlohou kristológie je prechod od poučiek z tradície, ktoré určujú výraz katolíckej viery, do prameňov tých tvrdení, s tým, čo o Ježišovi hovoria biblické správy, zvlášť historického charakteru. Teológ je povinný zohľadniť výsledky exegetických bádaní, hoci ho neviaže voči ním záväzok tolerantného /bezkritického/ postoja. Má vo svojej dispozícii celé bohatstvo dogmatickej i teologickej tradície, ktorá mu dovoľuje pozrieť sa hlbšie na konkrétne exegetické závery. Má právo do týchto záverov vstupovať s pripomienkami, konkrétne v prípade, keby tieto závery boli v rozpore s náukou dogmatickej tradície. Spracovanie kristológie nemôžme miešať s exegézou.
Systematická kristológia má svoju vlastnú metódu, opierajúcu sa o reflexiu, ktorá zbiera podstatné časti biblických údajov, usporadúva ich navzájom medzi sebou a ukladá ich do systému. Kristológia sa zaoberá všetkými filozofickými a psychologickými otázkami, ktoré slúžia k upresneniu, kto je Kristus vo svojom ontologickej konštitúcii i vo svojom vedomí. Usiluje sa opísať význam Vtelenia, jeho motív a jeho hodnotu pre celé ľudstvo, rozoberajúc ho v celej perspektíve spásnej akcie Boha. Kristológii prislúcha ukázať, že Kristus vyjovuje nárokom a očakávaniam človeka. V človekovi žije imanentná potreba Spasiteľa. V osobe Ježiša Krista, Boh vychádza v ústrety tejto potrebe a tým očakávaniam.