Judaizmus

1. Definícia
Judaizmus je živé monoteistické a národné náboženstvo.

2. Rozšírenie
V súčasnosti má judaizmus 14,9 mil. vyznávačov. Najviac ich je v USA – 5,8 mil., Izraeli – 4,6 mil., vo Francúzsku – 0,6 mil. a v Rusku 0,5 mil.

3. Vývoj
Dejiny Židov začínajú začiatkom 3. tisícročia p.n.l., keď otec Abrahám priviedol hebrejské kmene z Babylonie do Kannáanu. Avšak počiatky formovania relígie siahajú do 13. storočia p.n.l. Vo vývine judaizmu vyčleňujeme základné dve etapy:
1. Biblický judaizmus – táto etapa sa začína pôsobením zakladateľa relígie proroka Mojžiša, ktorému na hore Sinaj Boh zveril dekalóg. Je to obdobie, keď dominovali otázky zabezpečenia štátnej nezávislosti.
2. Talmudický judaizmus – počas tejto etapy sa židia prispôsobili novej situácii. Do popredia sa dostali otázky individuálneho vzťahu s Bohom. Prispelo k tomu aj potlačené povstanie Židov Rimanmi a ich následné vyhnanie. Odvtedy sa datuje začiatok židovskej diaspóry, židia sa rozptýlili po celom svete. Judaizmus nadobudol odlišné črty v bohoslužobnej i obyčajovej sfére.

4. Doktrína
Doktrínu judaizmu podávajú Starý zákon a Talmud. Veľký význam má prvých 5 Mojžišových kníh Starého zákona – Tóra (Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deutoronomium). Tóra je chápaná ako forma transcendentnej múdrosti, je to vyššia realita. Talmud pozostáva z Mišny (súbor poučiek a predpisov, ktoré regulujú správanie) a z Gemary (súbor komentárov, vysvetlení k Mišne). Základom tohto náboženstva je viera v jediného Boha Jahweho, viera v prorokov, ktorých Boh vyslal na Zem. Najvýznamnejším prorokom je Mojžiš. Judaizmus hlása vieru v príchod Mesiáša, v posmrtnú odmenu, priblíženie sa konca sveta a vzkriesenie mŕtvych. Významnou časťou doktríny judaizmu je učenie o vyvolenosti židovského národa, ktoré sa odvíja od uzavretia zmluvy medzi Jahwem a Mojžišom na Sinaji.

5. Kult
V kulte judaizmu hrá veľkú úlohu modlitba, ktorá má ustálenú formu t.z. ranná, obednajšia, večerná. Boh sa nesmie zobrazovať na obrazoch a nesmie sa vyslovovať ani jeho meno. Ďalším významným kultom je obriezka chlapcov týždeň po narodení u dievčat obrat posvätenia mena. Právoplatným členom obce sa stáva chlapec, ktorý dovŕši 13. Rok a podrobí sa obradu bar mikva, dievča sa stáva plnoletým v 12. rokoch. Judaistický kult sa realizuje v synagógach a spočíva najmä v čítaní textov Tóry a iných biblických kníh, modlitbách a spievaní žalmov. Židia nosia na hlavách kipu – malú čiapočku na znak podrobenia sa Bohu. Ku kultovým praktikám patrí aj rituálny kúpeľ. K rituálnej očiste pristupujú ženy po menštruácii, nevesty pred svadbou a konvertiti. Jesť je dovolené iba potraviny, ktoré vyhovujú náboženským predpisom, t.j. sú kóšer. Židia majú zakázané konzumovať mäso neprežúvavcov – konské, ťavie a bravčové, mäso rýb bez šupín a plutiev a hmyz. Mäso iných zvierat musí byť zabité a spracované podľa určeného spôsobu. Nesmú sa pri jedení miešať mliečne výrobky s mäsom, jedia len bezkvasný chlieb a pijú špeciálne pripravované víno.

6. Sviatky
K hlavným židovským sviatkom patria:
Pésach – židovská Veľká noc, je to spomienka na odchod židov z Egypta
Šavuot – Sviatok týždňov, Letnice – pripomienka času, keď Mojžiš dostal od Boha desatoro
Sukot – Sviatok stánkov – na jeseň si židia pripomínajú 40 – ročné putovanie do zasľúbenej zeme
Roš Hašana – začiatok náboženského roka
Chanuka – Sviatok svetiel
Sviatočným dňom je sabat – sobota, začína sa v piatok po západe slnka a končí v sobotu po zotmení. V tento deň sa židia stránia akejkoľvek práci , je to pamiatka nato ako si Boh na siedmy deň po stvorení sveta odpočinul.

7. Pútnické miesta
Pútnická tradícia je veľmi stará. Tóra prikazovala navštíviť Jeruzalem trikrát v roku, avšak dnes je tomu inak. Židia si zachovali pútnickú tradíciu do významných národných synagóg.
V súčasnosti je najvýznamnejším miestom židov Jeruzalem. Všetky synagógy sú obrátené smerom k Jeruzalemu. Osobitý význam má v Jeruzaleme Námestie svätyne, kde stojí mešita , ktorá leží na skale, na ktorej podľa tradície mal Abrahám obetovať svojho syna Izáka. Dnes sa však hlavným bodom pútí stáva “Múr nárekov“ , fragment opevnenia, ktoré chránilo svätyňu. Tu sa židia stretávali a oplakávali svätyňu. 6. augusta tu prichádzajú židia z celého sveta.
Inými pútnickými miestami sú:
Hebron – ide o miesto pôsobenia Abraháma, kde je mauzóleum Makpela patriarchov s hrobmi Abraháma, Sáry, Izáka, Rebeky, Lei a Jakuba
Safed – mesto v hornej Galilei, stal sa strediskom kabalistických štúdií, cieľom pútí sú synagógy, pripomínajúce aktivity kabalistov
Karmel – je svätov horou židov v severnom Izraeli, ide o územie spojené s aktivitami proroka Eliáša, toto miesto je kultovým aj pre kresťanov a mohamedánov
Merom – od 16. storočia sa vytvorila tradícia púte k hrobu rabína Šimona Bar Jochai, ktorému sa pripisuje autorstvo knihy Zohar – základného kabalistického diela

8. Organizácia
Spočiatku bol kult židovského spoločenstva organizovaný okolo Archy zmluvy, v ktorej boli uložené kamenné tabule s dekalógom. Archa bola prenosná a bola uložená v svätyni svätých v miškane. Neskôr bola uložená do Šalamunového chrámu v Jeruzaleme, avšak ten bol zbúraný. V súčasnosti je údajne uložená v kaplnke v Etiópii. Po roku 70 n.l sa judaistické religiózne aktivity konali v synagógach – domy modlitby. Hlavnou časťou synagógy je rozsiahla modlitebná sála pre mužov, ženy sedeli oddelene v časti nazvanej babinec. V strede sály sa nachádza vyvyšená kazateľnica – bima a na východnej stene synagógy bola svätá skriňa, v ktorej boli uložené zvitky Tóry. V diaspóre židia zakladali svoje obce, ktoré riadili rabíni – dobrí znalci učenia. Rabíni nahradili niekdajších kňazov a realizovali sakrálne aktivity. Každá obec – kahal, je samostatná a jej náboženský život riadi rabín. Samospráva sa sformovala do trojstupňovej hierarchie. Na čele obce sú parnassim, druhý stupeň tvoria towin – zastupujú obec pri súdnych rokovaniach a tretí stupeň tvoria ostatní členovia rady. Hlavnými inštitúciami obce sú synagóga, cintorín, Chevra Kadiša (svätý spolok, ktorý sa stará o pochovávanie mŕtvych a pozostalých) a rituálny kúpeľ.
Na územno-jazykovom a náboženskom princípe sa odlišujú :
1. aškenázski židia – hovoriaci germánskym jazykom jidiš, sú to židia zo strednej, severnej a východnej Európy
2. sefardskí židia – hovoriaci románskym jazykom ladino (je to stredoveká forma španielčiny s hebrejskými a latinskými prvkami), židia pochádzajúci z oblasti Španielska, južnej Európy a Orientu