Pri hľadaní materiálu na túto seminárnu prácu ma veľmi oslovila nasledujúca veta: Na hodinách sa po sekundách vlečie pomaly čas. Každá sekunda označuje to, že sa niečo rodí a niečo umiera. Preto je každá sekunda v živote dôležitá. Nikto nevie, či tá nasledujúca nebude posledná. Myslím, že si z nej každí môže vziať niečo pre seba. V tejto práci som sa snažila zachytiť najzaujímavejšie časti tohto náboženstva. Dúfam ,že sa mi to podarilo.
Budhizmus (etymologicky správnejšie, ale pravopisne nesprávne buddhizmus) je nábožensko-filozofický systém, ktorého základ vytvoril Gautama Buddha asi v 5. storočí pred Kr. v severovýchodnej Indii. Ide o jedno z najrozšírenejších svetových náboženstiev, vyznáva ho 300–500 miliónov ľudí, hlavne v Číne, Bhutáne, Japonsku, Kambodži, Laose, Mongolsku, Mjanmarsku, na Srí Lanke, v Južnej Kórei, Thajsku, Tibete a Vietname. Čistý budhizmus sa niekedy považuje za formu džňánajogy. Budhizmus je náboženstvom bez Boha alebo bohov významne odlíšených od ľudstva, podľa niektorých názorov teda ani nejde o náboženstvo. Budhizmus sa v istých ohľadoch vyvinul ako reakcia na niektoré aspekty hinduizmu. Budhizmus preberá z tradície vieru v odplatu dobrých a zlých činov (karma) a učenie o kolobehu životov. Učenie budhizmu je založené na odmietaní strastiplného bytia a na hľadaní cesty, ktorá vedie k oslobodeniu z kolobehu života, ktorého podstatu tvorí utrpenie. Budhistické učenie alebo inak dharma ukazuje cestu k osvieteniu a ukončeniu utrpenia, ktoré predstavuje opätovný cyklus reinkarnácií. Je to stredná cesta, ktorá je kompromisom medzi materiálnymi pôžitkami a asketizmom. Buddha kázal, že všetky veci v materiálnom svete sú len ilúziou vrátane ega a že svetské pôžitky sú nestále a v konečnom dôsledku predstavujú sklamanie. V budhizme nie je ego trvalou entitou ako hinduistický átman, ale niečo, čo je podrobené zmene kvôli lipnutiu na predmetoch, ktoré sú vo svojej podstate netrvalé a iluzórne. Utrpenie v živote je spôsobované túžbou po predmetoch dostupných ľudským zmyslom. Preto treba odstrániť tento smäd poznaním, že to všetko nie je pravé Ja a že sa ma to v skutočnosti vôbec netýka. Tento najvyšší cieľ sa nazýva nirvána (doslova: vyvanutie, vyhasnutie plameňa). Svojím dôrazom na premáhanie utrpenia, na sebavýchovu osobnosti zapôsobil na ďalší vývoj východných filozofií skôr v moralistickom než v náboženskom zmysle. Veľmi záleží na tom, čo si človek predstavuje pod pojmom „náboženstvo“. Z pohľadu budhistov, budhizmus nie je náboženstvom. Budhizmus je Cesta (recept) k dosiahnutiu uvedomenia si reality a pravdy o živote.
Historický Buddha Šakjámuni sa narodil v kráľovskej rodine, približne v roku 560 pred n. l.. Od detstva ho obklopovalo bohatstvo, krása a dostalo sa mu to najlepšie vzdelanie. Texty ho popisujú ako vysokého, silného a modrookého muža. Keď vo veku 29 rokov po prvý krát opustil palác, stretol starca, chorého a mŕtveho človeka, skúsenosti, ktoré dovtedy nepoznal. Uvedomil si vtedy, že nič nie je trvalé a opustil palác, aby meditoval v horách a lesoch Severnej Indie. Po dlhom hľadaní trvalých hodnôt rozpoznal v hlbokej meditácii prirodzenosť mysle a dosiahol osvietenie. Buddhove učenia, vďaka ktorým sa bytosti stávajú nebojácne, radostné a láskavé, sú dominantné v spiritualite niekoľkých krajín východnej Ázie. Od počiatku sedemdesiatych rokov hlboký budhistický pohľad a množstvo metód, ktoré k nemu patria, inšpiruje a fascinuje rastúci počet ľudí v Západných kultúrach. Buddha učí o konečnej a podmienenej existencii spôsobom, vďaka ktorému je buddhizmus priamo spojený s naším každodenným životom. Takéto pochopenie umožňuje dosiahnuť skúsenosť trvalého šťastia. Buddhizmus nehlása žiadne dogmy; naopak nabáda ku kritickému skúmaniu. So správnymi meditáciami sa intelektuálne pochopenie učení stáva osobnou skúsenosťou, a ďalšie metódy upevňujú to, čo sme dosiahli v meditácii. Cieľom Buddhových učení je plný rozvoj možností a vnútorných kvalít tela, reči a mysle. Buddhu prostredníctvom jeho učení vidíme ako nadčasové zrkadlo od mysle neoddeliteľného potenciálu.
V budhizme sú štyri základné myšlienky, ktoré dávajú nášmu životu trvalý zmysel. Prvú vec, ktorú si ceníme, je veľmi vzácna a obdivuhodná príležitosť, že sa môžeme stretnúť s osvietenými náukami, pracovať s nimi a učiť sa z nich. Všetky bytosti chcú nájsť šťastie a vyhnúť sa utrpeniu. I obyčajný mravec lezie veľmi ďaleko, aby sa vyhol zabitiu, a ľudské bytosti by šli hocikde, aby sa cítili dobre. Kontakt s náukami, ktoré nás vedú k trvalému šťastiu, je teda veľmi dôležitý. Ďalej chápeme, že táto príležitosť nebude trvať večne. Všetko, čo sa narodilo, zase zomrie, všetko, čo je zložené, sa opäť rozpadne a všetko, čo sa objavilo, zase zmizne. Náš čas je obmedzený. Je isté, že náš život skončí, ale nevieme kedy. Takže uvedomenie si toho, že máme teraz túto šancu a naozaj ju chceme využiť, je tiež neobyčajne cenné .Po tretie si uvedomujeme, že svet je v skutočnosti sieťou príčin a následkov a že naše súčasné činy, slová a myšlienky vytvárajú našu budúcnosť. Či už si to uvedomujeme alebo nie, všetko, čo robíme, hovoríme, alebo si myslíme, zanecháva odtlačky v našom vnútri i vo vonkajšom svete. Tieto odtlačky sa nám neskôr vrátia. Najmä negatívne odtlačky sa v budúcnosti prejavia ako utrpenie alebo nepríjemné situácie, pokiaľ nepoužijeme meditácie, ktoré ich rozpúšťajú. Nakoniec si uvedomujeme skutočnosť, že nemáme inú možnosť, než použiť tieto učenia. Osvietenie je najvyššou radosťou. Nie je nič úplnejšie a viac naplňujúce než tento stav jednoty so všetkými vecami, všetkými časmi, všetkými bytosťami a všetkými smermi. A tiež, ako môžeme byť prospešní ostatným, pokiaľ sme sami zmätení a trpíme? Ak zvážime tieto štyri faktory, získame základ pre budhistickú prax a meditáciu. Ak naopak budeme lipnúť na našich bežných hodnotách, nemôžme sa vyhnúť utrpeniu. Keď budeme naďalej uvažovať spôsobom „ja som mojím telom“ alebo „to sú moje veci“, staroba, choroba, smrť a strata budú neobyčajne nepríjemné. Nikto sa nevyhne bolesti, keď bude hovoriť: „Tie veci s tým osvietením sú pre mňa príliš ťažké“, pretože keď sme sa narodili, určite aj zomrieme. V živote nie je vyšší cieľ ako hľadanie hodnôt, ktoré natrvalo prekonajú utrpenie a smrť. Prospech z osvietenia je teda nesmierny, ako pre nás, tak i pre všetky ostatné bytosti.
Buddhizmus môžeme považovať za filozofiu do tej miery, že jeho učenia predstavujú kompletný a logický názor, ale buddhizmus nie je iba filozofiou. Filozofia dokáže vysvetliť veci na formálnej úrovni slov a názorov, zatiaľ čo Buddhove náuky pracujú s človekom ako celkom. I keď filozofia i buddhistická prax vedú k jasnosti myslenia, iba prax môže viesť k trvalým premenám, pretože nám dáva praktický kľúč k vnútorným i vonkajším udalostiam zažívaným v každodennom živote. Kvôli schopnosti Buddhových učení meniť ľudí, ktorí ich praktizujú, považujú niektorí ľudia buddhizmus za určitý druh psychológie. Všetky psychologické školy sa pokúšajú pomáhať ľuďom, aby neboli záťažou pre spoločnosť, ani nemali príliš veľa osobných problémov. I keď buddhizmus i psychológia majú schopnosť ľudí meniť, buddhizmus je určený tým, ktorí už sú zdraví. Môžeme povedať, že buddhizmus začína tam, kde psychológia končí. Buddhizmus Diamantovej cesty nachádza použitie v okamihu, keď je človek už stabilný, keď zažíva priestor ako radosť, a nie ako hrozbu. Od tejto úrovne rozvíjajú buddhistické učenia neobmedzenú odvahu, radosť a lásku, ktoré sú vrodeným bohatstvom mysle. Keď človek aplikuje tieto učenia vo svojom živote, rozvinie hlbokú dôveru v ich účinnosť, a to dáva všetkým situáciam príchuť významu a rastu. Akonáhle vzrastie uvedomenie si podmienenej podstaty všetkých vecí, odpadnú stuhnuté koncepcie a prirodzene sa objavia dokonalé vlastnosti tela, reči a mysle. Konečný výsledok praxe - plné osvietenie alebo stav buddhu - prekračuje intelektuálne či terapeutické ciele filozofie i psychológie. Je to stav dokonalosti mimo všetkých konceptov. Buddhizmus je viac ako 2 500 rokov staré náboženstvo skúsenosti, ktoré je kombináciou logického pohľadu a premieňajúcej sily s metódami vedúcimi k dosiahnutiu trvalých a nadosobných psychických stavov.
Budhizmus by som teda charakterizovala nasledovne: „budhizmus sa predstavuje ako 'cesta mravnosti'. Hľadá skôr 'osvietenie' ako Boha, o ktorom sa vôbec nevyjadruje. Sám Budha nie je boh, ale osvietený človek. Budhistické náboženstvo sa nedefinuje ako vzťah medzi človekom a Bohom, ale skôr ako sebarealizácia človeka, ktorý sa riadi známou základnou Budhovou smernicou: vyhýbaj sa zlu, rob dobre, očisti si srdce. Dobré a zlé skutky prinášajú svoje ovocie v budúcom živote človeka. Očisťovanie a osvietenie sa dosahuje reinkarnáciou. Samotná ľútosť nad spáchaným zlom nezabezpečuje odpustenie, avšak sa považuje za vhodný prostriedok ako upustiť od zla, očistiť si srdce a oživiť dobro. Keďže sa nekladie otázka o Bohu, a postoj k Bohu je akési ignoramus et ignorabimus, chýba pojem mravného zla ako previnenia sa voči Bohu, a tým aj pojem ľútosti a zmierenia sa s Bohom. Len v niektorých formách budhizmu (napr. Mahayana) jestvuje istý druh vyznania hriechov pred Bohom na dosiahnutie vnutorného pokoja. Mnísi - prívrženci tejto cesty - sa podrobujú verejnému vyznaniu priestupkov pocas zhromaždení, ktoré sa konajú dvakrát v mesiaci. Na dosihanutie väčšej sebakontroly sú zamerané obrady očisťovania, obety, sebatrestanie a dávanie almužny.“
