Religionistika

Religionistika je samostatný odbor štúdia ktorého predmetom  skúmania sú javy a skutočnosti zhrňované v náboženstve. RE je odbor ktorý vytvoril dnešnú náboženskú mapu sveta. Neurčuje len to aké sú náboženstva ale aj to čim sú pre svojich vyznávačov a stúpencov. Dnešný relig. sa stali špecialistami na náboženstva, na ich dejiny, formy, obsahy a súvislosti. RE vznikla v druhej polovici 19 storočia  a na vysokých školách sa presadila na prelome 19 a 20 storočia. 

Re je vedou tzv. modernou.  Kultúrny kontext 19 str. bol kolískou nielen Re ale aj mnohých ďalších vedných odboroch. RE je porovnateľná s ďalšími
náukami, okrem iného so sociológiou, modernými politickými vedami. Re musí byť vedecká podľa kritéria , ktorými sa určuje vedeckosť iných odborov. V obdoby romantizmu  sa náboženstvo stalo objektom poznávajúceho záujmu. Objektívny pohľad na náboženstvá je možný až na istom stupni sociálneho a kultúrneho vývoja. Pokiaľ sa cudzie náboženstva vykladajú zo zreteľa kritérií vlastného náboženstva tak nemožno hovoriť v pravom zmysle slova o objektivizácii náboženstva. To je možné až na úrovni kritiky náboženstva. Kritika náboženstva potom predpokladá určitú funkčnosť filozofie toho ktorého náboženstva. 

RE ako vedný odbor sa člení na:
A) históriou náboženstva 
B) teóriou náboženstva 

História náboženstva sa zaoberá vývojom jednotlivých náboženstiev z hľadiska histórie. Teória náboženstva sa zaoberá filozofiou, sociológiou a psychológiou toho ktorého náboženstva.

Prehistória RE
V dejinách európskej kultúrnej tradície sa podmienky vzniku RE orientovali ku gréckej a rímskej antike. Dôvod na dôraz náboženských výskumov antiky  spočíva v tom, že práve tu v Grécku a v Ríme vznikli prvé teórie pojednávajúce o vzniku a pôvode náboženstiev. Neboli už len zhromažďované údaje o kultúrach a obradoch ale už aj o filozofických úvahách a o podstate náboženstiev samých o sebe. Tým sa začala tvorba filozofického rámca dejín. 

Risom Gréckej reflexie náb. je to že  sa utvárala v podobe kritiky náb. Zvlášť u Iónskych filozofoch v 6. p.n.l. Grécky a Rímsky anticky myslitelia zaujali ako prví v dejinách postoj myšlienkovo nezávislého filozofického pochopenia náboženstva. Z porovnania astrálne založených náboženstiev s Gréckym náb. vyplynuli prvé veľké kritiky náboženstiev. Predstaviteľom je Xeofanes z Kolofonu.

Krityka náboženstiev ale neznamenala popretie náboženstiev. 

Xeofanes mal vlastnú predstavu boha -  Boh má guľovitú podstatu, je celí rozumom a myslením, je večný, celý vidí a počuje, ale nedýcha a nemá nič spoločné s človekom. Podľa dochovaných údajov putoval skoro 70 rokov po Grecku a zbieral údaje o náb. ktoré mohol zovšeobecniť do kritiky. 

Prodikos filozof s keu vytvoril prvú známu teóriu náboženstva. Podľa nej náboženstvo vzniklo v dávnych dejinách ľudstva na základe uctievania tých vecí, ktoré najviac napomáhali ľudskému životu. Slnko prináša teplo a svetlo, rieka vodu pre úrodu - to všetko bolo zbožšťované, tak ako osoby ktoré sa naučili využívať tieto možnosti. Bohmi sa preto stavali aj ľudia. 

Podľa Euhemerosa vznikli bohovia na základe uctievania významných jednotlivcov. Tak sa objavil kult Herejov – Hrdinou. z uctievania pozemských vladárov a nadaných jednotlivcov. 

Antika poznala aj psychologizujúce pristúpi k náboženstvu. Demokritos, najznámejší stúpenec atomizmu, podľa ktorého náb. povstali zo strachu ľudí pred neznámymi prírodnými úkazmi ako blesky zatmenie mesiaca či Slnka. Zo strachu si teda mysleli že sú to diela Bohov. 

Podľa sofistu Kritiasa  je náboženstvo ideologický nástroj, ktorí vynašli múdri muži na to aby ovládli a udržali na uzde ľudské vášne a zachovali poriadok v spoločnosti. Ako koľvek ale majú prvé antické pokusy o nezávislý vedecký pohľad na náboženstvá skôr exkluzívny ráz, nezostali celkom bez povšimnutia. Vrcholným predstaviteľom antického skúmania je Herodotos z Halikarnasu  bežne známy ako otec dejepisu. Dejiny pochopil ako konflikt medzi Gréckym a barbarským živlom. Pretože veľa cestoval sú jeho popisy zvykov a obyčajou týchto národov prvým náznakom sústavnejšieho záujmu
o dejiny náboženstva.

Religionistika v 19 storočí
Aby sme pochopili  situáciu kolo vzniku religionistiky v 19 str. musíme sa zaoberať nielen súvislosťami s filozofiou náboženstva, dejín a teóriou náboženstva ale aspoň čiastočne musíme poznať tiež sociálo-politické pomery v Európe v 19 stor. Ako zlomový okamžik pri utváraní európskej moderny môžeme považovať Francúzsku revolúciu.

Pred revolučný absolutizmus charakterizoval pomery ako vzťah štátu a náboženstva. Tento vzťah bol typicky svojou nedeliteľnosťou – náboženstvo bolo všade prítomné. Štát sa vyznával ku konkrétnemu náboženstvu tak isto ako každý jeho občan. Iné náboženstvá nemôžu byť v takom systéme akceptovateľné. Tento systém upevňuje jednotu štátu. Platí heslo: "jedna viera -  jeden zákon, jeden kráľ". Prielom do vtedajšej jednoty priniesla Francúzska revolúcia. Po revolúcii bolo na zhromaždení prijate že: Nik nesmie byť prenasledovaný pre svoje názory ako aj za náboženské vyznanie. Národná a občianska identita bola definitývne pozbavená kritérií náboženstva.

Tento kultúrny kontext 19 str. bol kolískou nielen Re ale aj mnohých ďalších vedných odboroch. RE je porovnateľná s ďalšími náukami, okrem iného so sociológiou,  modernými politickými vedami. Religionistika sa vďaka záujmu širšej vrstvy vzdelancov etablovala aj ako študijný odbor akademického vzdelania v tretej tretine 19 stor. 

Dejiny religionistiky ako akademická disciplína
Zavedenie religionistiky ako disciplíny štúdia v rámci univerzity bolo jedným z prejavom sekularizácie školstva v druhej polovici 19 str. S tým ako sa Európska moderna otvárala novým podnetom a objavom ktoré prichádzali z  prírodných vied bola priaznivo naklonená abstrakcii poznatkov o cudzích kultúrach a náboženstvách, a hlavne keď boli podávané neteologickým ale práve vednými prostriedkami. 

Prvá samostatná katedra dejín náboženstva vznikla roku 1873 pri teologickej fakulte v Ženeve. Švajčiarsko sa tak stalo vzorom pre väčšinu svetových univerzít. V tom istom roku prestala byť religionistika iba Európskou záležitosťou. Vznikla katedra religionistiky na univerzite v Bostone v USA. Tento príklad nasledovalo aj Holandsko kde v roku 1877 bolo ustanovených hneď niekoľko katedier. Holandská a s ňou aj škandinávska religionistika má silné postavenie v o svete do dnes. Vývoj univerzitnej religionistiky bol vo Francúzsku zložitý, vyústil však v jednu z najvýznamnejších pracovísk vôbec na College de fránc. V Belgicku vznikla katedra religionistiky na univerzite v Bruseli. Až začiatkom 20 stor. boli založené samostatné inštitúty religionistiky tiež v Nemecku, Dánsku a Nórsku.

Ako vo spomínaných krajinách tak aj mimo nich je dnes religionistika zastupovaná na značnom počte univerzít a patrí k bežným akademickým odborom. Religionistika je v súčasnosti rozšírená aj do nekresťanských krajín. Silná je religionistika v Izraeli na univerzite v Jeruzaleme. Znační vedecký ohlas má tiež Japonská religionistika na univerzite v Tokiu. 

Vzťah religionistiky a teológie 
Religionistika pestovala od začiatku svojho vzniku vzťahy s inými vedami ktoré v sebe vlastným spôsobom tematizujú náboženskú problematiku.  Do
kontaktu vstupovala s filozofiou náboženstva s filozofiou dejín archeológiou a inými. Vo vnútri celej tejto siete má zvláštne postavenie vzťah medzi religionistikou a teológiou. Religionistika bola chápaná po svojom vzniku zo strany teológie ako nelegitímna konkurenčná disciplína, ktorá  činila objektom svojho skúmania to čo bolo nárokom teológie. 

Zlom v charaktere vzťahov medzi religionistikou a teológiou vyšiel z dvoch hlavných príčin. Tím prvým bolo postupné spresňovanie predmetov religionistiky a druhým situácia v protestantskej teológii po prvej svetovej vojne.

Vedy religionistiky nie sú náboženskými vedami ale naopak , náboženské vedy sú predmetom skúmania RE
Z pohľadu religionistiky je vzťah medzi Re a teológiou komplexnejší. Mnoho religionistov pôvodne študovalo teológiu alebo vzišlo z teologického
prostredia.  Na mnohých fakultách sa religionistika vyučuje spolu s teológiou. S tým všetkým je spojený aj proces osobnej viery. 

Max Müller (1823-1900): německý indolog, v Londýně
„Uvedení do religionistiky“ (1876)
„Přednášky o původu a vývoji náboženství“ (1878)

komparativní religionistika, mytologie
Cornelius Petrus Tiele (1830-1902): Holandsko

starověká náboženství

Pierre Daniel Chantenpie de la Saussay (1848-1920), Holandsko
nejprve „Lehrbuch der Religionsgeschichte“ (1887)
pak koncepce fenomenologie náboženství

Raffaele Pettazzoni: (1883-1959 )

• čelný predstaviteľ talianskej Religionistiky
• na univerzite v Bologni študoval klasickú filógiu. Etnologiu a prehistóriu
• v 23 rokoch získal doktorát
• jeho prvá práca bola o prvotnom náboženstve starovekých obyvateľoch Sardínie „La religione primitiva in Sardegna
• v rokoch 1914-1922 sa koncentroval na porovnávaciu religionistiku a z tejto oblasti uverejnil práce: „La religione di Zarathustra nela storia religiosa dell Iran
• pokazal na dve tézy: mnohosť typov Najvyššej bytosti, ako aj na jej uranistický charakter

Schleiermacher F: (1768-1834 )

• nemecký evanielický teológ a filozof
• v spise „Uber die Religion(1799) vyslovil názor že náboženstvo sa zvrhlo a stalo sa predmetom výsmechu, lebo pozošívané útržky metafyziky nikoho nenadchnú.
• Náboženstvo nieje poznanie, ani vôľa, lež je to cit, vnútorná skúsenosť
• Cit vesmíru, zmysel pre nekonečno a večno tvorí náboženstvo

Schmidt Wilhelm: (1868-1954 )

• pôvodom Nemec z Hordu pri Dortmunde
• člen spoločnosti Božieho slova
• teolog, etnolog, lingvista a religionista
• prednášky z religionistiky mal len sporadicky
• religionistická problematika sa u neho úplne vyčerpávala problémom vzniku idey Boha v.r. 1923 vydal prácu o ceste ľudstva k poznaniu Boha
• stal sa zakladateľom Viedenskej etnologickej školy
• jeho teória sa zakladá na presvedčení že človek vlastnil pôvodne ideu jedného Boha a len mágia a mytológia rozložila túto monoteistickú vieru
• zhromaždil množstvo dokladov o viere prvotných spoločenstiev v Najvyššiu bytosť

Soederblom Lars Olaf: (
1866-1931 )

• švédsky religionista, protestantský teológ, upálsky arcibiskup
• po skončení teologických štúdií sa stal kazateľom pri švédskom vyslanectve v Paríži a farárom tamojšej obce šve. Evan. obce
• v.r. 1899 získal za prácu venovanú osobným ochrancom v iránskom mazdaizme, diplom École des Hautes Études
• v.r.1901 na základe práce „Posmrtný život podľa mazdaizmu, získal doktorát na Sorbone
• v Lipsku viedol pomocou dvoch asistentov religionistický seminár
• po smrti vyšlo jeho unikátne dielo „Boh žijúci v dejinách“
• celé jeho religionisticke dielo preniká myšlienka, že dejiny náboženstva od svojich prapočiatkov až po súčasnosť predstavujú jedno nepretržite zjavovanie Boha

Hume David: ( 1711-1776 )

• čelný predstaviteľ anglického empirizmu
• pre formovanie európskeho religionistickeho myslenia majú osobitý význam jeho „Prirodzené dejiny náboženstva“( The natural history of religion ) r. 1757 a „Dialogy o prirodzenom náboženstve“ r.1779
• podľa Huma náboženstvo nie je podložené rozumovými dôvodmi a v tejto veci sa ani nemožno dovolávať rozumu ale viery.
• Vysvetľoval náboženstvo psychologicky, a asociačnou metódou sa pokúšal rekonštruovať jeho vznik V náboženstve videl nevyhnutný výtvor ľudskej psychiky
• Inicioval psychologické chápanie náboženstva

Heiler Fridrich ( 1892  1967 )

• Nemecký filozof, historik , orientalista
• Zaoberal sa najme porovnávajúcimi dejinami
• Pracoval na Fenomenológii náboženstva

Dumezil George  ( 1898 – 1986)

• Francúzky religionista a jazykovedec
• Porovnávacie skúmanie náboženstva a kultúry
• Významná je jeho práca o štruktúre náboženstva
• Dielo Mýtus a Epocha

Massus Marcel ( 1872 – 1950 )

• Francúzsky etnológ
• Zaoberal sa štúdiom náboženstva
• Predchodca štrukturalizmu
• Napísal metodologické aj teoretické významné štúdie o Archaických spoločnostiach

Otto Rudolf  ( 1869 – 1937 )

• Nemecký  evanielický teológ , profesor na univerzitách
• Hlavné dielo Posvetnosť
• V každom náboženstve je niečo posvetné čo presahuje racionálne myslenie