Cirkev

Cirkev v období ranného stredoveku

Kresťanstvo vzniklo vo východorímskej provincii Judea. Autorom kresťanstva je Ježiš Kristus, ktorý je považovaný za historickú osobu. Po Ježišovej smrti sa jeho učeníci, na čele s Petrom, stali šíriteľmi kresťanstva. Kresťanstvo sa hneď rozšírilo do Sýrie, Severnej Afriky, Malej Ázie, potom do Európy.

V Konstantínopole, Kartágu, Alexandrii, Antiochii vznikli cirkevné zbory na čele s patriarchami. V západnej časti Rímskej ríše sa stal centrom kresťanstva Rím na čele s rímskym biskupom. Od polovice 5. storočia sa nazýva pápež (od slova papas= otec). Pápež mal prioritné postavenie. Rímska ríša tvrdo potlačovala kresťanské náboženstvo, kresťania boli cieľavedome prenasledovaní, niekoľko tisíc zomrelo mučeníckou smrťou. Kresťanstvo bolo v ilegalite až kým cisár Konštantín I. Veľký v roku 313 Milánskym tolerančným reskriptom povolil kresťanské náboženstvo v Rímskej ríši. Biskupi získali právo rozhodovať v súdnych sporoch veriacich v ríši. Biskupi sa svojím postavením dostali na úroveň vysokých štátnych úradníkov.

V roku 321 vyhlásil kresťanskú nedeľu za sviatok a deň pracovného voľna. V období ranného stredoveku postavenie cirkvi vzrástlo, panovníci pochopili jej úlohu pri upevňovaní stability ich vlády. Vysokí cirkevní hodnostári často zasahovali aj do svetského života, dochádzalo ku konfliktom v schvaľovaní do cirkevných funkcií (biskupov, arcibiskupov a pápeža). Cirkev si vyhradzovala právo korunovať panovníka, zbaviť poddanského sľubu vernosti. Preto často dochádzalo ku konfliktom. Okrem toho že kresťanstvo stabilizovalo svetskú moc malo obrovský význam pri šírení kultúry, vzdelanosti, písomníctva, umenia a vedy v rannom stredoveku. V tomto období boli gramotní len mnísi a kňazi, ostatní boli negramotní. Cirkevné úrady, školy a kláštory sa stali centrami rozvoja kultúry, prírodných vied, histórie, astronómie, medicíny, literatúry náboženského charakteru, teológie a výtvarného umenia. Významnú úlohu v rozvoji vzdelanosti mali stredoveké kláštory. Cirkev zakladala školy, knižnice, univerzity. Neskôr v období stredoveku táto úloha upadá.

Podľa nového cisárskeho ediktu museli všetci občania prijať kresťanské náboženstvo. S rozdelením ríše sa delí aj cirkev na západnú- rímsku, ktorá sa sústreďuje na rozvoj rímskej kultúry, umenia a vzdelanosti. Ako liturgický jazyk používa latinčinu. Východná- grécka cirkev nadväzuje na tradície gréckej kultúry, liturgickým jazykom je gréčtina. V období ranného stredoveku sa vykryštalizovali dve centrá kresťanstva, Rím (na čele s pápežom) a Konštantínopolis (na čele s patriarchom). Už v 9. storočí začína cesta k veľkému rozkolu v cirkvi. Za prvú príčinu je považovaný boj o vplyv pri šírení kresťanstva. Západná cirkev sa sústredila na pokresťančovanie západných Germánov. Východná cirkev pokresťančovala východnú Európu a Balkán. Narazili na seba na Veľkej Morave (Rastislav povolal z Byzanskej ríše Konštantína a Metoda, za vlády Svätopluka nastal príkon k západnej cirkvi). Ďalší problém nastal na juhu Talianska a na Sicílii. Kedy vlastne vznikala kresťanská Európa?

Šírenie kresťanstva na západe: GÓTI prijali kresťanstvo z Konstantínopola, keď v roku 341 patriarcha Eusébios vysvätil biskupa Wulfila. Kresťanstvo na britských ostrovoch: Britské ostrovy sťahovanie národov veľmi nepostihlo. Cirkev tu bola taká životaschopná, že vysielala do Európy misionárov, aby opäť zakladali a utvrdili kresťanské obce. Pri mnohých slovanských národoch sa v súvislosti s kresťanstvom spomínajú mená Konštantína a Metoda, ktorí pôsobili u Slovienov a Moravanov. V roku 828, alebo 830 bol v Nitrianskom kniežatstve posvätený prvý kresťanský kostol- najstarší na území Slovenska a prvý vôbec v strednej a východnej Európe. Zostavili písmo- hlaholiku. Konštantín k svojmu prekladu napísal báseň Proglas, čiže Predslov k sv. evanjeliu. Po príchode na Veľkú Moravu založili učilište, kde vychovávali budúcich kňazov. Vyučovalo sa v ňom v reči Veľkomoravanov.

V roku 867 odchádzajú do Ríma. Cirkev v 20. storočí ovplyvnili udalosti- objavenie rádia, televízie, atď. poznamenala ju prvá a druhá svetová vojna. Pápeži 20. storočia: Pius X. (1903-1914)sv.; Benedikt XV. (1914-1922); Pius XI. (1922-1939); Pius XII. (1939-1958); Ján XXIII. (1958-1963); Pavol VI. (1963-1978); Ján Pavol I. (1978- 33dní); Ján Pavol II. (1978-) Znakom dnešnej cirkvi je vznik nových hnutí, ktoré sú odpoveďou na problémy dnešnej doby. Členovia týchto hnutí chcú prežívať svoj život viery v spoločenstve. Stretávajú sa v menších skupinách, spoločne poznávajú vieru, prežívajú lásku k blížnemu, modlia sa, spolu rozmýšľajú nad slovami evanjelia. Najznámejšie svetové hnutia, ktoré pomáhajú obnovovať cirkev pre tretie tisícročie sú: Neokatechumenát, Cursillo, Fokoláre, Comunione e liberazione, Charizmatické hnutie.