Ak chceme nejako podchytiť, čo je to satanizmus, aká je jeho filosofia a aké sú jeho zásady, zistíme, že to ide ťažko. Zásad satanizmu je mnoho, niektoré sa musia dodržiavať, niektoré sa nemusia dodržiavať a niektoré sa môžu porušovať. Každý satanista si upravuje satanizmus sám pre seba, preto ani satanisti spolu nijako neudržujú žiadne vztahy. Priatelia sa iba s tými, s ktorými si rozumejú, a na svoje čierne mše pozývajú iba priateľov. Nieje to žiadna ideológia, ktorá nabáda k hromadnému poznaniu viery alebo k davovému potriasaniu si rukami. Satanista si môže vegetovať kľudne bez ďalších satanistov, anež by to malo negatívny vplyv na jeho samotársku vieru. Zásada, ktorej sa ako jedinej držia všedci satanisti, a z ktorej sa odvíja celá rada dalších pravidiel, znie: Rob si, čo chceš.

Teda satanista môže, pokiaľ chce, porušovať satanské zásady, anež by spáchal hriech. Ona otázka hriechu je u satanistov zaujimavá v tom, že hriech ako taký neexistuje, preto neexistuje ani trest za hriechy. Satanisti nemajú strach z posledného súdu ani zo smaženia se v pekle.

Tu by som videla hlavnú pozitívnu myšlienku: Satanizmus sa na rozdiel od kresťanstva nesnaží zastrašovať.

Kresťania (alebo môže to byť aj nejaké iné náboženstvo) sa majú modliť k bohu. Podľa satanizmu sa modlia iba slabosi, pretože modlenie nemá žiadny racionálny význam, veci sa motlidbou nezmenia, ale zmenia sa činy. Z religionistického pohľadu je satanizmus nejednoznačný. Niektorí satanisti chápu satana ako matku-prírodu či osud, nič konkrétneho. Takí satanisti sú veľmi podobní ateistom a zo satanizmu si odnášajú iba filosofické námety. Existuje ale viera, ktorá sa opiera o satanské devetoro (paralela ku kresťanskému desatoru) a o diabolskú štvoricu (paralela s kresťanskou božou trojicou).